Pre tých, ktorí sa zhrozili pri pohľade na názov kapelky DEATH SS, hneď na začiatku upozornenie. DEATH SS nie sú žiadnou extrémistickou kapelou, ako by mohli tie dve písmenká smrti napovedať. Jednoducho a nevinne označujú len iniciály frontmana a mozgu kapely Stevea Sylvestera. Futuristická image by mohla zase napovedať, že máme do činenia s konkurenciou momentálne dosť populáreho koňa stajne Nuclear Blast DEATHSTARS, ale hoci sme sa už posunuli bližšie k podstate DEATH SS, stále zima. Väčšinu poslucháčov napadne, keď sa započúvajú do Steveho spevu, že LORDI sa rozhodli hrať pod iným menom...

Steve Sylvester má totiž farbu hlasu veľmi podobnú práve s frontmanom LORDI, ale ich hudba je menej komerčná, aj keď veľmi chytľavá a oveľa viac pestrejšia, temnejšia a hlavne so silnými industriálnymi prvkami. Takisto ako Lordi dbajú na image, ale na rozdiel od hororových kreatúr vsadili na industriálny futuristický štýl. Čo je neuveriteľné, DEATH SS na budúci rok oslávia už 30te výročie, ale myslím, že až teraz sa vytvoril priestor pre ich väčší úspech. Samozrejme kedysi sa ich tvorba uberala klasickejším heavy/speed/thrash smerom s blackovým nádychom, ale kedže neprerazili, pred dobrými pár rokmi obzváštnili svoju hudbu vtedy ešte dosť neobvyklými elektronickými prvkami. Moje osobné prvé stretnutie s DEATH SS prebehlo v roku 1998, keď už nejaký čas bol na svete album "Do What Thou Wilt". Názov bol dosť klišovitý, žeby pokus o satanistický image... pomalá skladba, ktorá dosť vybočuje z albumu hlavne položením vokálu Sylvestra - "S.I.A.G.F.O.M." - v tomto trende pokračuje, keďže táto skratka znamená Satan is a good friend of mine... Detsko satanistickú image im nezožerú už ale ani priaznivci CRADLE OF FILTH. V onom roku 1998 v éteri Rádia Rebeca znela skladba Scarlet Woman, ktorá už dosť napovedala o budúcnosti smerovania tohto zoskupenia. Poďme ale k prítomnosti. Album odpáli skladba "Give Em Hell", ktorá začína brutálnymi industriálnymi riffmi, ale nakoniec sa z nej vykľuje prekvapivý mix Lordi, Alice Coopera, dokonca MANOWAR s elektronickou dušou. Tento mix chce asi pomerne dosť fantázie, ale práve takto úvodná skladba znie. A prečo napríklad zrovna MANOWAR ? Refrén totiž až priveľmi pripomína skladbu "Hail And Kill"... Nahrávka je ale dosť pestrá, plná kontrastov, jednak vychádza z klasického heavy metalu, jednak obsahuje veľa elektroniky, zmien nálad , tvrdé sekané riffy v štýle RAMMSTEIN, ale aj orchestrálne pasáže ako v pieseni "Venus Gliph". Najkrajším príkladom je titulná , najdlhšia skladba, ktorá má temné, až psychadelické pasáže, ale jej tvrdé jadro tvorí až orchestrálny heavy metal. Z radu dosť vybočuje aj balada "Another Life", pomere temná depresívna vec, ktorá prejde do krásneho silného emotívneho refrénu. Album zakončuje cover od METALLIKY "The Four Horsemen" v svojskom podaní.

Materiál ale bohužiaľ neni kvalitatívne podľa môjho názoru úplne vyrovnaný, možno je to aj dĺžkou albumu, ale v druhej polovici sa moja pozornosť veľmi oslabila. Napriek tomu žiadna skladba našťastie neklesla do podpriemeru. Nahrávka zaujme hlavne heavymetalových poslucháčov, ktorí sa nebránia experimentálnej podobe metalu.