Krátko, k veci, od podlahy

Brnenské Sono Centrum sa na sviatok HC pripravilo najlepšie, ako sa dalo - bolo vypredané. Hardcore je hudobný štýl presne na hranici metalu a punku, a najmä sa skvele hrá nekompromisne od srdca. Po iné dni vcelku slušný klub si v piatkový večer privlastnila zhruba tisícka fanúšikov rôzneho vzhľadu a intenzity - všetko pevne v súlade s duchom dobre mienenej, priateľskej pózy klasického HC. Tá sa neskôr objavila aj na pódiu u legiend, ale i prvé kapely boli štylisticky ortodoxné. Hrať sa začalo dosť skoro, a tesne po šiestej hodine som vbiehal do haly už iba na poslednú pieseň MIZERY. Banda zo západného pobrežia - aspoň z krátkej ukážky, prikoreňujú svoju muziku aj elementami rapu.

Prvý plný set, ktorý som videl, teda rozbalili BURN z New Yorku. Tým sa príliš nepodaril zvuk - gitara bola veľmi nečitateľná na úkor bicích. Na výkone kapely sa ale nečitateľnosť riffov priveľmi neodrazila. Ich výkon bol miestami až prehnane agresívny, keďže išlo pravdepodobne o najumiernenejšiu kapelu dňa. Najmä po pódiu sa váľajúci spevák Chaka pôsosbil, ako keby bol na pódius inou kapelou. Iste, ostrého HC (tentokrát skôr z punkovej strany) sa plniacemu sa Sonu dostalo dosť, ale miestami sa objavilo aj funky či trošku rapu. Na spálenie to v prípade BURN naozaj nevyzeralo, ale na fajn zahriatie to určite stačilo.

Iné kafíčko (teda... ak môže byť kafíčko straight-edge) už dorazilo z Virginie - DOWN TO NOTHING je pätica mladých chalanov, čo ani na jeden moment neprestali baviť. V Brne ťažili najmä z dvoch kľúčových tromfov - pozitívnej vysoko-oktánovej energie a veľkému citu pre tempo. Občas zabili publikum minútovou vypaľovačkou, občas naopak spomalili a vytiahli groove riff á-la PANTERA, a všetko to odsypávalo veľmi prirodzene. Z haldy (prevažne kratších) skladieb najviac zabrala "Dirty South". Veľkou výhodou DOWN TO NOTHING je aj to, že sa vôbec neboja zasekať na sebou niekoľko riffov, ktoré potom veľmi jednoducho kulminujú do poriadnej skákačky ("Sheffield"). Ešte treba pochváliť aj vyjačaný vokál, ktorý je ale stále o niečo nižšie položený, než nejakébežné "skrímo". Za polhodinu by si človek ťažko mohol želať od predkapely lepší výkon.

Všetky cesty vedú na pódium

Aj keď hrací čas ostal na polhodine, nastala chvíľu pre dve iskrivejšie mená. Najprv to boli WALLS OF JERICHO, s celkom početnou grupou mladších fanúšikov. Ešte aby nie, s ich metalcore-ovým cítením. Väčšia agresivita bola cítiť na výkone aj na zvuku, ale na rozdiel od DOWN TO NOTHING nedokázali WALLS nechať koncert úplne odsýpať. Strofa, refrén, strofa, refrén, breakdown, a toto opakovať 30, resp. 35 minút (trošku natiahnutý set). Hudba teda highlightom určite nebola, ale výborný výkon podala vokalistka Candace - bolo jej plné pódium a neustále burcovala ľudí k aktivite. Mnohí sa na stagi naozaj aj ocitli, aby si z neho skočili, prípadne si predtým zaskákali či poburcovali ľudí. A do toho stíhala aj veľmi príjemne a silno revať.

MUNICIPAL WASTE sú kapelou, ktorá v týchto končinách zas tak často nekoncertuje, avšak ich reputácia šialených živých show sa spoza Atlantiku dostala. S (relatívne) čerstvým prírastkom v podobe druhého gitaristu Nicka sa chalani prirútili na pódium s "Mind Eraser" a zo dve minútky trvalo, kým sa punkeri zorientovali v ich thrashovejšom poňatí. Alebo aj v totálne zmrvenom zvuku bicích, ktoré proste nebolo počuť. Bez prenikavého rytmu sa to hrá naozaj ťažko. Inak bola ich show veľmi energická a nátlaková. Publikum sa nechytalo až tak aktívne, ako v prípade menej zbesilých WALLS OF JERICHO, ale keď WASTE vytiahli klasické piesne ako "Sadistic Magician" alebo super-trefnú "I Want To Kill The President" z ich debutu, nebolo človeka, čo by si neužíval. A napokon sa stage-dicing naozaj začal konať. Kapela je vo forme, nedávno dotočila nový album, a aj ochutnávka z neho znela rozmanito, najmä čo sa zmien tempa týka. Na môj vkus to MUNICIPAL WASTE celkom rýchlo zabalili, zvlášť Tony Foresta sa tváril, že by si ešte zo desať minút zakričal. Nebyť toho hrozného zvuku bicích, WASTE by spoľahlivo zanechali za sebou všetky ostatné predkapely.

"From the east coast to the west coast..."

Dvojica headlinerov - AGNOSTIC FRONT a SUICIDAL TENDENCIES - majú celkom dosť spoločného, napriek tomu, že sú z opačných koncov USA. Oprávnene sa tešia legendárnemu statusu, ich posledné albumy sú výrazne nadpriemerné a obidve kapely (úspešne) vystúpili na okolí vcelku nedávno. AGNOSTIC FRONT sa predviedli na Brutal Assault iba pred pár mesiacmi, a SUICIDAL prifrčali do Bratislavy v lete roku 2015.

Za zvuku intra nabehli na pódium najprv agnostici z New Yorku s de facto identickým setlistom, ako na spomínanom koncerte. Ibaže zatiaľ, čo na festivalovom pódiu boli energickí a uvoľnení, v Brne si vytvorili pevné puto s publikum a počas svojej trištvrtehodinky vyznel každý tón stopercentne úprimne. Desiatky ľudí behali hore-dole z pódia (a ak presiahli svoj čas, niekto z crew ich švihol uterákom) vo vrúcnej nálade. Ťažko vôbec niečo iné očakávať od kapely, ktorá má toľko hymnických momentov a neváha ich použiť. "For My Family", či nostalgická novinka "Old New York" sa naozaj približovali akejsi hardcorovej "vojenskej" prehliadke. Desiatky hlasov sa niesli halou a Rogera Mireta tak jeho kolegovia Gallo a Silverman nemuseli veľmi podporovať. Stovky hlasov bez mikrofónu sú lepšie, ako dva hlasy s mikrofónom.

Show mala naozaj solídny spád, či už sa hrali prastaré vypaľovačky typu "Victim In Pain" či pravdepodobne najväčší hit kapely, "Gotta Go". Ten, mimochodom, uviedol v solídnej forme štekajúci Miret veľmi úctivou poctou všetkým dámam v prvom rade, ktoré pozval na pódium. Napokon, dav už čo-to popil a trochu rešpektu voči dámam, skáčucim do kotla sa zíde vždy. Feministický moment na hardcorovom koncerte? Plusové body. Celkovo vzaté - set AGNOSTIC FRONT nemal chybu. Všetky skupinové vokály vyzneli ešte silnejšie, než zo štúdioviek, no a všetky povinné trópy (privítanie z úst Vinnieho Stigmu) zasa ani na sekundu nezaváňali trápnosťou. A ak som na úvod spomenul "dobre mienenú, priateľskú pózu" HC, tak AGNOSTIC FRONT ju obsahujú do detailu - prepojenie medzi kapelou a fanúšikom je akési hlbšie, divokejšie a v časoch digitálnej muziky je takéto oživenie o to príjemnejšie. A to aj vďaka tomu, že ich štýl na klubovú scénu patrí viac, než na akokoľvek dobrú festivalovú scénu.

Nasledovalo zvučenie a veľké očakávania z hodinky so SUICIDAL TENDENCIES. Tí obmenili zostavu, a oprávnenosť tohto kroku podčiarkol vynikajúci minuloročný album "World Gone Mad". Okrem toho, ich koncert v napchatom Randali pred necelými dvoma rokmi bol bez debaty skvelý. V Brne poňali skejťáci koncert ako prehliadku najväčších hitov. Do setlistu sa dokonca vrátila klasická hitovka. "Institutionalized". Okrem tragického príbehu jednej plechovky Pepsi, ktorá nebola, umožňuje táto skladba Daveovi Lombardovi i Deanovi Pleasantsovi poriadne ukázať ich talent, dokonca aj trochu improvizácie. Obaja boli aj patrične nahlas (stále znesiteľne, avšak celkom na hranici). Vtipný moment prišiel, keď Lombardo v jednom momente zahral úplne identický prechod, ako v známej slejerine "Angel of Death". Nestratila sa ani mladá krv v zostave, Jeff Pogan vie publikum nakopnúť a rytmickú gitaru zvláda s prehľadom, no a Ra Diáz úspešne využil priestor pre svoju funky basu.

Inak prišli vlastne všetky songy, ktoré by ste od ST čakali ("I Saw Your Mommy", "War Inside My Head" a tak ďalej) - akurát namiesto jednej z ich najčlenitejších a najlepších klasík, "How Will I Laugh Tomorrow", zaznela priamočiara "Trip At The Brain". To sú však drobnosti. Trošku zamrzela prítomnosť iba jedinej, osamelej novinky - človek by čakal, že nový album s takou silou kapela spropaguje viac. Trochu chýbali aj poriadne nárezy z debutu, ktoré by sa však do výplňových pasáží zmestili.

SUICIDAL TENDENCIES totižto oproti AGNOSTIC FRONT doplatili na ich "voľnejší" štýl. Niektoré skladby zbytočne naťahovali, takisto Mike Muir sa rozkecával trochu dlhšie, než si spomínam. Koncert tak strácal spád, a to najmä tesne pred záverom, keď ST už tradične zavolali na pódium svojich fanúšikov. Tí sa na stagi bavili príliš dlho - dve celé piesne nebolo vidno kapelu, len masu ľudí, zväčša pripitých a unavených. A samozrejme, istý čas trvalo, kým ich kapela z pódia aj dostala. Celkovo - hoci SUICIDAL TENDENCIES predviedli dobrý výkon a samotní muzikanti spĺňajú najvyššie štandardy, za svoju hodinu stihli ukázať zo svojho remesla asi rovnako veľa, ako AGNOSTIC za trištvrte hodiny. A pätnásť minút, to mohli byť v pohode tri-štyri piesne.

O rok nabudúce?

Ak však niekto po tejto náloži kapiel odchádzal nespokojný, tak to je na diagnózu. Zo siedmych kapiel ani jeden prepadák, a pritom pestrá zostava. Zvuk bol prevažne v poriadku, organizácia sa taktiež obišla bez väčších spomalení (sklz na záver predstavoval možno 15 minút, čo sa pri šibeničných časoch na zvučenie bez problémov prepáči). Dokonca som mal pocit, že ešte pár desiatok ľudí by sa do Sona prepchalo, ale na druhej strane... načo to riskovať v sále na poschodí. Pomyselnými víťazmi večera sa stali naozaj skvelí AGNOSTIC FRONT, ale silná odozva publika a dobrá, žičlivá atmosféra sa počas pár hodín hrania nestratila, takže vyhrali všetci. To síce neznie veľmi hardcore, ale v Brne to bola pravda.