Grécki titáni SEPTICFLESH patria k tomu najlepšiemu, čo ponúka svet symfonického metalu. Teraz mám na mysli ich štúdiovú tvorbu, živú prezentáciu dajme bokom. Ich jedenásty album "Modern Primitive" prináša kopec zaujímavých momentov ale aj zopár negatív. Skúsim sa na toto dielo pozrieť trocha komplexnejšie.

Počas necelých štyridsať minút nám ponúkajú pomerne slušný štandard symfonického death metalu. Žiaľ pocit samovykrádania sa dostavuje dosť často, čo je na škodu veci. Hlavne keď si vypočujete výnimky, ktoré nespadajú do tejto kategórie. Takou je napríklad devastujúca hymna s názvom "Coming Storm". Tá ponúka množstvo zaujímavých a nie práve tradičných hudobných momentov. Jednak sú to rôzne disharmonické orchestrálne prvky ale aj naopak krehké medzihry. Metalový základ je síce viac menej klasika, no orchestrálna zložka ju posúva na vyšší level. Inak toto platí obecne pre ich tvorbu v posledných rokoch. A má to aj svoje dôvody.

Keď tvoríte symfonický metal, je jednoduchšie metalový základ zbytočne nekomplikovať. Hlavne gitarové riffy keby boli zbytočne pretechnizované, len ťažko na ne budete vrstviť symfonické plochy. Tým sa vaše možnosti zužujú a po čase sa tieto prvky začínajú podobať. Samozrejme bavíme sa o klasických postupoch. No spomínaný pocit som mal aj pri orchestrálnych pasážach, ktoré nahral už tradične Pražský symfonický orchester. Nechcem spochybňovať kvality Christosa Antonia, no trocha sa zamotáva vo vlastných kompozičných postupoch. Zároveň sú tu aj výnimky ako v spomínanej "Coming Storm", kde sa slušne odviazal. Zaujímavým príkladom ako sa tomu vyhnúť je aj záverečná "A dreadful muse". Tam je orchester použitý skôr ako kulisa a prvé husle hrajú gitara, basa a bicie.

Čo sa týka vokálov, ide o klasiku. Sethov temný growl vs. Sotirisov majestátny čistý spev je štandartný recept SF. Možno toho čistého spevu tu nájdete o niečo viac a.samozrejme sa tu nachádza množstvo zborových spevov. A ešte jeden kritický postreh. Na albume mi chýbajú silné hity, ktoré vám uviaznu v hlave a vy sa ich neviete zbaviť. Jediným kandidátom v ktorom vidím potenciál je úvodná "Colector", ktorá ma baví asi najviac. Na nej oceňujem zaujímavú prácu s dynamikou spevu a orientálne nástroje.

Personálne sa v kapele nezmenilo nič, akurát gitaristu Dinosa Prassasa po deviatich rokoch oficiálne prijali ako člena súboru. Na posledných albumoch skúšali rôznych producentov ako Logana Madera či Petera Tägtgrena. Tentoraz vsadili na Jensa Bogrena, s ktorým spolupracovali aj na „Codex Omega“. O kvalite grafického prevedenia sa tu nemusíme ani baviť, maestro Seth odviedol opäť skvelú robotu.

"Modern Primitive" nemožno považovať za miľník v diskografii SEPTICFLESH, no nevnímam ho ani ako nepodarok. Má svoje muchy ale možno v ňom objaviť aj kopec zaujímavých momentov.