Nič nové, nič ohromujúco svetoborné, napriek tomu niečo. Plus mínus pred tridsiatimi rokmi sa do popredia začal drať nový žáner, kov smrtonosný. A začiatky rokov deväťdesiatych mu priam patrili. Podrobil si uši, srdcia mnohých z nás, metalu zapredaných „vyvrheľov“. Death metal... Spomeniem len mená ako DEATH, OBITUARY, BOLT THROWER... A práve odkaz aj týchto veličín sa rozhodli asi pred štrnástimi rokmi ďalej rozvíjať traja moskovskí bohatieri, ku ktorým sa pridal pred rokom štvrtý, aby ich vzápätí opustil. Nazvali sa GROND.

Už úvod dá zaspomínať na roky deväťdesiate, kedy bez mini intra hádam žiadny album nezačínal. Priamo z neho sa na vás vyrúti mohutný Kraken a v tých prvých valivých tónoch ho jasne vidíte, vynára sa z hlbiny a začína skazu. Po pomalšom rozjazde sa v druhej „ Kronos the Devourer“ rozbehnú hneď od prvej sekundy a nie a nie sa zastaviť. Inštrumentálne to nie je žiadna ekvilibristika, no o tú „bojarom“ určite nejde. Smrtonosné riffy ako z death metalovej učebnice, rytmiku si basgitarista stráži a v záprahu so spievajúcim bicmenom nedávajú šancu nechať hlavu metalovú (či už s vlasom a či bez) nehybnú. Áno, dobre ste postrehli, vokály má na starosti bubonmajster Kist. A reve mu to presne tak, ako revať má. Smelo by si zanôtil trebárs s Daveom Ingramom, či Barney Greenwayom. Určite viete o koho ide a ak náhodou nie, tak hlasivky týchto dvoch legiend si vychutnáte v tvorbe NAPALM DEATH či BENEDICTION. Nehovorím o nich náhodou, konkrétne BENEDICTION by som uviedol ako príklad pre predstavu, ktorým smerom GROND namierili svoju tvorbu. Samozrejme bez plytkého kopírovania, to ani nápad. Nieže by boli úplne originálni, to sa dnes podarí fakt len málokomu, ak vôbec niekomu. A v danom štýle už ozaj nie. To však nebráni sa oddať naplno a s entuziazmom niečomu, v čom človek vidí zmysel. A v presne v tomto duchu sa GROND chopili nástrojov.

Na album zaradili tiež cover a tým je piata v poradí , „Blood Monk“ od americkej death-doom legendy 90-tok GOATLORD. Zmeny tempa patria k mocnej stránke necelej trištvrte hodinky celého albumu. Kde tu zachytávam odkaz na BANISHED, zvlášť v pomalých, ťahavejších pasážach. Tie sú rovnomerne vyvážené, povedal by som hýbavejšími, zrýchlenými náklepmi. Nepreháňajú to ani s dĺžkou skladieb, takže nudu vylučujem.

Predposledná „Japetus the Ice Gate“ ma uviedla takmer do stavu hibernácie svojou až heavy metalovou, dalo by sa povedať baladickou náladou. Ale to vôbec neznamená, že by molodcom dych dochádzal, naopak. Záverečná „Typhoon is Coming“ dáva bodku presne v duchu svojho názvu.

„Worship the Kraken“ je ich druhou plnohodnodnou plackou, verím však, že nie poslednou. Na konte majú ešte dve EP-čka. V záplave dnešných, prevažne technicky zameraných, často až príliš jednotvárnych albumov znie GROND napriek svojmu old school prevedeniu sviežo. Death metal bez kompromisov...