Fínska stálica Tarja Turunen si ide tvrdohlavo svojou cestou už takmer jednu celú dekádu. Niekoho necháva chladným, iného naopak fascinuje, ďalší bude možno horekovať, že sa jej nikdy nepodarí vytvoriť niečo, čo by sa vyrovnalo bombastickosti skladieb, ktoré spievala ešte pod Holopainenovou taktovkou. Treba si však položiť otázku, či ona sama niečo také vôbec chce. Stačí málo na to, aby ste si uvedomili, že asi nechce.

Ak sledujete tvorbu Tarje Turunen, album, o ktorom píšem, vás vo svojej podstate možno až tak neprekvapí. Mám pocit, že Tarja jednoducho robí to, čo ju baví a robí to tak, ako ju to baví  a keď sa výsledný produkt navyše niekomu aj regulárne zapáči, splní to aj druhý účel. Tak, ako bolo doteraz zvykom, z nahrávky cítiť kvalitnú prácu, čomu sa nemožno čudovať, pretože táto žena si okolo seba vždy vedela zhromaždiť schopných chlapov – hudobníkov. Po muzikálnej stránke ide o typický príklad moderného „turunenizmu“. V porovnaní so zaužívanými rockovými postupmi sa speváčka vždy tlačila do alternatívnejších hudobných kompozícií a obohacovala ich pomerne neotrelými nápadmi.

Nielen pre skladby na „The Shadow Self“ je charakteristické, že sa v nich neraz mení intenzita, údernosť, dokonca i nálada z ponurej na pomerne veselú, z ťaživej na odľahčenú. Súvisí to s popovými prvkami, ktoré sú do hudby včlenené a je nutné poznamenať, že to nie je márne a niektoré z nich pôsobia prekvapujúco sviežo. Keď sme už pri žánroch, nesmieme opomenúť ani tie tvrdšie, keďže sú neoddeliteľnou súčasťou viacerých songov. Vzniká tak zaujímavý kontrast „takmer popová melódia – takmer deathmetalový riff“, čím Tarja okrem iného docieľuje vyššie spomenuté striedanie nálad. V niektorých momentoch, ak by ste pasáže vystrihli z kontextu, hutné riffy by vás nechali v domnienke, že počúvate švédsku deathmetalovú úderku. Autorka to však s temnotou nikdy nepreháňa a čoskoro nastúpi jemnejšia alebo ľúbozvučnejšia pasáž. Niekomu to môže prekážať, avšak album to robí zaujímavým – skrátka nikdy presne neviete, čo vás čaká za rohom. S čistým svedomím možno povedať, že album „The Shadow Self“ znamená istý posun v Tarjinom hudobnom vývoji. Možno nejde o veľký skok, ale nejaký ten hlbší jarček sa jej prekročiť podarilo. Odvaha jej rozhodne nechýba, o čom svedčí zaradenie cover verzie „Supremacy“ od Muse, no tiež pomerne agresívna hudobná návšteva v podobe súčasnej vokalistky z Arch Enemy Alissy White-Gluz - tá hosťuje v kvalitnom kúsku „Demons In You“. Práve táto skladba svedčí o nepopierateľnej pestrosti nahrávky - začína sa akýmsi funky motívom a následne prepne razom do industriálne šmrncnutej riffovačky.

Aby sme však len nechválili, dodajme, že tracklistu by neuškodilo viac rezkejších skladieb, alebo aspoň častí skladieb. Tempo sa priam až otrocky drží pri zemi, čo je v niektorých prípadoch síce dobrou voľbou, ale napriek tomu si myslím, že viac tempa by album viditeľne (a počuteľne) oživilo. Skladby obsahujú veľa podnetov a prísad, rozhodne nie nekvalitných, je to však ako pri varení – ak miešate pomaly, jednotlivé prísady sa zmiešavajú len pozvoľna, a ak tempo miešania nezmeníte, prísady sa síce zmiešajú do harmonicky vyladenej zmesi, no trvá to tak dlho, že vás to môže prestať baviť. A je tu ešte jedna vec, ktorá ma v prípade Tarje niekedy zamrzí, hoci priznávam, že ide skôr o subjektívnu záležitosť: stalo sa niekoľkokrát, že som pookrial pri dobrom hudobnom nápade, no následná pasáž skladby ma z tohto hedonizmu vyrušila – akoby ani nepatrila tam, kam bola umiestnená a mierne stúpajúce nadšenie zrazu zamrzlo...

Tak či onak, v globále platí, že „The Shadow Self“ je dobrý a zaujímavý album, ktorý si ale vyžaduje trpezlivé počúvanie. Pravdepodobne sa nezaradí do skupiny nesmrteľných nahrávok – k tomu mu chýba naozaj veľa a ani samotná speváčkina poetika pre to nevytvára predpoklady. Zopakujem však to, čo som si už raz neodpustil – podľa všetkého Tarji o nič podobné nejde.