Anglická formácia CRADLE OF FILTH (ďalej len COF) je v našich končinách medzi blackmetalistami nie len veľmi známa, ale aj veľmi úspešná a obľúbená skupina. Mnohí ľudia ju porovnávajú s nórskou skupinou DIMMU BORGIR, avšak tieto dve skupiny (aj podľa vlastného vyjadrenia) nemajú NIČ spoločné (okrem bubeníka Nicka Barkera, ktorý pred dvoma rokmi prešiel z COF ku DB). Tí, ktorí nie sú s históriou COF veľmi oboznámení, sa v nasledujúcich riadkoch niečo dozvedia.

Vznikli v roku 1991, ich prvé demo vyšlo v roku 1992, no a v roku 1994 prvý album s názvom The Principle Of Evil Made Flesh. Po jeho vydaní sa hneď zapísali do hlbokého povedomia metalistov. Za to, že tomu bolo tak sa zapríčinila hlavne hudba, ktorá sa líši od ostatných blackových skupín a má svoj vlastný štýl a takisto aj spevák Dani Filth, ktorý svojimi temnými vokálmi plynulé prechádza do démonických škrekotov. Za 10 rokov a 11 albumov (vrátane rôznych výberoviek, ako napríklad Raredemoniacs) sa COF stáli viac než známou skupinou, a preto si dovolili aj nahrať amatérsky horor Cradle Of Fear, neskôr 2 CD výber Lovecraft & Witchhearts a ich posledný výtvor bolo DVD Heavy, Left Handed and Candid. Po týchto "propagačných CD" vyšlo konečne "CD normálne" - Damnation And A Day.

Na tomto CD je 17 nových pesničiek, vrátane singlov Babalon A.D. a Mannequin. Väčšina z piesni majú dosť zložitú skladbu a sú dlhé, preto vás album začne rýchlo nudiť a len pár pesničiek si budete púšťať dookola. Čo sa týka tematiky textov, tak celý album sa zaoberá koncom sveta popísaným v Biblii, čo je na vampírov z CRADLE OF FILTH dosť "ujetosť". Zaujímavé je aj to, že na albume sú len piati členovia - chýba jeden gitarista.

Za pesničky, ktoré sú podľa môjho názoru najlepšie spravené a ktoré vás nebudú nudiť, som vybral úvodnú The Promise Of Fever (nádherná spolupráca ženských vokálov s Danim), dynamickú Hurt And Virtue (skvelá melódia a rytmus), diabolskú Better To Reign In Hell (dynamicko-diabloské gitary a bicie), trochu pomalšiu Serpent Tongue (no ale ani nie veľmi, je tam striedanie pomalších častí, kde hrá len gitara a klávesy a rýchlych častí, kde hrá všetko:), hneď za ňou nasleduje Carrion (opäť výborné gitary a bicie), Presents From The Poison Hearted (opäť démonickosť miešaná so ženskými vokálmi), Mannequin (nemám slov) a opäť pomalšia Thank God For The Suffering. Celý tento príbeh uzatvára (tak isto, ako otvára) výborná hororová inštrumentálka.

Takže čo z toho všetkého vyplýva? Že tento album od CRADLE OF FILTH je jedným z najslabších. Pesničky, ktoré som vypísal, stoja za vypočutie, ináč dosť veľká nuda.