Už ste počuli tú novinku? Mike Portnoy sa vracia do DREAM THEATER! Táto nečakaná správa o návrate ikonického bubeníka na svoju materskú loď zaujala fanúšikov i širokú metalovú verejnosť. Legendárna americká formácia k tomu pridala fakt, že čoskoro uplynie 40 rokov od jej založenia. Rozhodla sa však oslavovať už v predstihu a ešte pred koncom roka 2024 vyrazila na európsku časť "40th Anniversary tour". My sme navštívili ich zastávku v Prahe.

Zvoliť sa miesto činu Sportovní halu Fortuna považujem za dosť nešťastný krok aj napriek tomu, že najvplyvnejší predstavitelia progresívneho metalu si v nej zahrali už dvakrát. Pri vstupe, ale hlavne v jej útrobách je vidieť, že to najlepšie má už za sebou. Na koncerty však naďalej vyhovuje a niektorým kapelám zjavne postačuje.

Podobne ako v roku 2020 pri prehratí dosky "Scenes From A Memory", DREAM THEATER si aj tentokrát vystačili bez predkapely. Presne o 20. hodine to odpálili vo veľkom štýle – s úvodnými tónmi "Metropolis–Part I: The Miracle and The Sleeper" sa gigantická plachta efektne zosunula na zem a show sa môže začať. Pódium priam hýri farbami, no hlavne je to veľká udalosť vidieť progových veľmajstrov opäť vo svojej najsilnejšej zostave. James LaBrie totiž po úvodnom bloku skladieb upriamil pozornosť na spomínaného navrátilca Portnoya, aby ho publikum privítalo búrlivými ováciami. Samotný pán bubeník bol dobre viditeľný, takže sme si mohli dosýtosti vychutnať jeho technicky dokonalú hru na obrovskej hradbe bicích. Mike Portnoy sa proste narodil, aby hral v zadných radoch „Divadla snov“; akokoľvek infantilne to znie.
 

A čo jeho kolegovia? John Petrucci v pravidelných intervaloch strúhal sóla ako z inej planéty a čo poznám predvedenú tvorbu, zaznamenal som uňho asi len jeden „krivý“ tón. A to tento bradatý sympaťák ešte stíhal hádzať do publika milé, úsmevné grimasy. Naproti tomu, basák John Myung za celý koncert neprejavil prakticky žiadne emócie, jeho výzor je už celé dekády rovnaký, jeho hra báječne precízna, ba až bezchybná a zvládnuť prstami šesť hrubých strún vám pri pohľade na neho príde až smiešne jednoduché.
Množstvo priestoru dostal i klávesák Jordan Rudess, vekovo najstarší zo zostavy. Či už v rámci typicky dlhých sól a špeciálne v momentoch, kedy sa vybral dopredu s bezdrôtovým prenosným syntezátorom à la Michal David. Popritom nás tento bradatý pán obdaril najsrdečnejším úsmevom z celej kapely. Zostáva nám spevák a frontman James LaBrie, jedinečná osobnosť s ľahko rozpoznateľným hlasom. Na jeho hlavu často padá množstvo kritiky, pritom si tento 61-ročný Kanaďan dokáže svoj prejav bez problémov obhájiť. Ani dnes ma nemusel dlho presviedčať – podal výkon na štandardne vysokej úrovni, hoci v niektorých skladbách sa vyhýbal vyšším tónom a napríklad v "Under A Glass Moon" si vokálne linky upravil. Je tiež pravda, že cez dlhé inštrumentálne pasáže mal dostatok času na oddych, ale on si ho zaslúži. Komunikácia s divákmi bola decentná, no prívetivá a plná radosti.

Setlist bol prehliadkou toho najlepšieho, čo sa zmestilo do necelých 3 hodín. Samotný koncert síce trval o trochu viac, ale kapela ho zhruba v polovici predelila 15-minútovou prestávkou. Vo svojom programe skĺbila dlhé, sólami prešpikované majestáty s kratšími, hitovými momentmi. Výsledkom bolo 18 piesní a je už len na vás, či ste medzi nimi našli svojich favoritov. Z prvej časti koncertu spomeňme kompletnú "Scene Two" zo "Scenes From a Memory", drtivú "As I Am" či nenápadnú baladu "Hollow Years". Druhej časti dominovali inštrumentálka "Stream of Consciousness" a po nej jeden z vrcholov večera, epická suita "Octavarium" v plnej dĺžke.
 

Na prídavok sme nemuseli dlho čakať a dostali sme v ňom ďalšie klenoty. Najprv jasnú koncertnú tutovku "Home"; po nej James vyzval divákov, aby zasvietili svoje mobily a následnú "The Spirit Carries On" s ním odspievala takmer celá hala. Po takej smršti emócií už mohol prísť iba jeden jediný vrchol. Ktorý to však bude? Namiesto "Finally Free", ktorá sa logicky ponúkala, kapela svoju show ukončila tradičným hitom "Pull Me Under", vďaka ktorému v roku 1992 prerazila.

Sečteno a podtrženo:
Niektoré progresívne kapely sa snažia tvoriť hity, iné hrajú hudbu za účelom inštrumentálnej exhibície. DREAM THEATER ovládajú v dokonalej symbióze obe tieto cesty a sú nielen geniálni skladatelia, ale aj špičkoví koncertní hráči. Ich dnešný pražský koncert to do bodky potvrdil a väčšina prítomných fanúšikov určite odchádzala z haly spokojná, priam nadšená.
Celé predstavenie dotvárali vkusne spracované videoprojekcie, ktoré miestami budili dojem filmu. Nechýbala ani pôsobivá laserová show a to najdôležitejšie: zvuk. Ten bol po celý čas krištáľovo čistý, aspoň teda v sekcii „stání“, odkiaľ som zreteľne počul všetky nástroje i vokály. A to som v prastarej Sportovní hale naozaj nečakal. Týmto nechcem znovu rýpať do spomínaného miesta činu, ale vzhľadom k tomu, že Fortuna ani zďaleka nebola vypredaná, by organizátori nabudúce mohli skúsiť menšie, no výrazne modernejšie O₂ universum. Myslím, že do jeho priestorov by „Divadlo snov“ zapadlo „tak akurát“.

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Charmenko Czechia.

FOTO: Jiří Platzer | MarastMusic