Turné DARK FUNERAL s názvom "Let the Devil In" aktuálne brázdi Európu a zastavilo sa aj na Slovensku. No Košice sú predsa len od ruky a preto som zvolil bližšiu Viedeň. Pôvodne sa mal koncert konať v Simm City, no nakoniec ho organizátori presunuli do klubu Szene. Predpokladám, že sa tak rozhodli kvôli predpredaju. Szene je o niečo menší priestor a fanúšikovia ho zaplnili na hranu kapacity. Aj samotný klub je vhodnejší priestor na rozdiel od Simm City, ktoré sa nachádza na treťom poschodí obchodného domu. 

Začínalo sa pomerne skoro a o šiestej hodine program odštartovali Francúzi KAMI NO IKARI. Názov kapely pochádza z japončiny a znamená niečo ako hnev bohov. Na scéne fungujú len štyri roky a koncom minulého roka im vyšiel debutový album "See You in Hell (Jigoku de Aimashou)". Skupina  produkuje symfonický deathcore, do ktorého občas primiešajú aj prvky čierneho kovu. Na pódiu pôsobili títo mladíci suverénnym dojmom a najväčšiu pozornosť pútal spevák Yumi Kami. Počas celého vystúpenia bol neustále v pohybe a celý set mal pevne pod kontrolou. Dobre zohratá kapela podala veľmi slušný výkon so solídnym zvukom. Ich hudba v sebe ukrýva dramatické momenty a na deathcore to nebolo zlé. Mne tieto kapely znejú veľmi podobne a je fajn, keď sa aspoň čiastočne líšia od konkurencie. Trocha rušivým momentom boli občasné spevákove "tanečky", ale inak im nemám veľmi čo vytknúť. Symfonické prvky ich hudby zbytočne neprebíjali metalový základ a celkovo to mali dobre namiešané. Možno by som trocha zhutnil zvuk gitár, pretože na nahrávke znejú o niečo výraznejšie. Počas svojho krátkeho setu odohrali šesť piesní, vrátane klipovky "The Forgotten". V tomto čase bol klub zaplnený tak do polovice, čo sa ale rýchle zmenilo.
 

Kanaďania EX DEO odštartovali svoj set skladbou "Imperator" z ich posledného albumu "The Thirteen Years of Nero".Tento projekt vznikol v roku 2008 a aktuálne v ňom pôsobí kompletná zostava KATAKLYSM. Post basgitaristu obsadil Dano Apekian, pričom Stéphane Barbe tu hrá na gitaru. Ich hudba je postavená na hutných gitarových riffoch, ktorým podkuruje robustná rytmika. Tá sa často pohybuje v stredných tempách ale vedia aj pridať na intenzite. Jednoduché symfonické podklady dodávajú ich hudbe hymnický charakter. V textoch sa zaoberajú históriou rímskej ríše a podľa toho  vyzerá aj ich brnenie. Je to pomerne vkusný doplnok ich vystúpení a zaujímavé boli aj nehybmé pózy speváka Maurizia Iacona. Ten sa v niektorých momentoch akoby zasekol a len bezhybne stál. Pripomínalo mi to sochy z tohto historického obdobia a pôsobilo to veľmi efektne. Neustále vyvolával heslá v ktorých nejak figurovalo "Vienna", čo mi okamžite pripomenulo Spirosa "Setha" zo SEPTICFLESH. Ale je pravda že to nerobil v takej intezite a neliezlo to až tak na nervy. Väčšina piesní pochádzala z posledných dvoch albumov, ale zahrali aj čerstvú novinku "Vespasian" z desať dní starého EP "Year of the Four Emperors". Mňa ale najviac oslovili staršie skladby ako "I, Caligvla" či "Romulus". Nie náhodou ich zaradili na úplný záver.
 

Talianski symfonici FLESHGOD APOCALYPSE sa vo svojej tvorbe posunuli na vyšší level najmä poslednou nahrávkou "Opera". Ich vystúpenie pozostávalo z polovice piesňami z novinky a druhá polka bol starší materiál. Skupina šlapala ako hodinky a najmä bubeník Eugene Rjabčenko predvádzal šialené kúsky. Vokály si rozdelili basgitarista Francesco Paoli a neprehliadnuteľná sopranistka Veronica Bordacchini, ktorá podala skvelý výkon. Táto dáma disponuje školeným operným hlasom, ktoré občas okorení agresivnejšími polohami. Trocha v úzadí sedel za pianom Francesco Ferrini, ktorý je autorom všetkých orchestrálnych partov. Jediná vec, ktorá mi vadila na ich vystúpení, bol zvuk. V ich hudbe sa toho deje naozaj veľa a nie je jednoduché to preniesť na pódium.
Jediné, čo som počul dokonale, bola rytmická sekcia. Gitary som počul hlavne počas sól, no klasické doprovody a riffy sa dosť bili s "orchestrom". Vokály boli občas utlačené, no v niektorých momentoch boli v poriadku. Celkovo ten zvuk trocha kolísal a nebol konzistentný. No inak kapela podala výborný výkon a spolu s fanúšikmi sa skvele bavila. Počas wall of death pozvala na pódium aj jedného fanúšika, ktorý bol podobne ako kapela odetý do akéhosi dobového kostýmu. Zo setlistu by som vypichol najmä skladbu "I Can Never Die", ktorá je ozdobou ich novinky. Paradoxne ju odohrali ako prvú, no ja by som ju skôr zaradil práve na záver. Na druhej strane je efektné odpáliť svoj set takýmto hitom. Ďalej spomeniem pieseň "Bloodclock", ktorá disponuje pekelnou atmosférou a extrémnou dynamikou. Je škoda, že Taliani dnes nemali lepší zvuk, pretože pri tomto type hudby je to dosť podstatné.
 

Po úvodnom intre odpálili DARK FUNERAL svoj set skladbou "Nosferatu". Okrem plachty a banerov si pódium ozdobili dvoma obrátenými krížmi a začalo hudobné peklo. Mali takmer dokonalý zvuk a ich hra bola presná a nekompromisná. Spevák Heljarmadr výrazne nekomunikoval s publikom a celá kapela sa sústredila hlavne na hudbu. Zakladateľ a jediný pôvodný člen Lord Ahriman sa skvele dopĺňal s druhým gitaristom Chaq Molom. Títo hudobníci sa hľadali a ich nápady sú výrazným znakom ich piesní. Pochváliť musím aj relatívne nového člena súboru bubeníka Janne Jaloma, ktorý spolu s basákom Adra Melekom bičovali rytmiku do extrémov. Setlist vystúpenia žiaľ obchádzal moje najobľúbenejšie hity ako  "Stigmata", "Nail Them to the Cross" či "My Funeral". Jedinou trefou do čierneho bola úderná "Unchain My Soul".
Dnešný výber sa sústredil na ich dve posledné nahrávky, plus odohrali kompletne ich rovnomenné EP z roku 1994. V týchto štyroch skladbách nám ukázali, aká je ich tvorba konzistentná. Samozrejme majú trochu jednoduchšiu kostru, no štýlovo sa nijak nelíšia od aktuálneho materiálu. Mimochodom, toto EP minulý rok skupina nanovo nahrala a vydala v novom zvukovom šate. Po krátkej pauze na úplný záver odohrali ešte dve skladby a to "Let the Devil In" a "Where Shadows Forever Reign".
 

Žiadne trápne odchody a prídavky. Proste odohrali, čo mali v pláne a hotovo. Ak ste niekedy zažili DARK FUNERAL naživo, viete, o čom je reč. Švédi svoj set odprezentovali s neuveriteľnou razanciou a bez zbytočných manierov. Takto sa má hrať black metal.