Neviem, ako je to teraz, ale v časoch, keď som dral školské gate, bolo v móde s hrotom kružidla rýpať na  lavicu názvy hudobných obľúbencov. Samozrejme na tej mojej nechýbalo jedno z najkrajších, ak nie najkrajšie logo toho obdobia a to DESTRUCTION. „Onehdá“ by mi ani v najdivokejšom sne nenapadlo, že sa tu táto štýlotvorná  veličina, kvôli ktorej som mal aj v žiackej poznámku za poškodzovanie socialistického majetku,  objaví, a to nie v hocijakej forme.
Keďže vonku riadne tuhlo, na zahriatie si „trešeri „ pribalili rovno dve hudobné pahreby. A to krajanov REZET  a NERVOSU z Brazílie. Prví menovaní  mi ušli, ako už „ix“ kapiel, lebo v komunikácii opäť nastala chyba. Škoda. NERVOSA tu už chodia ako na klavír, no ich umenie vo mne nikdy nezanechalo veľký hudobný zážitok. Naživo pôsobia ako začínajúca amatérska úderka, skúšajúca  v dedinskom kulturáku. Darmo Fernanda gúľa obrovskými buľvami, ako celok mi to príde o pár tried nižšie, než sa tu bežne predskokani prezentujú .  Ak by neboli nežného pohlavia, mnohých by isto nezaujali. Možno sa mýlim, alebo som málo vypil, či mi tam len chýbala jedna gitara navyše, neviem, no ja som ich set  len „nervosne“ pretrpel.

Tak a nadišiel ďalší diel plnenia si snov zo „Siedmeho z pekla“, pri ktorom by sa aj Vilo z telky rozdrobil. Pred hudobným posolstvom nemeckí bratia nepodceňujú tak dôležitý pitný režim a v neďalekom mini pivovare sa najprv oddali miestnym vzorkám, aby doladili hlasivky a naladili sa na toľko rokov očakávané zničujúce predstavenie. 

Tma, intro a je to tu. Na jednej strane dvojmetrový šialený drevorubač Schmier, miesto sekery basová gitara, oproti hobit s elfským kukučom Mike s gitarou väčšou ako on sám a niekde za kopou bicích sa na schovávačku hral  Vaaver. Hneď, ako sa títo páni opreli o náčinie, pretlaková komora sa po čase zase raz naplnila a samohybne sa spúšťa do charakteristického pohybu. Prvé tri rady obsadila metalová geriatria, ktorá len čumela a občas kývla pästičkou na svojich bohov, a cez ich mohutný múr, tvorený z chrbtov, sa nemal šancu nikto predrať dopredu. Za týmto opevnením si vlastný život žila ľudská práčka. Najprv sa nasala tekutina, potom sa pralo, ako v bubne, kde lietali telá hlavne slabších jedincov a nakoniec prišla odstredivka, až pukali mladé kosti. Tento prací program sa opakoval celý večer.
Keď chcete thrash , „ta še trešce“, povedali si traja veteráni a sekali jednu rýchlovku za druhou. Odznelo to najlepšie zo zlatého deštrukčného fondu a len tu a tam sa predrala nejaká, netvrdím, že pomalá vecička z ostatného materiálu. Každý predel Schmier komunikuje, dokonca dajme tomu, že  v slovenčine, rozdáva zopár pív, sála je mu na sto percent naklonená.  Mikrofóny  má roztrúsené na troch stojanoch, takže každú chvíľu slintá do iného, aby sa ho dalo nabažiť zovšadiaľ. 
Zase prichádza konštatovanie, že oproti pôvodným nahrávkam sa trocha modernizovalo.  Spev znel čistejšie, gitara a bicie technickejšie, ale keď to má pomôcť celkovému dojmu, nevšimol som si nikoho, že by protestoval. Práve naopak, zhruba po sedemdesiatich minútach, čo sme sa rútili stopäťdesiatkou, sa kolos DESTRUCTION  zastavil, pochválil miestnu zábavu a nakoniec poďakoval.  

Foto: Laci Schürger