Apolón, Apollón, resp. Apollo - pred pár týždňami, pre nás, bežných smrteľníkov, ktorí majú neskutočnú záľubu v kvalitnej muzike, bolo toto slovo, resp. meno jedného z bohov starogréckej a starorímskej mytológie, len jedným z mnohých, ktorému sme nejakú extra pozornosť určite nevenovali. Avšak, hneď po tom, ako Mike Portnoy spoločne s Derekom Sherinianom, ktorých určite nemusíme predstavovať, oznámili, že dali dokopy partiu skvelých muzikantov a vytvorili bandu SONS OF APOLLO, nám toto božstvo s mocou nad svetlom, umením, uzdravením a kadečím ďalším, pomerne často a intenzívne začalo lietať po rozume. Už spomínanú dvojicu doplnili Billy Sheehan, Jeff Scott Soto a Ron ´Bumblefoot´Thal. Portnoy, Sherinian a Sheehan nejaké živáky spolu odohrali aj tesne pred oficiálnym oznámením zrodu tejto formácie, takže extra veľké prekvapenie s jeho angažovaním sa nekonalo. Krátky úvod máme, teda, za sebou, poďme sa pozrieť na tú ich prvotinu, ktoré nesie názov Psychotic Symphony.

Každý rockový fanúšik, ktorý aspoň mierne sledoval Mike Portnoya po odchode z Dream Theater určite pozná pojmy ako Adrenaline Mob, The Winery Dogs, atď. Čo sa týka celkového zvuku a mixu novinky, je tu určitá podobnosť, ktorá sa nezaprie, ale hudobný posun, návrat k jemu tak vlastnému štýlu, teda, hlavne progu, či už vo forme rocku, prípadne metalu, resp. heavy metalu, ten je jasný. Určite Mikeovi k tomu dopomáha aj jeho bývalý spolubojovník v radoch Snového Divadla, samozrejme, mám na mysli Dereka. Práve títo dvaja lodivodi jednoznačne kraľujú aj Synom Apollóna. Namixovaní sú veľmi intenzívne, klávesy, tak typické pre Dereka tu hrajú naozaj výraznú rolu. Celkovo je zvuk čistý, na vysokej úrovni, na čo sme pri takýchto menách po väčšine zvyknutí, ale, nemusí to byť vždy pravidlom.

Ako som už spomenul, celý materiál je určitým mixom - je tu počuť výraznú, dajme tomu inšpiráciu, či už Dream Theater, Deep Purple, ale aj Adrenaline Mob a Winery Dogs. Pomedzi sú šikovne povsúvané tvrdé, niekedy až heavy metalové party, ktoré sú prestriedané jemnejšími, klasickými progovými vyhrávkami, ktoré si títo Páni muzikanti môžu bez akéhokoľvek problému dovoliť. Spev je pomerne charakteristický a zapamätateľný, čo je jeden z hlavných predpokladov pre fungujúcu kapelu. Psychotic Symphony je miestami naozaj neskutočnou symfóniou, kde sa prelínajú všetky možné aj nemožné nálady a štýly, ale niekedy je toho už naozaj priveľa a skladby strácajú svoj jasný smer a človek sa cíti, doslova, utopený v jednom veľkom progovom bazéne z ktorého nevedie nijaký rebrík na breh. V princípe ale materiál šľape veľmi dobre, vystavané to majú chalani slušne, takže, keď sa už začneme topiť, tak pomerne rýchlo dobehne na pomoc nejaká ľahšia, melodickejšia pasáž, ktorá nám opäť pomôže sa zorientovať a nasmerovať nás tým správnym smerom, ktorým postupne prechádzame na koniec tejto cesty.

Psychotic Symphony - jednoznačne veľmi ambiciózne dielo, na ktorom nájdeme výborné muzikantské výkony, zaujímavé aranžmány aj pomerne veľký počet nových nápadov a v neposlednom rade výborný zvuk. Nálada albumu je špecifická, v tomto je naozaj album svojský a drží si jedinečnosť. Ako sa ale hovorí, menej je niekedy viac a miestami je to už naozaj slušne progovo "preplácané". Myslím, že chlapci si zvolili dobrú cestu a do určitej miery je to aj skúška poslucháčskej základne, ktorá cesta bude pre nich tá prijateľnejšia, pretože tých chodníčkov nám na Psychotic Symhony ponúkli viac. Takže, teším sa na ďalší materiál, kde už smer bude jasne vytýčený a môžu šperkovať ten hudobný chodník, ktorý si vyberú!