Dlhých tridsaťštyri rokov som si musel počkať na suverénne najlepší koncertný zážitok môjho života. Presne takéto myšlienky so mnou lomcovali v obrovskej budapeštianskej Puskás Aréne pri záverečných tónoch krásne nostalgickej "Adieu“. Spievali sme, mávali sme a kričali „zbohom“! Nemecká artiléria RAMMSTEIN práve znovu a zas vytrela zrak 60-tisícovej mase oddaných fanúšikov. Až freneticky nadšené ohlasy z trenčianskeho letiska, kde spomínaná šestica vyučovala mesiac pred touto maďarskou zastávkou, jednoznačne neklamali – rodákov zo severovýchodného Berlína a ich abnormálne prepracovanú show dnes môže tromfnúť asi iba pristanie Marťanov v centre Manhattanu. Ale pekne poporiadku...
 

Do hlavnej metropoly u našich južných susedov prichádzame len nejaké dve hodinky pred plánovaným úvodným výkopom, a keďže tentokrát máme na našich vstupenkách uvedený nápis „sedenie“, naozaj sa niet kam ponáhľať. Povinné kontroly a usmerňovanie do sektorov nádherného futbalového kolosu plynú priam ako po masle, nasleduje povinná návšteva merch stánku za zvukov už tradičného francúzskeho klavírneho dua ABÉLARD (v úlohe supportu to dievčence ťahajú dobré štyri roky) a rázom sedíme na svojich miestach. Silné napätie a veľké očakávania sa dajú priam krájať. Aura spoločného hudobného zážitku je hmatateľná a presne dvadsať minút po ôsmej hodine večernej tak padá pomyselná opona...

Nesmrteľné tóny majestátnej suity "Music for the Royal Fireworks“ z pera majstra skladateľa Georga Friedricha Händela sa hladko prelínajú do úvodnej "Rammlied“ a od toho momentu sa iba ťažko popisuje všetko to dianie, odohrávajúce sa najbližšie dve hodinky na gigantickom pódiu. Obrovská oceľová konštrukcia, ktorá dáva denne zabrať desiatkam kamiónov a stovkám robotníkov je alfou a omegou celej tej slávnej šou zvanej RAMMSTEIN. Je to veľké, je to hlasité, je to ohnivé a je to nezabudnuteľné! A niekde tam v diaľke pobehuje šestica pracovitých mravčekov, čo pomáhali priniesť tvrdú muziku širokým masám a dnes, po takmer dlhých tridsiatich rokoch, za to zaslúžene zbierajú ťažko dopestované ovocie.

Till, Richard, Paul, Flake, Christoph a Oliver. Muzikanti, herci, zabávači a moderátori celého večierka. Všetci v utorňajšom programe odviedli podľa očakávaní maximálnu robotu. Nik zbytočne nevyčnieval, nik citeľne nezaostával – každý jeden je neoddeliteľnou súčasťou dobre naolejovaného a precízne zostaveného nemeckého stroja. K tomu si prirátajte mocnú zvukovú stenu, kde gitary párali bruchá a bicie lámali kosti. Perfektne zosynchronizovaná pyrotechnika a všadeprítomné plamene, neraz siahajúce až doprostred štadióna, skúšali statiku našich ušných bubienkov, resp. ohňovzdornosť šiat. V neposledné rade je samozrejme nutné zmieniť i neuveriteľne prepracovanú choreografiu scény, v ktorej má každá z odohraných skladieb svoje pevné miesto v setliste.
 

Časom tak postupne došlo na milé mamičkovské kočíkovanie v "Puppe“, chutné kulinárske okienko v "Mein Teil“, disko úvod v "Deutschland“, streľbu lukom na terč v "Du Hast“, prechod na B pódium v rámci krehkej "Engel“ a najmä zaklopanie na pekelné brány v "Sonne“, čo minimálne ja osobne považujem za absolútny strop vystúpenia. Tento „multiorgazmický“ večer mal však vrcholov neúrekom, o čom svedčia až frenetické ohlasy absolútne spokojného publika (pri spomienkach na spomínanú "Du Hast“ s účasťou šesťdesiatich tisícok mi behá mráz po chrbte ešte aj dnes) a každý si v bohatom programe určite našiel to svoje – kultové staré nárezovky ("Rammstein“, "Bestrafe Mich“, "Do Riechst So Gut“), nesmrteľné hitovky ("Ich Will“, "Links 2,3,4) i skladby, ktoré gejzírom silných emócií neraz doslova brali dych ("Mein Herz Brennt“, "Zeit“, "Ohne Dich“). Na počudovanie sa vôbec nestratili ani gitarovo naríffované novinky "Angst“ a "Giftig“ zo stále aktuálneho albumu. Ten svojho času poriadne prehádzal rebríček mojich najobľúbenejších dosiek RAMMSTEIN, s odstupom doby je nutné uznať, že rozhodne právom!

Suma sumárum, vychutnajte si fotografie v bohatej galérií, zhliadnite nejaký ten videoklip na YouTube, lenže majte pevne na pamäti, že to všetko predstavuje iba akési chudobné jedno percento z celkového pôžitku z hociktorej zastávky z práve prebiehajúceho turné nemeckých shock rockerov. Vieden či poľský Chorzów sú ešte stále termínovo i vzdialenosťou akoby kameňom dohodil...
 

Ja sa však už chystám na večernú sambu v podaní brazílskych SOULFLY (report čoskoro!), ktorá bude v maličkom, ľuďmi natrieskanom a potom prevoňanom klube predstavovať úplne iný odtieň koncertného zážitku, a to je predsa na tom našom metale to krásne.
 

FOTO: Ladislav "Laďo" Rusnák, Nikola Urbanovičová