Z Čile sme tu kedysi mali napr. BLOOD RIVER (na konci októbra vydali druhý album), okrajovo som spomenul aj DISOWNED. Že táto Juhoamerická krajina ponúka nielen zaujímavý death metal, ale aj iné žánre, je jasné. Minimálne aj preto, že v porovnaní so Slovenskom tam za tento rok vyšlo približne šesťkrát toľko metalových nahrávok. Dnes by som sa však rád venoval tretiemu albumu kapely SOL SISTERE. Už v septembri v novinkách som spomínal, že od nich príde zaujímavý materiál a nemýlil som sa.

SOL SISTERE sa mierne zviditeľnili, v našich končinách, hneď po prvom albume "Unfading Incorporeal Vacuum", pretože prvé Európske turné začínali v stovežatej Prahe. Na Slovensko síce nevyšlo, ale Rumunsko, Bulharsko a Litvu, áno. V roku 2019 prišlo na rad druhé EU turné (napr. Nemecko alebo Rakúsko) a v 2020 si pocestovali po Kolumbii s MGŁA. Už len z tejto poslednej skupiny by sa dalo tipovať, že kvalita tu musí byť. Debut vydali Hammerheart Records, rovnako ako dvojku "Extinguished Cold Light". Od jej vydania ubehli dva roky a prišiel tretí kotúčik, jednoducho nazvaný "Sol Sistere". Ten vydalo Londýnske vydavateľstvo Cult of Parthenope. Som trochu prekvapený, že nie napríklad Northern Silence Productions, ktorí sa priamo špecializujú na atmosferický black metal, ale tak možno nabudúce.

Na novinke sa nachádza osem skladieb, minutážou sme tesne nad hodinou. Z toho vyplýva, že sa bude jednať o dlhšie kompozície, ktoré buď môžu nudiť, alebo naopak budú poskladané tak, že hrozí presný opak. Inteligentnejším jedincom je jasné, že mňa osobne "Sol Sistere" baví. V krátkom inštrumentálnom intre sa prezentuje najmä black metalová zložka hudby a tá nezaostáva ani v začiatku druhej "The Narrow Path", kde však po zbesilom úvode nasleduje mierne pomalšia pasáž. Tu zase vynikne práca gitaristov. Akonáhle sa zlúčia všetky inštrumenty dokopy a bicmen pridá „do kroku“, vznikne z toho skvelý metalový guláš.

Alfredov škrekot je naozaj parádny! V tejto druhej skladbe sa derie do popredia najmä black metal, slovíčko atmosferický by sme mohli pridať až v "Ashes". V takýchto hudobných pasážach je občas problém zaujať, to však nie je prípad SOL SISTERE, oni aj v emocionálnejších vsuvkách skvelo vygradujú atmosféru a tak nuda naozaj nehrozí. Prvý dôkaz sa nachádza v strede spomínanej "Ashes", kde sa z pomalého, príjemne ťahavého úseku, prehupneme do rýchlejšej black metalovej časti, aby sme po chvíľke opäť mierne spomalili pred grandióznym finále.

Nasledujúcu "Nothofagus" kapela ponúka na svojom oficiálnom webe a ak by sme nerátali inštrumenálne skladby, tak je najkratšou. V podstate najmä black metalová smršť, kde je znova počuť skvelú prácu nielen gitaristov, ale aj bicmena a speváka. Pozastavil by som sa ešte pri "The Shimmer pt II", ktorá je kompletne inštrumentálna (ak nerátame pár ženských viet, ktovie odkiaľ), má takmer 7 minút a asi pristihnete pri tom, že si ani neuvedomíte, že Alfredo ani len necekne, tak prepracovaná je. Výborná vec. Po nej nasledujú už „len“ dva songy, paradoxne spolu trvajúce cez 18 minút. "Unspoken Verb" príliš nevybočuje zo zavedenej cesty celého albumu a záverečná "Sol Sistere" (na "Sol Sistere" od SOL SISTERE - táto slovná hračka možno označuje, že skladba je mierne iná ako ostatné) - nebudem prezrádzať viac, ale je to pomyselná čerešnička na torte.

Album sa už tradične dá vypočuť cez Bandcamp, alebo môj obľúbený Youtube kanál Black Metal Promotion. Dá sa niečo vytknúť? Ak sa veľmi zamyslím, tak príliš nie. V porovnaní so staršími nahrávkami síce novinka nie je až taká priamočiara, to jej však paradoxne pridalo na kráse a ak máte radi hudbu „s kudrlinkami“, toto je veľmi dobrá voľba a to nehovorím už o tom, že sa jedná o najdlhšiu nahrávku v histórií SOL SISTERE. A najlepšiu.