Pod heslom "aj ja som občas romantik", prípadne "niekedy potrebujem hudbu do auta aj pre nemetalistov" (pri Last Days of Humanity majú tendenciu vystupovať za jazdy ...) si sem tam vypočujem všetky tie "nočné želania", "zhromaždenia", prípadne som "v pokušení". No a taktiež "prázdnu špirálku" alebo teda v reči nášho kmeňa Lacuna Coil. Ak sa pozriem na celkom dlhú diskografiu, tak jednoznačne mám rád prvé tri albumy. Potom sa to síce celkom príjemne počúvalo, ale zase nemusím mať všetko každý deň. Hudba Lacuna Coil sa v podstate nejako extrémne nemení a väčšina bola na prvých troch plackách. A ako dopadol nový album? Cudziu ruku do ohňa by som dal za to, že som kdesi čítal vyjadrenie speváka Andrea, kde spomínal niečo v zmysle o najtvrdšom albume LC. Poznáme, najnovší album je vždy najtvrdší, najlepší, najmelodickejší a má všetky pozitívne naj ktoré existujú. Na počudovanie to ale tentokrát je aj pravda.

Už prvý song The House of Shame síce začína jemne, ale po pár sekundách Andrea zareve Run! a Rise! Fajn úvod, vždy mi jeho spev pripadal ako "navyše", lebo Kristínka je Kristínka a nielen dobre sa na ňu pozerá, ale aj sa dobre počúva, nuž práve v tomto songu je to presne naopak (samozrejme okrem toho pozerania, spev som myslel, že jo :-) ). Asi Andreov albumový vrchol. Broken Things mi po výbornom prvom songu pripadá ako slabšia výplň. Dostávame sa k vrcholu albumu, celkom skoro, uznávam. Delirium - tretia v poradí. Taká chytľavá blbostička, bude Vám to znieť v ušiach dlhodobo a Christinine "zúfalé" výkriky DELIRIUM ku koncu sú skvelé.

Ten zvyšok už len tak preletím, Andrea na takmer celej novinke znie neuveriteľne nasrato, ktovie, čo sa mu stalo :) Z tohto pohľadu je to pre mňa plus, ako keby sa vyrovnával Christine. Jej spev je samozrejme stále fajn, pohoda. Celkovo sa album naozaj vydal po ceste "tvrdšieho pesničkovania". Rukopis Lacuna Coil sa síce dá spoznať, hneď ale personálne zmeny mali doslova počuteľný vplyv. Textovo je to zase občas depresia, vzťahy a podobné ptákovinky. Našťastie skupina je zo slnkom zaliateho Talianska a nie napr. zo snehom zasypaného Švédska, ďalšiu skupinu typu Draconian by som už psychicky neuniesol (nič proti Švédom, mám ich rád, len tá depresia v textoch a hudbe by sa dala patentovať) a tak tej "zloby" v textoch je tak akurát.

Najnovší album Talianov je teda počúvateľný, vrcholom je prvý, tretí song a veľmi podarená je aj vecička pod šťastným číslom 7 - You Love Me 'Cause I Hate You. Na druhej strane album vždy hodnotím ako celok a v tom prípade za mňa teda čosi viac ako nadpriemer. Naživo by som si to určite pozrel. Odporúčam aktuálny album najmä niekomu, kto hudbu LC nemá až tak v uchu, prípadne skalným. Zvyšku bude stačiť zistenie, že LC pritvrdili a občas si niečo z Delirium pustiť napr. na youtube, prípadne sa na nich pozrieť na nejakom festivale alebo koncerte.