LEPROUS sú kapela, ktorá si dlhodobo robí veci po svojom, ale hlavne, neustále inak. Každý album, ktorý urobili, sa líšil od toho predchádzajúceho, žiadne hranie na to, čo prinieslo úspech, len oddanie sa obsahu pojmu progresívna hudba. Nahrávanie a príprava albumu už tradične prebiehala pri čiastočnej izolácii kapely, s dostatočným zapojením pravidla “nech sa nám do toho nikto nestará”. Tentokrát je väčšina albumu z pera speváka/klávesaka Einara Solberga a “The Congregation” naznačuje, že bude mať spomedzi členov svojho spolku zrejme najväčší cit pre melanchóliu. Aj keď tá bola v LEPROUS prítomná vždy, na tomto jeho skladateľsky v podtstate sólovom počine sú jej asi najväčšie dávky.

Okrem často melancholického nádychu na albume hrajú najôležitejšiu rolu určite príjemný (nie veľmi metalový, no s mimoriadne lahodnými gitarami, ktoré hlavne v podladených momentoch krásne vyznievajú) zvuk, kombinovaný so strojovo opakovanými a často podivne dosekanými rytmickými sekciami a množstvom melodických gitarových liniek, ktoré sú založené skôr na akordových rozvojoch ako riffoch “tón po tóne”. LEPROUS svoju hudbu, povedzme, vyčistili a snažia sa do každej piesne skôr koncentrovať jasnú myšlienku a obmedzené množstvo nápadov. To je v protiklade s tým, kde sa pohybovali na prelomovom “Bilateral”, ktorý hýril striedaním nálad a množtsvom kontrastov. Skladateľský talent a hudbnícke schopnosti však nikam nezmizli a tak aj v tejto sústredenejšej a jednoduchšej podobe dokážu neustále prekvapovať. “The Congregation” má ale svoju devízu v niečom, čo sa kapele tak geniálne podarilo v sklabde “Valley” z predchádzajúceho albumu “Coal” a to “prikovať" vás k reproduktorom, vtiahnuť do atmosféry, ktorú dokážu vykúzliť z kompozične náročných, no aranžérsky prekvapivo jednoduchých skladieb. V prípade tohto albumu sa im podarilo zložiť pasáže, pri ktorých by asi ľubovoľný počet opakovaní nedokázal začať nudiť. A v tom je sila albumu - zomknutosť skladieb je neuveriteľná.

LEPROUS sú navyše mimoriadne úspešní, ale to už dlhšiu dobu, v robení hudby, ktorá je hráčsky naozaj ťažká. Niektoré rytmy, či vokály im na koncertoch určite prinesú poriadne spotené čela aj bez reflektorov. Tieto všeliako poobracané a poposúvané pasáže sú stmelené do tak jasného a chytľavého celku, že z pohľadu poslucháča sa album počúva mimoriadne ľahko a do popredia sa dostávajú skladby a nie hudobníci (Na albume nenájdete ani jedno gitarové, či klávesové sólo a to je na progovú kapelu až neslýchané!). Možno až na samotného Einara, ktorého variabilný hlas, široký rozsah a divoké vokálne kreácie mu občas dajú celkom jasne vyniknúť. Na novinke ale ukázal, že keď si to skladba vyžaduje nemá problém netlačiť na pílu a neukazovať za každú cenu, čo jeho hlasivky dokážu. Keď už sme pri vokáloch, scream sa na albume vyskytuje presne dvakrát, takže aj to je v súlade s pokojnejšou a melancholickejšou náladou nahrávky. Okrem toho ho Einar spieva o dosť odlišne ako na starých albumoch a miestami pripomenie svojho švagra, ktorým nie je nikto iný ako maestro IHSAHN.

Od mechanickej hitovky “The Price”, cez monotónne drzú “Third Law” s heroickým refrénom, najtvrdší kus na albume a jasnú koncertnú vec “Rewind”, snáď najlepšie vyskladanú pieseň od LEPROUS - "Flood", po skončení ktorej ani neuveríte, že má na osem minút, v podstate tri pasáže, nečakaný stred albumu spostredkovaný dvoma najkratšími a veľmi priamočiarymi “Triumphant” a “Within My Fence”, medzi úplným pokojom a nervóznym trhaním prechádzajúcou “Red”, najsmutnejší zásek “Slave”, ktorého refrén „Make your move, end it all“ reže do živého, „coalovsky“ znejúcu “Moon”, “Down”, v ktorej na vás zase raz vytiahnu svoje poňatie sekaných riffov, ktoré majú najďalej ku hopsavému groovu ako to len ide, až po priam nežný odchod z albumu “Lower", ktorý napriek temnej téme albumu o úpadku konzumnej spoločnosti znie prekvapivo nádejne a vyrovnane.

“The Congregation” je nahrávka plná atmosféry, sústredenosti, hypnotických a vťahujúcich i nepokojných a pulzujúcich momentov korunovaná organickým zvukom, skvelými hráčskými výkonmi a neopakovateľnými vokálnymi linkami. Tajne dúfam, že LEPROUS budú schopní svoju tvár takto pretvárať aj na ďalších albumoch, aj keď tuším, že na tomto mohli nájsť svoju komfortnú zónu.