Emócie sú tým najlepším korením každej hudby, aj keď by sa našli iste výnimky. V prípade CULT OF LUNA je to kombinácia ťaživého smútku, agresie a frustrácie. Pri každej novej nahrávke od nich sa mi vracia tento pocit ako bumerang. A z nejakého čudného dôvodu si ho vždy užívam.

V podstate sa menia len detaily, ktoré sú ale dosť podstatné. Hypnotizujúce tempá a mohutné zvukové steny poslucháča postupne vťahujú do temnoty mesačného svitu. Doprovodná gitara ostáva zväčša pri ťaživých riffoch, pričom druhá gitara vytvára atmosferické melodické plochy. Občas sú len slabo skreslené a majú veľmi jemnú štruktúru. Vo vypätých momentoch majú agresívnejší zvuk a tlačia viac na pílu. Spolupráca oboch gitaristov je ale na albume omnoho pestrejšia. A to nielen po zvukovej stránke ale aj v štýle hrania. Od klasických groovy doomových riffov, cez post-rockové vyhrávky až po spomínané jemné pasáže. Tradične sa tu pracuje s častým opakovaním hudobných motívov, ktoré postupne gradujú a následne degradujú.

Na albume nájdeme viac rockových momentov, v ktorých si ale zachovávajú svoje typické štruktúry. Takou je napríklad skladba "Into the night", kde dominuje čistý vokál. Tá svojou atmosférou pripomína tvorbu PINK FLOYD, čo je pomerne nečakaný prvok. Samozrejme väčšinu času Persson tlačí svoj zúfalý ukričaný spev, ktorý je pre ich tvorbu typický. Ak sa bavíme o rytmike, tam výrazné zmeny nečakajte. Celý čas sa nesie v pomalších tempách a dominuje svojou údernosťou a naliehavosťou. Skvele ju dopĺňajú ambientné zvuky syntetizátora, ktoré miestami prechádzajú až do industriálnych vôd. To je korenie s ktorým pracujú už roky a dáva to ich hudbe jedinečný kolorit.

Oproti predošlým nahrávkam mi príde novinka o niečo pestrejšia a aranžérsky bohatšia. Napríklad v skladbe "Beyond I" hosťuje švédska jazzová speváčka Mariam Wallentin, ktorá je príjemným spestrením tejto ambientnej trojminútovky. Tých hostí je tam viac, za všetkých ešte spomeňme saxofonistu Colina Stetsona. Jeho príspevok v piesňach "Beyond II" a “An Offering To the Wild” nie je až tak výrazný, o to lepšie však zapadá do ich kostry. Po zvukovej stránke je nahrávka o niečo svetlejšia a akoby mala väčší dynamický rozsah.

"The Long Road North" je ďalšou vydarenou kapitolou v diskografii CULT OF LUNA. Žánrovo sa nijak nevychýlila z nastoleného smeru, len je o niečo pestrejšia. Po textovej stránke ju možno chápať v dvoch rovinách. Jednak je to cesta na sever ako synonymum duchovnej cesty, ktorá nás ťahá do čoraz ťažších časov. Alebo ju možno chápať doslovne, keďže Johannes Persson sa pred nahrávaním albumu presťahoval zo Štokholmu do svojho rodného mesta Umeå.