Festival DARK BOMBASTIC EVENING môžeme smelo označiť dvoma protichodnými synonymami ako malý, veľký festival. Malý je počtom návštevníkov a účinkujúcich kapiel, ktorých tento rok vystúpilo dokopy trinásť. No a veľký je kvalitou výberu účinkujúcich interpretov. Je to podujatie, ktoré sa vyznačuje špecifickou atmosférou pokoja a kľudu, kde sa nikto nikam neženie. Netlačíte sa v žiadnom dave, nemusíte stáť fronty na nápoje a vystúpenia si užijete v blízkom kontakte s účinkujúcimi. To množstvu súčasných festivalov chýba a často ponúkajú len vzdialený pohľad na pódium bez tejto pridanej hodnoty.

Akcia sa opäť konala v meste Alba Iulia, ktoré sa nachádza v rumunskom Sedmohradsku. Dominantou tohto mesta je bývalá vojenská pevnosť, ktorú vybudovali v rokoch 1715 - 1738. Tá sa podobá na tú Josefovskú, kde sa pravidelne koná Brutal Assault. Ich spoločným menovateľom je francúzky architekt Sébastien Le Prestre de Vauban, ktorý vytvoril špecifický systém bastionových opevnení. Samotný festival sa konal priamo v útrobách pevnosti, konkrétne v kultúrnom centre Ryma.

Akcia začala v stredu koncertom skupiny ROMA ARMOR, čo bol akoby nultý deň festivalu. Pôvodne som mal docestovať do Alba Iulie v stredu ráno, no vďaka rakúskym železniciam som tak učinil až vo štvrtok. Nebudem to tu radšej rozoberať, lebo je to naozaj dlhý príbeh. Po krátkom zoznámení sa s mestom som zamieril do areálu, kde sa program začínal o siedmej večer. Vzhľadom na neznesiteľné teploty to bola skvelá voľba, pretože v tomto čase už človek dokáže fungovať aj mimo slnečníkov a iných úkrytov.

ŠTVRTOK:

Ako prvé sa nám predstavilo  holandské trio LASTER vystupujúce v záhadných maskách. Hudobne ide o post-black metal s prvkami avantgardného rocku. Základná zostava bicie, basa, gitara a spev nám ponúkla zaujímavú hudbu, ktorá vyžaduje pozornejší posluch. Neponúka priamočiare postupy a zakladá si na znepokojivej atmosfére, ktorá ale nejde do extrémov. Zvláštnym spôsobom balansuje medzi divnosťou a blackovou údernosťou. Istým spôsobom nadväzuje na odkaz VED BUENS ENDE, len používa viac rockových elementov. Ich vystúpenie bolo pútavé a malo príjemne psychedelickú atmosféru.

Nasledujúce vystúpenie bolo pre mňa veľkým lákadlom a jeden z dôvodov, prečo som samotný festival navštívil. Taliansku skupinu MESSA sledujem už niekoľko rokov a ich prístup k doom metalu považujem za svieži a zaujímavý. Spočiatku ich tvorba vychádzala z klasických sabbathovských koreňov, no v zápätí začala naberať nečakané rozmery. Do svojej hudby začali pridávať orientálne motívy a miestami až bluesové vplyvy. Výrazným "nástrojom"  ich hudby je vokál, ktorého nositeľkou je speváčka Sara Bianchin. Tá dodáva piesňam zvláštnu snovú atmosféru a unáša ich do jemne psychedelických sfér. Celkový sound kapely ozvláštňujú aj dvanásťstrunná gitara a podobne zdvojená basgitara (osemstrunná). Skupina predviedla veľmi solídny výkon a potvrdila svoje postavenie na súčasnej doomovej scéne. Skladby ako "Suspended", "Leah", "Pilgrim" či "Rubedo" vytvorili v Ryme vskutku svojskú atmosféru. Najsilnejší moment ich vystúpenia považujem zaradenie piesne "She knows/Tulsi", ktorá ponúka poslucháčovi množstvo prekvapení a zvratov. Konečne som túto kapelu videl naživo a svojím výkonom ma nesklamali.  

Vystúpenie austrálskej skupiny AUSTERE mi po pravde úplne nesadlo. Po formálnej stránke má ich depressive black metal všetky atribúty tohto štýlu, aj keď sa výrazne nelíši od svojich súputníkov. Po technickej stránke skupine tiež nie je čo vytknúť, možno s výnimkou vokálu. Ten mi prišiel trocha utopený, čo je ale záležitosť zvukárov. Skupina nedávno podpísala kontrakt s Prophecy records, čo je myslím dobrá voľba pre ich rast. Okrem trojice starších piesní zahrali aj dve nové z pripravovaného albumu, ktorý by mal vyjsť ešte tento rok. AUSTERE predviedli slušné vystúpenie, ktoré mi ale v danej chvíli neprišlo na chuť. Nemám na to racionálne vysvetlenie len mi prišli trocha nevýrazní.

Naopak DOLD VORDE ENS NAVN mi sadli omnoho viac a ich set som si naplno vychutnal. Pôsobia na scéne len tri roky, no sú to ostrieľaní hudobníci. Nórska scéna je tým priam povestná a muzikanti súčasne fungujú v niekoľkých formáciách, pričom neustále vytvárajú nové. Typickým príkladom je spevák Vicotnik (DODHEIMSGARD), ktorý sa iba na tomto festivale predstavil v troch zoskupeniach. Okrem neho v kapele pôsobia ešte dvaja členovia DHG a je škoda, že tu nevystúpilo aj toto fenomálne zoskupenie. Snáď nabudúce. Hudba DOLD VORDE ENS NAVN vychádza s klasických blackových koreňov, no nevyhýbajú sa ani epickejším pasážam. Zároveň sú tu prítomné severské motívy a trocha toho šialentsva. Ústrednou postavou celého ich setu bol práve Vicotnik, ktorý tu prekvapivo často spieva čistým hlasom. Nechýbal ani jeho typický teatrálny prejav a rôzne vyšinuté vokálne úlety. Myslím že práve jeho vklad posúva túto hudbu na vyšší level. Ak som správne postrehol, tak zahrali celý debutový album "Mørkere", plus dve skladby z predošlého EP. Zrejme najvýraznejšou skladbou ich setu bola "Vitnesbyrd", v ktorej sa spája black metalová razancia s epickými melódiami.

PIATOK:

Než prejdem k piatkovému programu rád by som vyzdvihol ešte jednu výhodu tohto festivalu. Všetky kapely tu odohrali plnohodnotné sety, ktoré na iných festivaloch musia väčšinou skracovať. Pochváliť musím aj pánov zvukárov, ktorý nám tieto zážitky okorenili dobrým a čitateľným zvukom. Piatkový večer odštartovala holandská skupina so zvláštnym názvom GGGOLDDD. Prvý krát som sa s nimi zoznámil pred ôsmymi rokmi, keď sa volali ešte GOLD. Odvtedy prešli zaujímavým vývojom a dnes hrajú dosť ťažko zaraditeľnú hudbu. Na svojom poslednom albume "This Shame Should Not Be Mine" namiešali zvláštny mix metalu, post-rocku a rôznej elektroniky. Pôvodne vznikol ako špeciálne vystúpenie pre festival Roadburn a opisujú v ňom následky sexuálneho napadnutia. A nie je to len nejaký príbeh ale osobná skúsenosť speváčky Mileny Eva. Stalo sa jej to keď mala devätnásť rokov a dlhé roky túto traumu v sebe dusila. Je to preto veľmi sugestívna hudobná spoveď, ktorej ťažko niečo vytknúť. No po hudobnej stránke má jednu nevýhodu a to je jej nesúrodosť. Keby som mal hodnotiť jednotlivé skladby, nemal by som väčšie výhrady. Niektoré sú dokonca veľmi inovatívne a nápadité. No ako celok pôsobí album trocha nekonzistentne. A toto sa prejavilo aj pri ich vystúpení, keďže album odohrali od prvej po poslednú skladbu. Každopádne piesne ako "Like magic", "Invisible", "Notes on how to trust" či "Beat by beat" boli ozdobou ich vystúpenia. Niektoré odohrala Milena spolu s celou kapelou a niektoré sama, prípadne spolu s hráčom na syntezátor.

Po nich nastúpil na pódium druhý krát Yusaf Parvez alias Vicotnik. Tentokrát s legendárnou formáciou VED BUENS ENDE, ktorá v roku 1995 vydala nahrávku "Written in Waters". Týmto albumom položili základy avantgardného black metalu a ovplyvnil veľké množstvo hudobníkov. Jeho odkaz neskôr rozvinul gitarista a spevák Carl-Michael Eide vo svojej kapele VIRUS. Ten tradične sedel na svojej stoličke, keďže v roku 2005 utrpel ťažký úraz. Ich vystúpenie bolo tradične uhrančivé, plné divných melódií a ešte čudnejších vokálov. Je neuveriteľné ako ich hudba nestratila nič zo svojej originality a neuchopiteľnosti. Aj keď ten album poznám už dlhé roky, dodnes ma prekvapia niektoré zvraty a postupy. Nehovoriac o celkovej atmosfére ich hudby, ktorá je záhadná a magická. Akoby ho vytvorili v nejakej psychiatrickej liečebni pod vplyvom silných liekov. Spomínaný album odohrali takmer celý a pridali k nemu dve skladby z demonahrávky "Those Who Caress the Pale". Na moje prekvapenie ešte pridali cover od CELTIC FROST "Mesmericed", ktorý nádherne prerobili na svoj obraz. VED BUENS ENDE predviedli jedno z najsilnejších vystúpení na celom festivale. Veľký rešpekt voči pánom muzikantom, ktorí sú schopní vytvoriť takto nesmrteľné dielo.

S hudbou belgických WOLVENNEST som sa zoznámil len nedávno a na ich rituál som bol veľmi zvedavý. Skupina hrá v zostave tri gitary, basa, bicie a spev. Okrem toho speváčka Shazzula hrá na theremin a malý syntezátor. Na okrajoch pódia horeli dva svietniky a ich vystúpenie dokresľovala zaujímavá videoprojekcia. Ich hudba ma výrazne rituálny charakter a jeho základom je mix doomu a psychedelického metalu. Donekonečna sa opakujúce gitarové riffy vás postupne privádzajú do tranzu a vy sa necháte unášať týmto temným rituálom. Je zbytočné tu rozoberať jednotlivé nástroje, lebo toto funguje ako celok. Aj keď ich vystúpenie znie na oko monotónne, v skutočnosti sa v ňom toho veľa odohráva. Základná kostra piesní je síce ako nekonečne sa opakujúca mantra, ktorú ale dokresľuje buď spev, theremín, syntezátor alebo rozsiahle gitarové sóla. Piesne nezriedka dosahujú aj desať minút, čo je pri tejto hudbe nič neobvyklé. U mňa najviac zabodovala skladba "Ritual lovers", ktorej melódia sa mi usadila v hlave na veľmi dlhú dobu. Tu naozaj nemám čo vytknúť, skvelý koncert.

Záverečné vystúpenie patrilo nórskej formácii STRID, v ktorej sa tretí krát predstavil majster Vicotnik. Skupina vydala jedno demo a EP, čo dokopy tvorilo len tri skladby.  Hudobne ide o epický black metal, monotónny a veľmi surový. Rytmika sa drží väčšinu času v stredných tempách a občas vyrazí do rýchlejších pasáží. Trojica gitaristov vytvára drsné zvukové plochy, nad ktorými vyčnievajú basové linky. Akoby si tieto nástroje vymenili svoje role, čo je vcelku zaujímavý koncept. Cez túto zvukovú hradbu sa prediera old school blackový vokál, ktorý bol v tomto prípade miestami trochu utopený. Celkovo mi prišlo toto vystúpenie mierne nevýrazné a až príliš monotónne. Na záver mal jeden z gitaristov problém so svojim aparátom, čo ešte viac rozbilo ich vystúpenie. Verím že táto archaická hudba si našla svojich fanúšikov na festivale, no ja sa k nim nehlásim.

SOBOTA:

Sobotné dopoludnie som sa vybral do vyhlásenej atrakcie zvanej Salina Turda. Ide o bývalú soľnú baňu, z ktorej spravili turistickú atrakciu s množstvom športového vyžitia. Ak sa budete nachádzať v tejto oblasti vrelo odporúčam ju navštíviť. No ale späť k muzike. Sobotný program bol z hľadiska dramaturgie husárskym kúskom, ktorý ani na okamih nenudil. Môže za to pestrosť a kvalita vystupujúcich interpretov, čo už ale trocha predbieham. Na úvod sa nám predstavila mladá nemecká partička s priliehavým názvom THERE´S A LIGHT. Po sérii veľmi temných vystúpení zrazu prišlo svetlo v podobe mixu post-rocku a ambientu. Títo mládenci vedia ako zahrať dobrú a emóciami nasiaknutú hudbu. Z pokojných pasáží postupne prechádzali do razantnejších častí, aby následne vygradovali celú atmosféru. V drvivej väčšine je to inštrumentálna hudba, pri ktorej je zložitejšie zaujať poslucháča. Ak sa nemýlim tak len v dvoch piesňach sa basgitarista Andreas Richau chopil mikrofónu a svojím čistým spevom zafarbil tieto kompozície. Po pravde v prvých momentoch mal trochu problém s intonáciou, no veľmi rýchlo sa chytil a svoje party odspieval ako sa patrí. Kapela asi často nehráva na metalových akciách, aj keď tento festival považujem skôr za multižánrový. Každopádne títo skromní hudobníci boli veľmi milo prekvapení ako vrelo ich prijalo pusblikum. Ak ste nepočuli ich posledný album "For What May I Hope? For What Must We Hope?", určite si ho vypočujte. THERE´S A LIGHT priniesli do pevnosti nečakane pozitívnu hudbu a mierne rozžiarili tento večer.

Ale sme na festivale Dark bombastic evening a preto sme sa veľmi rýchlo vrátili do temnoty. Tú priniesli na pódium belgickí HEMELBESTORMER, ktorých hudba ma príjemne prekvapila. Ide o inštrumentálny sludge doom s prvkami post-rocku. V podstate by sa dalo hovoriť o post-metale, nech si každý vyberie čo mu je bližšie. Každopádne táto štvorica nás zatiahla do svojho temného hudobného sveta a začala drviť všetko živé či neživé. Ich hudba je ako valec, ktorý si pomaly razí cestu a nejde ho nijak zastaviť. Znepokojivé gitarové riffy zhutnené dunivou basgitarou sa vám dostávajú pomaly pod kožu a pomalá rytmika vás začína hypnotizovať. V správnej chvíli rytmika preradí o stupeň vyššie a tento mohutný stroj sa na vás začne valiť s ešte väčšou intenzitou. Ich vystúpenie bolo vskutku impozantné a na moje prekvapenie mi tam ten vokál ani nechýbal. Na druhej strane drsný vokál by vedel ich hudbu  posunúť do temnejších vôd. Ale títo páni to majú vymyslené inak a to treba rešpektovať. A majú to vymyslené dobre, čo ocenilo aj nadšené publikum.

Za zvukov intra od skladateľa Frédérica Talgorna “Intolerance” napochodovali na pódium štyri postavičky v bizarných maskách. Bubeník s maskou kozoroha, s pentagramom a krvavo červenými očami. Koho mal znázorňovať asi netreba pripomínať. Jeden z gitaristov mal na hlave masku prasaťa a akési kňazské rúcho. Spevák mal dlhý plášť plus vtáčiu lebku a druhý gitarista mal na sebe masku, ktorú úplne neviem zaradiť. Treba povedať že tento imidž jemne balansuje na hranici gýča, ale myslím že tam úplne neskĺzol. Nóri SLAGMAUR produkujú morbídny black metal, ktorý je svojim spôsobom jednoduchý až primitívny. Rytmika má miestami až industriálny nádych a gitarové party sa opakujú v nekonečných slučkách. K tomu si pridajte surový blackový vokál ako zo starej školy. Na prvý pohľad to neznie práve lákavo, ale ono to funguje. Táto skupina za pomoci týchto jednoduchých pomôcok dokáže vytvoriť veľmi sugestívnu atmosféru hrôzy, strachu a blasfémie. Paradoxne sa im to darí najmä v pomalších pasážach, kedy znie ich hudba najmorbídnejšie. Takouto bola napríklad osem minutová hymnická skladba "Werewolf " z ich posledného albumu "Thill Smitts Terror". Z neho inak hrali najviac a odtiaľ pochádza aj ďalšia vydarená valcovačka "Drummer of Tedworth". Ako sa končilo ich vystúpenie prišiel očistný dážď, ktorý pretrval celú pauzu pred záverečným vystúpením festivalu.

Záver festivalu patril fenomenálnym Fínom ORANSSI PAZUZU. Skupina má na svojom konte päť albumov, pričom ten posledný "Mestarin Kynsi" je asi vrcholom ich tvorby. V ich hudbe sa spája originalita a obrovský skladateľský talent. Hudobne ide o psychedelický black metal, ktorý ide za hranicu progresivity. Navyše ich živé vystúpenia sú zážitkom, na ktorý sa len tak nezabúda. Napriek daždu sme stáli pod pódiom a hltali každú notu, každý zvuk. Bolo to neskutočné predstavenie, ktoré akoby nepochádzalo z tejto planéty. Skupina vo vytržení do nás ládovala skladby ako "Uusi teknokratia", "Taivaan portti" či "Kuulen ääniä maan alta". Svojou hudbou otvorili portál do iného sveta a vyškolili nás v tom, čo je to progresívna hudba. Toto je niečo čo sa veľmi ťažko opisuje slovami. K tomu si pridajte divoký pódiový prejav všetkých členov súboru a predovšetkým gitaristu Nika Lehdontieho. Ten bol v absolútnom tranze a jeho pohyby pripomínali rituálny tanec. Celé toto predstavenie skvele dokresľovalo pulzujúce osvetlenie ktoré bolo hypnotizujúce. Vystúpenia ORANSSI PAZUZU môžeme smelo prirovnať k metalovej verzii toho, čo vo svojich začiatkoch predvádzali PINK FLOYD. Kto nevidel, neuverí. Absolútny vrchol festivalu po všetkých stránkach.

Ak máte radi malé festivaly, intímnu atmosféru a nevšedné hudobné zážitky určite DBE niekedy navštívte. Veľká vďaka celému organizačnému tímu a kapelám za jubilejný desiaty ročník, ktorý sa vskutku vydaril. "La revedere!"