„Brutal Assault 2017 je vypredaný“ - hlásili nám organizátori z Obscure Promotion len tri dni pred vypuknutím 22. ročníka tohto jedinečného festivalu. Kto nevyužil predpredaj, ľutoval a zháňal lístok na poslednú chvíľu, do Jaroměře sme každopádne mierili spolu s ďalšími 18 000 fanúšikmi (nielen) metalovej muziky. Vojenská pevnost Josefov, bájne miesto činu, privítala prvých nedočkavcov premiérovo už v utorok, formou warm-up party. My sme vyrazili klasicky v stredu.
Kým minulý rok nám začiatok akcie pokazili nekonečne dlhé fronty pri vstupe, tento rok si usporiadatelia vstúpili do svedomia a hoci internet im tam vraj na chvíľu vypadol, odbavenie trvalo napokon len niekoľko pár minút. Takže na úvod veľká pochvala od nás ako fanúšikov…

STREDA:

Fronty sa naozaj nekonali a festivalový čip sa dal dobiť vopred online, takže ako prvú kapelu trošku nečakane zhliadam Nemcov DESERTED FEAR. Ich valivý old school death metal v strednom tempe bol na rozbeh príjemný, aj keď bol príliš nahlas. Pódiový prejav bol tiež trochu zvláštny, akoby mala kapela trochu trému. Ale k cuckaniu absintovej limonády fajn.

Pri strachu sa zostávalo, pretože nasledovali Švédi THE LURKING FEAR. Členovia projektu sa objavili v kapelách ako AT THE GATES či THE CROWN, takže očakávania boli celkom veľké… a ostali nenaplnené. Nie, že by rev Tomasa Lindberga nebol presvedčivý. Avšak typický švédsky deathový rukopis zvládajú mnohé kapely podstatne záživnejšie. Atmosféru sa tiež veľmi vybudovať nepodarilo, čiastočne asi aj preto, lebo debut kapely v prvý deň Brutal Assault ešte nebol ani vydaný a ani publikum zatiaľ nebolo príliš početné.

Prvá kapela, ktorú som si v tento krásny slnečný deň prišiel vychutnať, boli FLESHGOD APOCALYPSE. Talianski symphonic death metalisti hrali od 15:45, ale už v tých chvíľach to mali pod jedným z hlavných stejdžov pekne zaplnené. Predviedli niekoľko kúskov z posledného CD "King", nebáli sa spomaliť pri klipovke "Cold As Perfection", pridali aj niečo staršie a vrcholom bol samozrejme hit "The Violation". Energické vystúpenie, len škoda, že speváčku Veronicu bolo veľmi slabo počuť.

Nasledovala pauzička na občerstvenie vo vegánskej uličke a potom už bol čas na GORGUTS. Kanaďania skombinovali masívny zvuk a neuveriteľnú techniku do absolútne zničujúcej trištvrtehodiny. Prišlo na legendárnu dosku “Obscura”, ale aj na novší materiál z albumu “Colored Sands”. Sympaťák Luc Lemay utiahol vystúpenie bez zbytočných póz - radšej za seba nechal hovoriť disonantné sóla v “Nostalgia”. Nenechali sa zahanbiť ani ostatní členovia, a bez chybičky rezali jednu pecku za druhou. GORGUTS dokonale preniesli svoj zvuk na pódium a patrili k tomu najlepšiemu nielen z prvého dňa, ale zo všetkých deathových vystúpení celého festivalu. 

Pri povinnom a postupnom prechádzaní starého dobrého areálu nie je možné stihnúť všetky kapely a to ani v prípade, ak sa vám nič neprekrýva. Narážam samozrejme na počet pódií, ktorých je na Brutale päť, pričom v určitých momentoch sa hrá súčasne až na štyroch. Klasikou sú dva hlavné (Jägermeister vs. Sea Shepherd, ktorý prevzal meno po niekdajšom Metalshope), v zadnej časti areálu nájdete menší MetalGate stage, uprostred Octagonu zase Oriental stage a spomeňme aj KAL (čiže "Keep Ambient Lodge"), zameraný prevažne na ambient a príbuzné psychedelické žánre.
Zatiaľ však zostávame na hlavnej ploche a na moment stíhame aj českú legendu ROOT. Big Boss, hoci chodí už o paličke, sa stále prezentuje kvalitným vokálom a do setlistu si vybral najmä anglicky spievané skladby. Staré české klasiky (napr. "Píseň pro Satana", "666") mu, ako obvykle, pomohli odspievať jeho kapelníci.

Za moment už bolo všetko pripravené na brutalovskú premiéru fínskych melodikov WINTERSUN. Jari Mäenpää a jeho družina začali svoju show jednou dlhou skladbou z čerstvej novinky "The Forest Seasons", publikum sa však odtrhlo z reťazí až pri výbere starších hitov - či už "Winter Madness", "Beyond The Dark Sun" alebo "Sons Of Winter And Stars". Fíni pre túto udalosť zvolili výrazne rýchlejšie skladby a spomalili až pri záverečnej "Time". Jarimu to sekne aj bez gitary, venuje sa totiž už len spevu. V dobrom svetle sa ukázal jeho nástupca, nový gitarista Asim Searah.

Kapele to naživo celkom ide, určite lepšie ako z albumu - veci z debutu celkom potešili. Ale keďže WINTERSUN majú mnohonásobne viac fanúšikov, než by pri svojom prístupe k nim mali mať, zvolil som formu protestného odchodu. Na Oriental stage sa už rozbiejala zdrogovane znejúca seansa Američanov COUGH. Ich stoner/doom má nečakane brutálny (a miestami až funeral-doomový) nádych. Málokedy sa organové a efektové steny tak dobre snúbia s extrémnym vokálom. Škoda len, že COUGH nehrali v noci. Hoci… vzhľadom na to, že na pódiu počas pomalých pasáží veselo chľastali, možno je to aj lepšie. Každopádne, veľmi kvalitný ťažší doom.

Následne sa kozmickou rýchlosťou presúvam na MetalGate, kde to odpálila nórska formácia MADDER MORTEM. Neprehliadnuteľná, no najmä neprepočuteľná speváčka Agnete M. Kirkevaag sa na nič nehrá, svojim hlasom do mierne progresívnej / mierne alternatívnej hudby výborne zapadá a svojou charizmou určite potešila. Zo setlistu spomeňme napr. "M for Malice" či "Fallow Season".

Pri hlavnom pódiu medzitým skáču absolútne všetci, pretože MADBALL sú proste MADBALL. Stálice festivalu samozrejme zadelili "Down By Law" či "Doc Martens Stomp", ale najmä boli uvoľnení a plní energie. Freddy Cricien to s publikom vie, zvláda klasické hardcorové “vykecávačky” aj vtipné premostenia, napríklad s hľadaním najväčšieho metalistu v kapele. Kvarteto nie je najintelektuálnejšou kapelou na svete, ale publikum bavia, a to nie lacným spôsobom. MADBALL ani na chvíľu nenechali nikoho na pochybách, že hardcore má na Brutal Assault pevnú pozíciu.

Čo však  pevnú pozíciu v Josefove nemá, je tradičný metal amerického strihu, aký priviezli METAL CHURCH. Do kapely sa vrátil usmievavý a tancujúci Mike Howe, a práve z jeho obdobia v kapele (vrátane minuloročného albumu) bol poskladaný setlist. Ľudí síce viditeľne ubudlo, ale METAL CHURCH si svoje vystúpenie užívali. Klasická, kultová kapela s gigantickými riffmi typu "Fake Healer" a citom pre nosné melódie. Ale patrili ich heavymetalové hymny s Howeovým vysokým vokálom vôbec na Brutal? Patrili, pretože zmena tempa vždy poteší. O rok niečo podobné?

Po večeri už pokračujeme s plejádou hviezd situovaných na hlavných stejdžoch. Americkí šialenci THE DILLINGER ESCAPE PLAN nedávno ohlásili koniec kariéry, takže pre mnohých to bola na Brutale posledná príležitosť, vidieť ich. Zbesilá jazda tejto mathcorovej pätice sa rovnala prebehnutiu psychiatrickou liečebňou… a to sa poniektorí znalci vyjadrili, že dnes išli Američania len na pol plynu. Ja som odchádzal spokojný s výkonom protagonistom, zvukom i svetelnou show. A niekto, kto mal viac šťastia, si možno o pár dní neskôr stihol "Dillinov" zopakovať aj na beznádejne vypredanom pražskom repete.

„Pol plynu” u DILLINGERov asi znamená, že publikum iba prizabijú. Naozaj výborné vystúpenie - musím pochváliť aj dramaturgiu. Od ostrého štartu “Prancer” sa postupne štruktúra čistila, zazneli hitové veci ako "One Of Us Is The Killer", a na záver opäť zničujúci chaos v podobe "Limerent Death" a "43% Burnt". Je ťažko uveriteľné, ako zohratá je táto formácia - komplikované skladby ani v najmenšom neodflákli, a zároveň platí, že toľko nepredvídateľnej energie na pódiu má málokto. THE DILLINGER ESCAPE PLAN budú chýbať, ale patrí im uznanie - takto sa končí na vrchole.

Jeden z vrcholov festivalu nastal od 22:55, kedy sa na miesto činu dostavili legendárni MASTER'S HAMMER, jedna z prvých blackových kapiel v bývalom Československu. Mal to byť ich prvý koncert po niekoľkých desaťročiach, páni si však začiatkom leta dali v Prahe klubovú generálku. František Štorm prišiel v štýlovom klobúku a s kolegami spustil prierez starou tvorbou. Najskôr sa hralo niekoľko (a nebolo ich málo) kúskov z "Ritual", následne prišiel na rad "Jilemnický Okultista". Útrobami pevnosti zneli hity ako "Černá svatozář", "Geniové" a na záver symbolicky "Jáma pekel", tentokrát žiaľ bez Nergala. Po koncerte som sa stretol s nemálo kritikou, najmä na zvuk, prípadne sa fanúšikom zdalo, že sa kapela akosi neodviazala. Franta a spol. však pôsobili spokojným dojmom a potvrdili status kultovej formácie. Oko diváka potešili na pódiu aj dve sporo odeté dievčiny, i tu som sa však započul nespokojnosť, hoci opačného smeru - v Prahe vraj mali toho na sebe ešte menej.

Namiesto vystúpenia MASTER’S HAMMER som absolvoval väčšiu časť setu BORIS na malom pódiu. Dôvodom bol kvalitný nový album “Dear”, z ktorého aj hojne čerpali. Celkový dojem bol ale trochu vlažný - trojica zvýraznila prevažne svoje droneové pasáže, ktoré naživo nemali očakávane zničujúci efekt. Melodické momenty fungovali lepšie, ibaže ich bolo v porovnaní s hlukovou stenou výrazne pomenej.
Komu chýbal v prvý deň poriadny thrash dostal kráľovskú porciu počas OVERKILL. Kapelu som zhliadol mnohokrát a v Josefove sa ukázali vo výbornej forme. Bobby Blitz je stále skvelý frontman, a najmä som mal pocit, že Dave Linsk sóluje precíznejšie a menej improvizuje. Jason Bittner, nováčik za bicími naviac zvláda frenetický štýl nového materiálu ako keby bol v kapele odjakživa. Zvuk bol počas úvodnej “Mean Green Killing Machine” trochu bordelózny, ale to sa učesalo a topili sa len sprievodné vokály, čo sa dá ospravedlniť. OVERKILL predviedli jazdu starými aj novými skladbami, z ktorých najväčší circle pit vyvolali “Elimination” a “Electric Rattlesnake”. Na záver ešte klasický vztýčený prostredník. OVERKILL sú na scéne už cez 30 rokov a nezdá sa, že by spomaľovali. Možno hrajú na istotu, ale hrajú s totálnou zanietenosťou.

Nočný program na hlavnej ploche uzatváral projekt zvaný BATJUŠKA. Atmospheric black metal odohraný v plášťoch a kapucniach sa stáva pomaly už trendom. V prípade týchto Poliakov sa však jedná o vskutku zvláštnu, priam až bizarnú show. Na členoch totiž nechýbali rôzne cirkevné vyobrazenia a na stejdži okultne pôsobiace rekvizity. Hlavný vokalista striedal škreky s viacerými hrdelnými polohami, sťaby prevzatými zo skutočnej pravoslávnej omše. Zozadu ho ešte dopĺňal trojčlenný zbor. Hudobne to bol black dosť melancholický, občas až s doomovými prvkami.

ŠTVRTOK:

Začať hneď napoludnie v pečúcom slnku je celkom oriešok, ale čo by človek kvôli dámam z NERVOSA neurobil. Ich thrash/death je štylisticky čistý a vzhľadom na neúnavné koncertovanie môže trojica spolu hrať aj naslepo. Na tom nič nemení ani fakt, že bubeníčka Luana je v kapele veľmi krátko. Bez väčších problémov narezali skladby z oboch albumov a solídnym výkonom si získali vcelku početné publikum. Ak dokážu prekonať svoj mierne jednotvárny štýl, budú NERVOSA pokračovať strmo nahor.

Po tom, čo na jednom pódiu došantili dračice z NERVOSA, na vedľajšom to odpálil jeden z mnohých projektov Lorda Morbivoda, zvaný WAR FOR WAR. Ide o blackened industrial metal, ktorého hudobnú zložku, ak som si správne všimol, zastrešujú členovia zo STÍNY PLAMENŮ. Frontmanov škrek dopĺňa čistým spevom Lenka Machová (ex-ADOR DORATH), celé mi to však prišlo akési nedotiahnuté a najmä sa to v pravé poludnie na hlavné pódium nehodilo.

INSANIA prítomných rodákov rozhýbala celkom solídne, ale nejednalo sa o nič dychberúce - moderná rocková hudba s celkom nákazlivými refrénmi. Po riadnom zvlažení zo strany požiarnického auta mohli svoj set odpáliť FALLUJAH. V rámci moderného metalu má málokto taký potenciál, a FALLUJAH ukázali, že ho na pódium dokážu obstojne preniesť, minimálne teda agresívnejšie aspekty. Nepokojný tech-death s metalcorovými prvkami bol presný a zničujúci, podporovaný neustálym burcovaním publika. Akurát vzdušné, post-rockové melódie boli zvýraznené, takže namiesto mystickej atmosféry pridávali gradujúceho setu Američanov výbušnosť.
Nasledovali GADGET, ale po desiatich minútach bolo jasné, že ich vlažný grindcore ma priťahoval menej, než tieň a chládok v Keep Ambient Lodge. 

Do josefovskej pevnosti sa okrem iných vrátili aj brutal/technical death metalisti CRYPTOPSY. Ich masakrálne vystúpenie bolo tentokrát postavené výlučne na klasickej doske "None So Vile", takže osem skladieb a dosť. Kanaďania šlapali ako hodinky, od bubeníka Flo Mouniera až po speváka Matta McGachy. Publikum s radosťou otvorilo circle pit na skladbách ako "Slit Your Guts", "Crown Of Horns" či "Phobophile". Naozaj skvostná brutalita v tomto teple!

V tieni MetalGate stejdžu začali hrať Taliani HOUR OF PENANCE, ibaže ich technický death sa po výborných CRYPTOPSY počúval akosi ťažko. Opatrne som sa teda presunul na nadhodnotených HAVOK, na ktorých som si na týchto stránkach prednedávnom zanadával. Našťastie, na pódiu sa zlá produkcia nepočíta a kapela je naživo živelnejšia, ako z albumu. Nielen gitarové duo, ale aj hyperaktívny basák Nick oplýva dobrou technikou - veci ako "Intention To Deceive" mali celkom odpich. Slabší vokál a otravné texty ostávajú, ale HAVOK naživo sú solídnou thrashovou kapelou.
Ďalšia HC kapitola prišla z Los Angeles spoločne s TERROR. Na rozdiel od MADBALL bolo značne viditeľné, že kapela hrá prevažne v kluboch a festivalová scéna im tak nesvedčí, a to najmä kvôli vzdialenosti od publika. Krátke skladby aj striedanie vokálov im však išli dobre, rovnako ako aktívny pohyb po pódiu. Absentoval však chytľavý moment a možno aj trochu lepšie vyburcovaní diváci.

Ako ďalších stíham ruských pagan/folk metalistov ARKONA. Energická frontwoman Maša a jej chlapi sú u nás varení-pečení, dnes dostali aj celkom dobrý čas a sekali svoje pohanské melódie, ako sa patrí. Okrem pár povinných ukážok z posledného CD "Yav" zazneli napr. "Pokrovy Nebesnogo Starca" či "Goí, Rode, Goí!". Prvé tri albumy kapela už tradične ignoruje a trochu netypicky pôsobil i fakt, že Maša sa publiku prihovárala prevažne lámanou angličtinou, hoci v minulosti preferovala svoj rodný jazyk.
Na moment stíhame aj THE GREAT OLD ONES. Post-metal/ambient, vravíte? Skôr rýchly priamočiary black metal, ktorý mi riť veľmi nenatrhol. Snáď by to týmto Francúzom lepšie svedčalo v klube.

Podvečernému programu na Sea Shepherd mali dominovať americkí egyptológovia z NILE a aj sa tak stalo. Návrat týchto technical brutalistov na BA sa uskutočnil až po piatich rokoch (vlani to nevyšlo) a stál za to. Karl Sanders a spol. začali tuším už o 2-3 minúty skôr, samozrejme so "Sacrifice Unto Sebek". Fanúšikov zjavne tešilo, že setlist sa do veľkej miery opieral o staršiu tvorbu. Okrem klasík ako "Sarcophagus" a "Black Seeds Of Vengeance" dnes dokonca (na Brutale vraj prvýkrát) zaznel dlhánsky epos "Unas Slayer Of The Gods". NILE aj bez Dallasa Toler-Wade predviedli výborný výkon, Karl si striedal vokály s basákom Bradom i nováčikom Brianom Kingsland a celé to bolo mohutné, majestátne a kurevsky presvedčivé.
SAMAEL po nich boli so svojim blackened industrial metalom viac-menej zvoľnenie. Pozornosť už tradične pútal najmä Xy, ktorý postojačky strieda klávesy a provizórne bicie. Inak nám Švajčiari, na čele s Vorphom a jeho bielou bradou, ponúkli ideálny playlist, kde dominovali obľúbené koncertné klasiky - spomeňme "Baphomet's Throne", "Rain" či "My Saviour". Došlo však i na dve ukážky z pripravovanej dosky "Hegemony", k tomu prirátajme celkom schopný zvuk a SAMAEL môžeme zaradiť medzi ďalšie čerešničky tohto dňa.

NILE majú vycibrený epický štýl ako máloktorá deathová kapela. Hoci mi zo dva stabilné kúsky zo setlistu chýbali, archeologická družina plukovníka Sandersa vie sakra dobre, čo robí. Švajčiari SAMAEL sa, až na jednu výnimku v úvode, rozhodli nezaradiť niektorý zo svojich chytľavých “popových” songov (napríklad “Reign Of Light”), avšak okrem tejto monotónnosti obhájili vysoký štandard.
Namiesto HATEBREED dávam prednosť malému pódiu a na ňom časti dvojhodinovej show SWANS. Tú sprevádza uvoľnená atmosféra a Michael Gira doslova dirigujúci zvyšok kapely. Fanúšikovia si prišli na svoje, ale aj tí menej znalí mohli oceniť pomalé a naliehavé gradácie. SWANS majú schopnosť vyextrahovať z opakovania jedného nosného motívu extrémne množstvo emócií a atmosféry. Škoda, že festivalový čas je taký drahý, celý set by mohol byť hypnotickým zážitkom.

Tomáš Fiala, hlavný dramaturg BA, v tlačovej správe proklamoval, že Brutal Assault 22 sa zaobišiel bez headlinera. Ja si však myslím, že EMPEROR môžeme pokojne vyhlasiť za hlavnú hviezdu tohto ročníka. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a nórska blackmetalová legenda prvýkrát navštívila Česko-Slovenské územie. Navyše si pre nás pripravila prehratie celého progresívneho eposu "Anthems to the Welkin at Dusk", ktorý oslavuje 20 rokov. Za účasti kultovej zostavy Ihsahn-Samoth-Trym Torson, ktorá toto dielo nahrala, sme si nostalgicky vychutnali vsetkých osem skladieb a to pekne po poradí. Výborne k Vládcom zapadol aj Einar Solberg (LEPROUS), mimochodom Ihsahnov švagor, ktorý obstaral, ako inak, klávesy a doprovodné čisté spevy. Inak samotný frontman ponúkol stále svieže škreky a svojim kolegom velil precíznou gitarovou hrou. Kapela hrala prakticky bez chýb, resp. som žiadne nezaznamenal. Na rozdiel od Wackenu, kde sa páni v "Ensorcelled by Khaos" rozsypali a napokon ju nedokončili, sa ich vystúpenie v Josefove blížilo k dokonalosti. Ihsahn sa divákom párkrát prihovoril, poďakoval, zbytočne to však nenaťahoval. Po odohratí "Anthems-ov" nastal čas na tri prídavky, pričom Nóri vybrali len to najlepšie a zvolili takpovediac povinné pecky. Veď bez "I Am The Black Wizards" a "Inno A Satana" by to snáď ani nebol EMPEROR. Úžasné predstavenie a splnený sen, ktorý by stálo za to zopakovať si. Žeby o dva roky s "IX Equilibrium"?

Ani sme sa nestihli spamätať a vedľa sa už začali ozývať prvé tóny z dielne švédskych progresívnych melancholikov OPETH. Mikael Åkerfeldt a spol. začali s piesňou "Sorceress", to však bolo z nového CD všetko. Nasledoval výborne namiešaný výber toho najlepšieho z ich bohatej kariéry, čo sa na festival zmestí. Najmä osvedčené hitovky ako "Demon of the Fall", "Ghost of Perdition" či "The Drapery Falls", no zaznelo aj niečo mäkšie, konkr. "Cusp of Eternity". Mikael nezostal nič dlžný svojej povesti a v prestávkach nás zásoboval typickým suchým humorom. Na paškál si dnes zobral najmä kolegov zo SUFFOCATION, v tej chvíli sa chystajúcich sa vedľajšom stejdži a robil si srandu, ako im asi vykradne titul "Despise The Sun", veď aj oni vykradli názov svojej kapely zo skladby od MORBID ANGEL. Následne sa priznal, že i názov albumu "Blackwater Park" je vykradnutý od akejsi prastarej hardrockovej kapely.

Pristavme sa aj pri počasí. Kým prvé dva dni bolo ideálne letne naladené a slnko cez deň pekne pripekalo, práve počas OPETH spadlo prvých pár kvapiek. V závere a po ich skončení začala situácia negatívne gradovať a počas vystúpenia SUFFOCATION nás už kropil hustý dážď.
Kultoví brutal death metalisti z amerického NY prišli v neúplnej zostave, tentokrát žiaľ chýbal spevák Frank. Vokál jeho zástupcu Kevina Mullera bol síce v poriadku, mladík niekoľkokrát poďakoval fanúšikom za ich podporu v nepriaznivom počasí, ale k hodnoteniu „výborný“ to malo stále ďaleko. Kapela na čele s dredatým gitaristom Terrance Hobbsom ponúkla tradične energický a naklepaný setlist. "Pierced From Within", "Liege of Inveracity" či "Catatonia" nemohli chýbať. Celkovo bolo vystúpenie SUFFO masakrálne a určite ich radím medzi to najlepšie, čo sa v rámci death metalu na BA2017 predstavilo.

Počasie po monumentálnej show EMPEROR vyzeralo všelijako, tak som pred OPETH dal radšej prednosť zhudobnenej nočnej more menom GNAW THEIR TONGUES. Škoda, že totálne nepríjemnú atmosféru sa nepodarilo preniesť na pódium. Blackové riffy a rev sa zrazu zdali akési štandardnejšie a zvukové efekty nedokázali uniesť celý koncert. Zároveň padol komentár, že GNAW THEIR TONGUES mali najväčší vizuálny kontrast medzi hudbou a ľuďmi na pódiu. No čo, ja tiež nie som najkrajší.
Chuť napravili SUFFOCATION zničujúcim koncertom, kde zažiarili vedľa klasík aj nové kúsky - obzvlášť moja obľúbená “Your Last Breaths”. Prekrásna uspávanka do búrkovej noci.

Na hlavných stejdžoch sa dnes s nami rozlúčili grécki satanáši ROTTING CHRIST. Sakis a jeho družina sú u nás obľúbení, ich tvorbu majú tunajší fanúšikovia dobre prečítanú, do Josefova sa však títo Helléni vrátili po ôsmych rokoch. Dovolím si konštatovať, že to bol lepší setlist než pár mesiacov dozadu v Prahe a Bratislave. Žiadne naťahovanie sa so starými flákmi (ok, "The Sign of Evil Existence" zaznel aj dnes), dnes sa okrem povinnej prezentácie poslednej dosky "Rituals" hralo viac peciek z posledných rokov; najmä po čase zaznela vyslovene koncertná záležitosť "Aθανατοι Eστε". Publikum podporovalo kapelu od začiatku do konca a Tolisovci potvrdili, že upršaná nočná hodina je pre ich hudbu ako stvorená.

PIATOK:

Piatkové ráno pokračovalo v hustom daždi, ktorý trval až do obeda. Aj z tohto dôvodu sme, žiaľ, nestihli jediného zástupcu slovenskej scény, death/doomovú stálicu DOOMAS. Ohlasy na Beťkovcov však boli prevažne pozitívne.

Za jemného mrholenia sa na hlavnom pódiu objavujú Česi SKYWALKER, ktorí si vymenili poradie s AVERSIONS CROWN. Pohybu na pódiu bolo takmer toľko, ako zbytočného vykecávania sa medzi modernými metalovými skladbami. Potom sa však začali objavovať silnejšie mená.

Počasie sa ako-tak ukľudnilo, vraciam sa teda i ja na miesto činu a to za zvukov fínskeho melodeathu WOLFHEART. Tuomas Saukkonen s kolegami pokračujú v tradičnej fínskej melodickej škole, nadväzujú napr. na INSOMNIUM, akurát na to idú rýchlejšie a tvrdšie. V to zamračené popoludnie zožali úspech.
Ďalšou z mnohých kapiel, ktoré sa vrátili na Brutal Assault, boli CROWBAR z amerického New Orleans. Králi sludge metalu priviezli kolekciu skladieb, ktoré ich fanúšikovia dobre poznajú. "Conquering" i "Planets Collide" pochopiteľne nemohli chýbať a kapela svoj čas tuším aj pretiahla - začala totiž o pár minút skôr. Kirk Windstein, jeho dlhánska prešedivelá brada a ukrutný rev si s fanúšikmi sadli. Zvuk bol dostatočne hutný, akurát zvukár to prehnal s kopákmi, keďže tie boli totálne prebasované a asi dvakrát hlasnejšie, než zvyšok nástrojov.
Z talianskych melodikov GRAVEWORM stíham len úvodných 10 minút a môžem konštatovať, že dnes zvolili pomalšie tempo, čím pôsobli takmer ako doomové teleso. Stefan Fiori si počas predošlej kapely nenápadne prišiel pod pódium skontrolovať zvuk a bol tak jedným z mnohých tohtoročných protagonistov, ktorý nemali problém objaviť sa medzi bežnými smrteľníkmi.

Následne sa presúvam na tretí stejdž, kde nás čaká premiéra novozélandskych ULCERATE v josefovskej pevnosti. Ich šialený, chaotický technical death spôsobil v už vtedy pekne zaplnenom priestore priam až hypnotickú atmosféru. Takto nejako by zneli ESOTERIC, keby zrýchlili o 300%. Z playlistu, do ktorého sa toho veľa nezmestilo, spomeňme napr. "Extinguished Light" či "Everything Is Fire".
Ledva stihli ULCERATE dohrať svoj set, už sa fanúšikovia museli bežať skryť pred ďalšou prichádzajúcou prietržou mračien, (alebo zostať v priestoroch MetalGate stage, keďže ten je, ako aj minulé roky, krytý). Nás po príchode do Octagonu prekvapil nečakaný výpadok elektriny, trvajúci pár desiatok minút. Ako sme sa následne dozvedali, aj z tohto dôvodu sa program na hlavných pódiách omeškal o približne polhodinu.
Vďaka tomu sme však stihli aspoň časť z INCANTATION a ich primárneho setu, zameraného na pravú podladenú death metalovú tvár (nasledujúci deň sa títo blasfemickí Američania mali predstaviť ešte na Oriental stage).

Búrka ma zastihla pri pauze na jedlo vo veľkom stane, takže zatiaľ, čo sa areál miestami menil na cisárove bahenné kúpele, relatívne suchý som zbehol pred hlavné pódium. Tam sa práve na scénu vrátili SACRED REICH. Vždy až druholigová thrashová kapela s vplyvmi funku si užívala dobrú náladu po ukončení búrky. Neustále pohadzovanie paličkami zo strany Grega Halla, úsmevy speváka/basáka Phila, a agresívnejšie vyznenie skladieb ako “The American Way” a samozrejme, záverečnej “Surf Nicaragua” vystúpeniu svedčali. SACRED REICH sa zavďačili absolútne premočeným metalistom, ktorí si búrku prečkali vo frontovej línii. Mimochodom, všetka česť.
Set INCANTATION naopak sprevádzali technické problémy, ale ich klasický deathový nátresk celkom rozohrial.

AUGUST BURNS RED priniesli na Brutal moderný, ale viac-menej tvrdší metalcore s prevahou harsh vokálov. Počasie bolo aj v tejto chvíli neúprosne kruté, prevažne mladší fanúšikovia však nenechali svojich miláčikov v štichu. Opäť sa tak potvrdilo, že podobné žánre majú v Josefove svoje miesto. Kvôli posunutému času však na Američanov nemáme príliš čas a rýchlo trielime naspäť na MetalGate. Ešte dodajme, že organizátori o 19:00 očakávali búrku a upozorňovali na ďalšie možné prerušenie programu, to sa však našťastie nekonalo.
Svoju premiéru na Brutal Assaulte si prišiel odbiť francúzsky multitalentovaný šialenec, vystupujúci pod menom IGORRR. Jeho kompozícia spája extrémny metal s elektronikou, breakcore, trip hop, ba dokonca prvky barokovej hudby. Naživo to znelo presne, ako som si vysníval. Samotný IGORRR, vlastným menom Gautier Serre, všetko riadil spoza klávesov a syntezátorov. Vpredu svoje hlasivky spoločne trýznili jeden muž (extrémne vokály) a jedna žena (čisté spevy, sťaby evokujúce pravý chanson française). A výsledok? Čistá psychiatria, ktorej v závere aplaudoval plný stan. (Snáď boli spokojní aj tí návštevníci, ktorý sa len prišli skryť pred striedavým počasím, z ktorého už mnohým dochádzala trpezlivosť).

Ktokoľvek mal pod kontrolou dážď, počas IGORRR asi úplne prestal chápať čo sa deje a tak liať pomaly prestalo. To bol signál na prebrodenie sa pred hlavné pódium, aspoň na druhú polovicu setu metalcoristov TRIVIUM. Profesionáli pod vedením Matta Heafyho úspešne zvládali melodické vyhrávky a zo širokej ponuky metalcoru boli zrejme najstráviteľnejší, aj keď nie oslniví. Avšak ledva doznela “In Waves”, už nabiehali na druhé hlavné pódium kandidáti patologických vied z CARCASS.
Ich show som za posledné roky zhliadol tretíkrát, ale napriek tomu mala ich show v Josefove poriadne grády. Zvuk bol nastavený trošku potichu a gitara Billa Steera vypadávala, ale za hodinu CARCASS nadelili neuveriteľné množstvo hudby. Hrali totižto takmer bez páuz medzi skladbami, precízne a s veľmi dobre vystavaným setlistom. Veľmi potešila menej hraná rocková hitovka “Keep On Rotting In The Free World”, ale aj klasické hity “Corporal Jigsore Quandary” či “Heartwork”. Patológovia boli náhradou za MORBID ANGEL, čo Jeff Walker stihol na pódiu vtipne okomentovať. Tiež hrali na požičaných nástrojoch (Jeff Walker: „Aby ste neboli prekvapení, prečo rozhadzujem toľko trsátok s logom SACRED REICH”), ale výkon ostal stopercentný, a to aj od mladej krvi za bicími či s gitarou.

Pre pravoverných doomerov prišli zahrať fínski melancholici SWALLOW THE SUN. Tentokrát ochudobnení o klávesáka, ale opäť s dávkou melodického death/doomu, pripravili si títo severania šesť pomalých a smutných kúskov (spomeňme napr. "Don't Fall Asleep"). Hoci hrali konečne za tmy a v komornejšej atmosfére, než naposledy, predsa z toho išla akási pozitívna energia. Mikko Kotamäki zagrowloval, zaškriekal a ponúkol i čisté spevy. Dvaja gitaristi sa výborne dopĺňali v melodických linkách, vybrnkávačkách i sólach a celé to ubehlo až nepekne rýchlo. Škoda zbytočne dlhého intra, kľudne toho mohlo byť viac.
Prostredie tretieho pódia ma dnes zatiaľ nesklamalo, takže mu zostávam verný a dávam šancu aj kapele FRONT LINE ASSEMBLY, kanadskej legende electro-industrialnej hudby. Tento štýl sa na Brutale ukazuje v dobrom svetle každý rok, organizátori ani tentokrát nešlapli vedľa a atmosféra počas ich setu sa miestami rovnala drogovému tripu. Škoda len toho nekonečne dlhého zvučenia, veď oproti gitarovo-orientovaných kapelám toho Kanaďania mali na starosti pomenej.

Veľmi ma mrzí, že ELECTRIC WIZARD som kvôli zväčšujúcej sa únave akosi nedokázal pochopiť. Stoner/doomový monument prišiel na hlavný stejdž len v trojici, dostal aj výborný hrací čas, ale popri dunivej hudbe som viac vnímal sexisticky ladené videoprojekcie, premietajúce sa za kapelou.
ELECTRIC WIZARD by si zaslúžili komornejšiu atmosféru a vhodnejší slot (vklinení medzi odpichovky CARCASS a CLAWFINGER), každopádne, niečo tomu chýbalo. Hypnotická atmosféra sa dostavila v minimálnych dávkach, a ani vokál neznel úplne ideálne. Preto sa mi na záver dňa zažiadalo ešte trochu atmosféry. Tú mali dodať GOD IS AN ASTRONAUT, hrajúci v bahennom rohu areálu. Ešte som zachytil koniec grindového nárezu od ROTTEN SOUND, ktorí zožali solídny aplauz. 

GOD IS AN ASTRONAUT na seba nechali chvíľu čakať, no stálo to za to. Fantastické svetlá dopĺňali pekne nazvučenú show. Ich inštrumentálny post-rock pracuje s dynamikou tichého a hlasného - nežné vybrnkávačky boli naozaj tiché a krehké. Naopak, nátlakovejšie pasáže mali extra intenzitu, pričom nasadenie prítomnej štvorice gradovalo až do úplného konca. Ak sa počas niektorého koncertu počas štyroch festivalových dní dalo dosiahnuť tranzu, írske kvarteto k tomu malo absolútne najbližšie.

SOBOTA:

Posledný deň tohtoročného Brutalčeku môžeme hneď od obeda označiť za najchladnejší z celého festivalu. A to treba podotknúť, že dnes už z oblohy nespadla ani kvapka ďažďa. Poďme sa teda v kľude pozrieť na niekoľko kapiel, ktoré sa dnes postarali o ďalšie intenzívne zážitky.

Veľmi milý rozjazd dňa prišiel s technickým deathcorom AVERSIONS CROWN a jeho totálnym kontrastom s nasledujúcimi prog-rockovými DISPERSE. Publikum o tom čase nebolo nijak početné, no členovia kapely sa zoširoka usmievali a podľa ich vlastných slov išlo o ich doposiaľ najväčší koncert. Jakob Zytecki je, mimochodom, vynikajúci gitarista so silným bluesovým feelingom.

SVART CROWN pochádzajúci z Francúzska, prišli odohrať štandardný blackened death metal. Až natoľko štandardný, že mi prišli ako niekoľká kópia BEHEMOTH, ale s menšou dávkou pompéznosti, melodiky a vlastne aj nápaditosti.
Nikomu neberiem názor, ale SVART CROWN ma presvedčili už jarnou doskou “Abreaction”, jedným zo silných kandidátov na album roka. Ich hutný a technický black/death možno patril do tmy a na menší stage, každopádne Francúzi majú skvelý cit pre zmenu rýchlosti a vybrúsené pomalé pasáže. Temnotu sa úplne nepodarilo preniesť, ale rafinované pecky ako “Transsubstantiation” fungovať jednoducho musia. 
Potenciálny album roka mimochodom naservírovali aj nasledujúca kultová banda SIKTH. Na druhom pódiu chvíľu trvalo, kým prítomní pochopili, na čo sa to vlastne pozerajú. Avantgardný djent/mathcore ovplyvnil najvýznamnejšie kapely oboch žánrov. Dvaja speváci si striedali party, či už spievané, kričané, alebo rapované, do toho absurdne technické pasáže… mierne odlišný koncert, než väčšina. SIKTH sa naozaj predviedli, hoci na albume sa ich šialenstvo dá vstrebať lepšie. Taktiež zamrzela absencia nového materiálu (okrem “Golden Cufflinks”).

Od moderného k tradičnému - nasledoval ďalší výlet do thrashových končín. Tentokrát sa prirútili ARTILLERY (náhrada za absentujúcich Nemcov PROTECTOR) na čele s gitaristom Michaelom Stützerom. Ich melodický thrash zarezonoval u fanúšikov celkom dobre - koniec koncov, Dáni mali vždy cit pre silné melódie. Publikum nenechal vydýchnuť ani hyperaktívny spevák Michael Bastholm Dahl, lietajúci z jedného konca pódia na druhý. V setliste nechýbali “Khomaniac” či “Terror Squad”... akurát zvuk bol vcelku hrozivý. ARTILLERY boli nielenže nazvučení príliš nahlas, ale Dahlov jačák prerážal všetko, a to najmä gitary. Škoda - skupina hrala naplno a s úsmevom, a hoci bola show trošku klišovitá, ARTILLERY nie sú zbytočnou vykopávkou.

Energia počas štvrtého dňa a pri toľkých kapelách po sebe dochádza, ale PRONG majú reputáciu kvalitnej živej kapely. A trvalo sotva päť minút, kým si Tommy Victor a spol. získali prítomných fanúšikov. Mix thrashu, groove metalu a HC punku fungoval ohromne, a trio si posledný koncert turné užívalo. Art Cruz za bicími si neustále hádzal paličky s technikmi, miestami aj so zaskakujúcim basákom Jasonom. Medzi overený materiál dobre zapadol aj najnovší singel “Divide And Conquer”. Pohodový set plný intenzívneho pohybu v publiku a hecovania kapely však vyvrcholil klasicky “Snap Your Fingers, Snap Your Neck”. Odprisahal by som, že posledné dve skladby odohrali PRONG asi o polovicu rýchlejšie, než na albume. Myslel som, že PRONG už ten deň nemôže nikto prekonať, ale v sobotu to skvele hralo snáď každému, a to najlepšie malo iba prísť…

DECAPITATED zo susedného Poľska začali v posledných rokoch do svojho technical deathu pridávať groove metalové prvky. Pre dnešok zvolili vhodnú kombináciu novších i starších skladieb a fanúšikovia tak zažili X-té repete "Homo Sum", "Day 69" i "Spheres of Madness". K tomu si prirátajte energickú show, opäť o niečo dlhšie dredy Rafała Piotrowskiho a show Poliakov zhodnotíte, rovnako ako my, na výbornú.

Po poobedňajšej smršti si treba oddýchnuť a tak sa pred pódium vraciam až na posledné dve skladby OATHBREAKER. Kapela mixuje post-hardcore s blackovými tendenciami a v poslednej dobe si získala mnoho fanúšikov a marketingových nálepiek. Z ich hudby cítiť veľa “post-” vplyvov, ktoré gradujú vo vypätých metalických riffoch. Chvíľami som mal pocit, že sledujem NEUROSIS s ženskými vokálmi (treba dodať, že horšími - najmä výkriky mi celkom rezali uši) - a to je pochvala. 

No a potom… DEMOLITION HAMMER. Videl som SLAYER, EXODUS, či KREATOR v dobrej forme, ale niečo takéto som ešte nevidel. Názov kapely je trefný, pretože DEMOLITION HAMMER doslova zničili a rozmlátili Josefov na prach svojím brutálnym thrashom. V zbesilom tempe bombardovali publikum, jeden sekaný riff za druhým. Zvuk gitár boli skoro deathový. Aj vďaka nemu sa ukázalo, že máloktorá thrashová kapela má schopnosť zadeliť také tvrdé riffy v tak zbesilom tempe. Strhol sa gigantický circle pit, či už sa hrali priamočiare veci z debutu (“.44 Caliber Brain Surgery”) alebo členitejšie z kultového “Epidemic Of Violence” (“Aborticide”). Pobavili aj hlášky non-stop fuckujúceho Steva Reynoldsa, ktorý si zaspomínal na zosnulého bubeníka Vinnyho či na ich koncert v bývalom Československu. Možno by neuškodil mierne čistejší zvuk, ale na druhej strane, DEMOLITION HAMMER neprišli na Brutal, aby boli čistí a príjemní. Necelá hodina uplynula ako voda a páni vyzerali a zneli na pódiu ako mladíci. Jeden z absolútnych vrcholov celého festivalu - naozaj brutálny nápor. Nasledujúci TIAMAT boli v porovnaní s DEMOLITION HAMMER iba zlý vtip.

Po neuveriteľných 15 rokoch sa na Brutal Assault vrátili legendárni švédski gothici TIAMAT. Priznám sa, že po sklamaných reportoch z nedávnej Castle Party som mal nemalé obavy. A právom. Johan Edlund, zjavne zdrogovaný, má už zrejme v piči a žije si vo svojom svete. Je to super, že sa nechal prehovoriť na odohratie celého "Wildhoney", ale čo z toho, keď ani len nevládal hrať a spievať zároveň. V úvodných skladbách sa to ešte ako-tak dalo, zvládol dokonca harsh vokály, s pribúdajúcim časom to však bolo len horšie. Jeho kolegovia, z ktorých polovicu tvorili dočasní koncertní členovia, sa snažili o čosi viac, hoci lead gitarista Roger Öjersson (KATATONIA) akoby si niektoré pasáže nacvičil len 2-3 dni pred koncertom. Sóla v "Gaia" hral úplne inak a skladbu tým dosť pokazil. V inštrumentálke "Planets" sa akosi zasekol - jednu pasáž naťahoval donekonečna a takto by sme mohli pokračovať. Johan, pokiaľ práve neukazoval "devil horns", si bľabotal svoje pochody, často nesúviace s danými piesňami. Že má po "Wildhoney" hrať ďalej, snáď ani netušil, ale stalo sa a ako jediný prídavok zaznela "The Sleeping Beauty". Koniec s niekoľkominútovým predstihom bol vykúpením pre kapelu, i väčšinu prítomného publika. TIAMAT = pre mňa najväčšie sklamanie tohto festivalu.

To anglickí ARCHITECTS boli úplne o niečom inom. Posilnení stále narastajúcou fanúšikovskou základňou, boli zrejme najväčšou metalcorovou záležitosťou týchto štyroch dní. Výborný zvuk, znamenitá svetelná show, kde nechýbali stroboskopy, kvalitná show, ako aj energia na stedži i pod ním. To boli hlavné atribúty, ktorými "Architekti" potvrdili kvalitu. Sam Carter bol síce v čistých spevoch neistý, zato jeho screamy, do ktorých dokáže predrať aj štipku melodiky, zneli parádne. V jednom momente dal výrazne najavo podporu organizácie Sea Shepherd, v inom zas odsúdil nepokoje zúriace v tých dňoch v USA. Zo setlistu spomeňme "Gravity" či "Broken Cross".

Najväčší časový konflikt tohoročného Brutalu prišiel práve v posledný deň večer. V ten istý moment naraz hral metalcorový pojem ARCHITECTS, hviezdny death metal VALLENFYRE a islandská temnota ZHRINE. Napokon som sa ocitol na Oriental stage pred poslednými menovanými a úžasný deň pokračoval. Disonantný black/death s chladným svetlomodrým osvetlením a priezračným zvukom vytvoril skľučujúcu atmosféru. Post-rockové momenty (hralo sa aj slákmi na basu/gitaru) udržiavali napätie, korunované extrémnym krikom vokalistu Þorbjörna. Trúfnem si povedať, že ZHRINE boli ešte odťažitejší a temnejší, než ULCERATE vo štvrtok. Neskôr sa na Oriental stage objavili ešte aj INCANTATION so špeciálnym, doomovým setom a podľa ohlasov išlo o viac, než skvelý výkon.

DEVIN TOWNSEND Project mali po ARCHITECTS neľahkú úlohu, ale plešatý kanadský vizionár je dlhodobým miláčikom tunajšieho metalového publika a od začiatku bolo jasné, kto diktuje tempo v modernom progressive metale. Pred pol rokom vypredal Prahu, dnes si pripravil skrátený setlist a nasekal doň len to najlepšie. Nechýbali tak "Kingdom", "Supercrush! ", z posledného CD potešili "Stormbending" či záverečná "Higher". Devin je známy zabávač a fanúšikov rozosmieval o.i. sexuálne ladeným humorom, počas skladieb bol tradične veselý, charizmatický a jeho vokálny prejav jedným slovom úžasný. Tie plynulé prechody z vysokých čistých spevov do škrekov je radosť počúvať! Zahanbiť sa nenechali ani štyria kolegovia obsluhujúci bicie, klávesy, basu a druhú gitaru. Zvuk bol výborný a celkovo radím DTP medzi to najlepšie, čo tohtoročný Brutal ponúkol. A žiaden dážď, najmä nie taký ako v roku 2010, sa nekonal.

Do pevnosti Josefov sa po štyroch vrátili aj fínski melodici AMORPHIS. Ich vystúpenia sú vždy zárukou kvality a inak tomu nebolo ani dnes. Tomi Joutsen bravúrne zvláda čisté spevy i hlboký growling. Esa na gitare a Santeri na klávesoch sa striedali v precíznych, často až progresívnych sólach. Kapela nedávno vymenila basáka, po sedemnástich rokoch sa tak do AMORPHIS vrátil jeden zo zakladajúcich členov, Olli-Pekka Laine (o.i. BARREN EARTH), na ktorom bolo vidieť veľkú radosť i zohratosť so staronovými kolegami. Setlist sa opieral o poslednú, dva roky starú dosku "Under The Red Cloud", z ktorej odzneli štyri ukážky. Došlo aj na progresívne veľdielo "Elegy" (v podobe "My Kantele") a hoci najväčší hit "Black Winter Day" sa dnes do okresaného času nezmestil, zaznel z legendárneho "Tales From The Thousand Lakes" aspoň melodic deathový "Into Hiding". Na záver sa s nami Fíni rozlúčili, ako už býva zvykom, za tónov melancholického "House Of Sleep".

Nohy už pomaličky odpadávali, ale ešte bolo treba navštíviť MetalGate a Poliakov FURIA. Mali šťastie na skvelý zvuk a v polo-uzavretom priestore pochmúrna atmosféra postupne hustla. Hypnotické, pomalé momenty sa striedali s agresívnym tremolom. Zlovestný frontman Nihil upíjal z fľašky Jägermeistera a ukázal, že aj hrubý rev sa do blacku môže výborne hodiť. Šikovne poskladaný setlist končil mierne progresívnejším novým materiálom. Presnejšie, išlo o "Zabieraj łapska", ktorá začína zadumane, no finišuje masívnou stenou kvílivých gitarových zvukov.

Prehrávanie celých albumov je dnes v metale už takmer trendom a nadviazali naň aj kultoví black metalisti MAYHEM. Nóri sa v tomto smere zamerali na "De Mysteriis Dom Sathanas" (čakali by ste niečo iné?), jednu z najzásadnejších dosiek čierneho kovu. Bola to temnota od začiatku do konca (presnejšie: od "Funeral Fog" až po záverečný titulný song). Gitaristi i basák nastúpili dopredu v kapucniach, ale kým Teloch s Ghulom v nich vyzerali presvedčivo, Necrobutcher s vytŕčajúcim nosom vyznel trochu úsmevne. Attila Csihar a jeho šialená performance, to je kapitola sama o sebe. Maďarský frontman prišiel tradične domaľovaný, na pódiu mu nechýbal oltár so sviečkami, na ňom lebka, s ktorou sa vždy tak rád hrá a vrcholom bolo, keď donekonečna prechádzal prstom po plameni sviečky. Nie však zboku, ako nás to učili, ale pekne zhora. Kurva, ten chlap je buď blázon, alebo len miluje bolesť! Ešte spomeňme Hellhammera, ktorý so svojimi veľkými vlasmi odbúchal všetko ako má byť a najmä za dobrého hutného zvuku. Na ozvučenie gitár som sa stretol s rôznorodými názormi, iní zas frflali, že to bola hrozná maškaráda. Už vidím, ako by pripitý Necrobutcher "vyfuckoval" všetkých týchto neznalcov. Pre mňa to bol pravý MAYHEM so všetkou špinou, ktorá k tomu patrí a Euronymous s Deadom sa určite nemusia v hroboch obracať.

A máme tu poslednú kapelu celého Brutal Assaultu. Teší ma, že po minuloročnom blackovom prešlape sa organizátori vrátili k osvedčenému funeral doomovému záveru. Rola uzavrieť festival na hlavnom stejdži prischla kapele MONOLITHE. Francúzi svoj recept na drvivosť nachádzajú, podobne ako ESOTERIC, v súzvuku troch gitár doprevádzaných klávesmi. Celé to bolo pomerne progresívne a ani nie tak pohrebné, ako skôr prešpekulované. Únava po toľkých vzhliadnutých koncertoch u mňa zohrala svoju rolu a nemal som už duševnú energiu ponoriť sa hlbšie do útrob tejto, inak zaujímavo znejúcej formácie. Tak snáď len, že páni ponúkli o.i. kratšie úryvky z kompozícií "Monolithe I" a "II", čím stihli zahrať až štyri záseky.

Zhrnutie:

…A na rok nastalo ticho. Akurát zopár otrlých fanúšikov si ešte užívalo REVOCATION na menšom pódiu. Brutal Assault číslo 22 sprevádzala vynikajúca organizácia, dobré jedlo, premenlivé počasie, ale najmä výborné vystúpenia. Osobne chválim aj prítomnosť neziskových organizácií a rastúci charitatívny rozmer festivalu. Takmer nikto z hlavných hviezd nepodliezol latku a hviezdy festivalu ako EMPEROR, DEVIN TOWNSEND Project, ale aj mnohé menšie kapely zo seba vydali maximum. Podobne aj fanúšikovia, ktorí si prišli užiť obrovskú porciu extrémnej hudby a napriek únave či počasiu vytrvali. Brutal Assault 2017 bol vypredaný z dobrého dôvodu.

Naozaj neviem, čo by som tohtoročnému Brutalu vytkol. Snáď len prítomnosť stánku Antifa, keďže podobné pochybné organizácie ma viac odpudzujú, než priťahujú. Inak všetko šlapalo na výbornú, organizácia fungovala dokonca aj v záťažových situáciách (počasie), návštevníci boli až na pár výnimiek výborní, účinkujúce kapely ešte lepšie. Najvernejší fanúšikovia (a že ich nebolo málo) sa s viacerými z nich mohli stretnúť na meet 'n' greet (situovaných už tradične) v Octagone. Spomeňme aj výstavu ART BRUT ALL, Lemmyho cestu, ktorá bola žiaľ v posledný deň už uzavretá, Horror Cinema, či spomínaný KAL.
Na čipy sme si zvykli už minulý rok a odpípnutie sa pri každom príchode i odchode z areálu, berieme ako samozrejmosť. Našinec si tento rok mohol zanadávať na zvýšenie cien piva i jedla, na druhej strane treba uznať, že zmenou pivovaru na Radegast sa kvalita piva jednoznačne zlepšila. Vidíme sa v Jaroměři-Josefove aj o rok a už teraz som zvedavý, ako dlho pred začiatkom festivalu bude Brutal Assault 2018 vypredaný.

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Obscure Promotion.

TEXT: Marek "Fajo" Falat  /  Matej Makovický
FOTO: Martin Mayer
           (viac fotiek z jednotlivých dní: STREDA | ŠTVRTOK | PIATOK | SOBOTA)