Jedna zo stálic nemeckej power metalovej scény Iron Savior prichádza po dvoch rokoch so svojou už v poradí deviatou štúdiovkou. Pravda, ešte predtým sa minulý rok vrátili späť v čase k staršiemu albumu Megatropolis, aby ho nanovo nahrali a rovnako vydali aj živý album z turné. Kapela, ktorú už roky vedie líder Piet Sielck, a v ktorej na prvých albumoch hral aj sám veľký Kai Hansen, aby si s Pietom splnili sen vrátiť sa k svojim hudobným počiatkom, keď spolu začínali v kapele Gentry, je hra na istotu. Ľahko rozpoznateľný štýl, zvuk, Sielckov vokál a celkový prejav je už roky nemenný, a to v tomto prípade nie je až tak na škodu. Dá sa povedať, že kapela v posledných rokoch vydáva nadpriemerné albumy, hlavne od dosky The Landing je latka nastavená vysoko.

Úvod patrí intru a po ňom už prichádza prvá jazda, titulný kus Titancraft. Rýchle tempo a typický, ľahko zapamätateľný hlas Pieta Sielcka ukazujú tradičnú tvár kapely. Nechýba množstvo gitarových sól a melodických vyhrávok. Jasný hit sa ukazuje Way of the Blade, tu sa však trošku nedá ubrániť pocitu, akoby sme tú skladbu už v minulosti počuli. Možno až príliš sa tu Piet inšpiroval staršou tvorbou skupiny. Netreba zabúdať, že frontman je aj skvelým a už pomerne skúseným zvukovým inžinierom a tak tu máme do činenia s naozaj kvalitným a ostrým zvukom. Skladby na novinke sa nesú väčšinou v strednom a rýchlom tempe, na čo sme aj zvyknutí. S trackom The Sun Won´t Rise in Hell sa doska prehupne do svojej druhej polovice. Doposiaľ sme mali do činenia s tvrdšími a ostrejšími titulmi, avšak s dostatočne chytľavými refrénmi. Čas na baladu však ešte neprišiel, pod číslom osem sa totiž ukrýva dosť nabrúsená speedovka Strikes Down the Tyranny. Sielck nie je na rozdiel od napr. kolegu z Primal Fear Ralpha Scheepersa typickým falzetovým spevákom s vysokými vokálmi, jeho hlas vo vysokých polohách skôr reže ako žiletka. Väčšina songov má dĺžku okolo päť minút, čo však nevadí, lebo materiál je naozaj kvalitný.

Niekto by mohol namietať, že novinka nič nové neprináša a kapela znie niekedy ako cez kopirák, sú to však typické prvky Iron Savior a stará nemecká metalová škola. Očakávaná balada nakoniec prichádza až takmer na konci, je ňou aj klávesmi podporená I Surrender. Treba povedať, že táto balada je tak trošku v tieni napr. takej Before the Pain spred piatich rokov, to je však vec názoru. Záver už obstaráva klasický kus Rebellious, ktorá by sa celkom hodila do koncertného playlistu najmä vďaka spevnému refrénu. Tak teda Iron Savior oslávili dvadsiate výročie na scéne ďalším tradične znejúcim albumom s celkom vydareným obsahom. Fanúšikovia, ktorí majú radi klasický nemecký heavy/power metal si určite prídu na svoje. Možno by však nebolo v budúcnosti na škodu pokúsiť sa aj o mierny experiment napríklad v podobe nejakej dlhšej epickej skladby s viacerými zmenami nálad, čo by ich tvorbu istotne obohatilo.