Tvorba švédskej formácie OPETH je vskutku jedinečná. Nech ju uchopíte z akejkoľvek strany, vždy si udržuje prívlastok „progresívna“. Behom poslednej dekády sa síce nadobro udomácnila v mäkších (rockových) vodách, fanúšikovia však stále pribúdajú a kapela spokojne tvorí ďalej. Tak čo si pre nás Mikael Åkerfeldt a jeho družina pripravili v roku 2019?

Že ich trinásta doska "In Cauda Venenum" bude znovu v niečom inovatívna, bolo jasné už pred jej vydaním. Mikael sa totiž odhodlal zaspievať si v jeho rodnom jazyku a výsledkom je rovno dvojalbum. Obidva disky sú hudobne totožné, akurát jedná verzia je naspievaná po švédsky a druhá po anglicky. Album pokračuje po progresívnej, čiastočne psychedelickej ceste inšpirovanej 70. rokmi. Prvá skladba slúži len ako inštrumentálne intro, show sa začína až za zvukov "Svekets Prins". Tá na vás hneď vyštekne so silnými riffmi pretkanými sústom sól, aby postupne zjemnila, až sa spustí krehký spev pána vedúceho. Áno, plynulé prechádzanie z tvrdších do mäkších pasáží je to, čo Švédom vždy išlo perfektne a do istej miery to funguje aj bez prítomnosti death metalu.
OPETH sú skúsení muzikanti a s ľahkosťou servírujú svoje gitarové nápady. Spomeňme tiež klávesy, ktoré sú výrazným prvkom ich súčasnej tvorby, pričom práve ony najviac evokujú časy dávno minulé. Joakim Svalberg však okrem zvuku „à la hammond“ naaranžoval takmer až orchestrálne motívy. Od nich vie razom prejsť ku klasickému klavíru, ktorý neraz doprevádzajú akustické gitary a práve vtedy je to opäť OPETH, ako ho poznáme. Nechýba i zopár, prevažne gitarových efektov, ktoré celú hudobnú zložku ešte viac obohacujú.

Ak by ste čakali, že sa Mikael Åkerfeldt predsalen odhodlá na growling, ste na omyle. Jeho vokály pozostávajú výlučne z čistých spevov, ich variabilita je však tradične na vysokej úrovni. Švédsky jazyk v nich vyznie zvláštne, pre niekoho až bizarne - možno si zvyknete, možno nie. Sám som zvedavý, ktorú verziu bude ich autor preferovať na koncertoch.
Každá jazyková mutácia ponúka desať skladieb s celkovou dĺžkou nad 65 minút. Desaťminútové kompozície sú samozrejme minulosťou, Švédi si už ani v tomto smere nepotrebujú nič dokazovať. Niektoré songy pôsobia až oddychovým dojmom, avšak vyžadujú viacero vypočutí, aby ste odhalili ich skryté zákutia. Jeden z vrcholov prichádza v podobe balady "Minnets Yta", zakončenej nádherným, emotívnym gitarovým sólom. Výrazná je aj "Hjärtat Vet Vad Handen Gör", ktorá by mala byť jasnou koncertnou záležitosťou. V druhej polovici CD-čka žiaľ začína pribúdať počet slabších motívov a taká "Banemannen" je vyslovene hluchým momentom. Našťastie záver albumu tvorí "Allting Tar Slut" s chytľavou melódiou, ktorá celé dielo zakončuje do stratena.

"In Cauda Venenum" nepatrí medzi vrcholy OPETHu, a to ani v rámci jeho súčasnej, mäkšej éry. Naďalej však môžeme Åkerfeldtovcov radiť medzi najvýraznejšie kapely na poli progresívneho rocku i metalu a treba s nimi vždy počítať. Skladateľský um hlavného protagonistu funguje stále na (takmer) plné obrátky a vôbec… Mikael si proste hrá to, čo ho baví. Výsledok už posúďte sami; za mňa dielo hodné uznania.