Jesenná edícia festivalu Hradby Samoty s podtitulom Intermezzo sa dočkala svojho tretieho pokračovania. Program festivalu obsahoval desať interpretov, ktorí vystúpili v priestore súčasnej kultúry A4. Nakoniec ich vystúpilo jedenásť, ale k tomu sa dostaneme neskôr. Zaujímavý line-up prilákal viac účastníkov v piatok ako tomu bolo nasledujúci deň. Paradoxne práve sobota mi prišla po hudobnej stránke omnoho zaujímavejšia.

Program festivalu otvoril projekt ANGEL EPILEPSIA, za ktorým stojí známa postava scény Erik (DRÉN, ARABIAN FAMILY PAYBACK, SPERM OF MANKIND). Minimálne dva roky vystupuje spolu s Magdalénou Kyselou, ktorá v minulosti festival zvučila a pôsobí v projektoch MAGADAN, STOR, THE HIDDEN CONGREGATION či EINLEITUNGZEIT. Ich set bol mimoriadne pochmúrny a minimalistický. Na jednu zvukovú slučku nenápadne nabaľovali ďalšie zvukové elementy. Počas celého setu znel jeden kontinuálny syntetický zvuk, ktorý mal znepokojivý charakter. Ich set sprevádzala projekcia z kultového maďarského filmu Turínsky kôň z dielne režiséra Béla Tárra. Celé ich vystúpenie vytvorilo skľučujúcu a pochmúrnu atmosféru, ktorú na festivale vyhľadávam.

Podľa pôvodného plánu mali v tejto chvíli vystúpiť SAAGARA & WACŁAW ZIMPEL, ktorí ale nakoniec zahrali až sobotu. Preto do programu vstúpil nečakaný set v podaní Petra Kerekeša, ktorý vystupuje pod pseudonymom HLUKÁR. Jeho set bol kombináciou EBM a techna, ktoré zahusťoval industriálnymi a noisovými zvukmi. Vďaka dvom svetielkam na hlave a efektnému nasvieteniu vyzeral ako vesmírny DJ. Najsilnejšie momenty jeho vystúpenia boli práve spomínané noise-industriálne prvky, ktoré dávali jeho setu drsnejší charakter.

Nasledujúci umelec Daniel Burke a jeho projekt ILLUSION OF SAFETY pôsobí na scéne od roku 1983. Má na konte neuveriteľných 40 nahrávok na známych labeloch. Jeho vystúpenie v sebe spájalo ambientné plochy a reálne zvukové sample prehnané cez rôzne efekty. Do toho pridával rôzne syntetické zvuky a rôzne ruchy. Počas jeho setu tiež využíval videoprojekciu, ktorá bola podobne abstraktná ako jeho zvukové experimenty. Aj keď nepatrím k fanúšikom tejto hudby, v istých momentoch ma jeho vystúpenie zaujalo. 

Nasledujúce vystúpenie ma zaujalo viac svojou teatrálnosťou a surovosťou ako samotnou hudbou. Noiseová performerka ALESSANDRA ZERBINATI z Talianska totiž predviedla pekne extrémnu show. Celé vystúpenie absolvovala nahá a pôsobila absolútne vyšinuto. Okrem desivého výrazu tváre sa neustále zmietala v nekontrolovaných zášklboch. Nechýbalo ani seba poškodzovanie pomocou ostrej čepele na prsiach či na jazyku. Do toho sa A4kou niesol šialený noise, ktorý ešte viac umocňoval túto divokú jazdu. Pátral som po nejakej myšlienke, ktorá by stála za celou performance. Dočítal som sa že by mala reflektovať témy ako potraty, sebepoškodzovanie a domáce násilie. Aj keď to bol po hudobnej stránke poriadny bordel, jej vystúpenie zanechalo za sebou výraznú stopu.

Piatkový program ukončila Zosia Holubowsaj alias MALA HERBA. Vo svojej hudbe kombinuje prvky darkwave, synthwave či EBM. Tie ozvláštňuje tradičnou poľskou hudbou, ktorej nositeľom je predovšetkým jej hlas. V niektorých momentoch jej vystúpenie neberalo až mystický či rituálny charakter. Táto kombinácia štýlov je dosť nevšedná a veľmi svojská. Vizuálnu stránku jej vystúpenia mala na starosti Joanna Zabielska a spolu vytvorili nevšedné predstavenie. 

V sobotu začali program spomínaní SAAGARA & WACŁAW ZIMPEL, ktorí výrazne zmenili náladu celého festivalu. Ich hudba vychádza z indickej tradičnej hudby, ktorú obohacujú prvkami elektronickej hudby. Tieto netradičné hudobné svety prepojili veľmi prirodzeným a nenúteným spôsobom. Paradoxne tento projekt založil poľský klarinetista Waclaw Zimpel, ktorý do neho pribral štyroch indických muzikantov. Atmosféra ich koncertu nemala s temnotou nič spoločné a bola až podozrivo pozitívna.  Tradičná indická hudba má skôr meditačný charakter, aj keď ku koncu ich setu nabrala viac na intenzite. 

Na vystúpenie nemeckého projektu SLOW SLOW LORIS som bol veľmi zvedavý. Ich hudobné ukážky sľubovali zaujímavé vystúpenie netradičných hudobných štýlov. Temný industriálny pop-noir je zaujímavý konštrukt, pod ktorým sa ukrýva mix industriálu, nepokojnej elektroniky, avantgardy a výrazného vokálneho prejavu speváčky Angie Niny Yeowell. Temnú a tajuplnú hudbu vytváral Robert Heim a Angie širila do sveta svoje posolstvá. Ja som v ich hudbe cítil istý odkaz na rannú tvorbu Diamandy Galas. Tie vokály neboli ani zďaleka tak šialené ako má Diamanda, no isté polohy mali dosť podobné. Celkovo hodnotím ich set za jeden z najvydarenejších v rámci oboch hracích dní.

Poľské elektronické duo VOICES OF THE COSMOS naznačilo už svojím názvom o čom bude. Dvojica hudobníkov Rafał Iwański a Wojciech Zięba nás preniesli do hlbokého vesmíru s jeho mrazivou atmosférou. Vo svojej hudbe využívajú pôvodné mimozemské signály a zvuky, ktoré prijímajú rádio teleskopy. K nim pridávajú rôzne elektronické zvuky a ruchy. Nie je to však žiadna EBM a štruktúrou ich hudba pripomína skôr dark ambient. Pôsobivá videoprojekcia ešte viac umocnila celý set, ktorý mal svoje čaro.

Taliansky skladateľ a producent ERALDO BERNOCCHI a.k.a. SIMM priniesol trocha iný koncept. Jeho hlavným nástrojom sú syntetizátory, pomocou ktorých tvorí takmer soundtrackovú hudbu. Tá neslúži ako podmaz k vymysleným príbehom ale ku skutočným katastrofám. Tie sme mohli sledovať v rámci videoprojekcie, v ktorej sa striedali vlny tsunami, zemetrasenia, zničujúce búrky či padajúce stromy.  Tento hudobník patrí k veteránom scény, v ktorej pôsobí od sedemdesiatych rokov. 

Nasledujúce vystúpenie TREHA SEKTORI patrilo k najočakávanejším setom celého festivalu. Jeho autorom je francúzsky umelec Dehn Sora, ktorý je členom umeleckého kolektívu Chruch of Ra. Zároveň je aj členom black metalovej skupiny THROANE a pôsobí aj ako grafický dizajnér. Jeho hudba je mixom rituálneho ambientu, folku a industriálu. Je to mimoriadne podmanivá a temná hudba, ktorá vás vytrhne z reality. Ak by som mal určiť najlepšiu videoprojekciu celého festivalu, ťažko by sme hľadali lepšieho kandidáta. Ak poznáte videoklipy AMENRA, ULCERATE alebo THROANE viete o akej kvalite je tu reč. Toto vystúpenie ako celok bolo jednoznačne vrcholom celého festivalu.

Na úplný záver vystúpil Arnaud Coëffic so svojim projektom SONIC AREA. Ten vystupoval na hradbách v roku 2019 a tak nejako sa dalo čakať o čo pôjde. Jeho hudba je mixom elektronickej hudby, ktorá nenápadne laškuje s takmer tanečnou hudbou. Je to však len zdanie a jeho produkcia má mnoho temných odtieňov. Myslím že jeho príjemný set dobre vyvážil ponurosť väčšiny dnešných vystupujúcich.

Na treťom ročníku Hradieb Samoty Intermezzo oceňujem žánrovú pestrosť a zaujímavý výber účinkujúcich. K dobrej nálade prispeli aj návštevníci akcie, organizátori ako aj personál klubu.