Magický dátum troch osmičiek bol poznačený niekoľkými udalosťami, ktoré otriasli svetom aj regiónmi, ktorých sa dotkli. Úvod 29. olympiády v komunistickej Číne, vypuknutie vojny v Gruzínsku, najväčšia vlaková tragédia v ČR po trinástich rokoch. Nuž a priaznivci IRON MAIDEN sa tešili z ďalšej návštevy tejto legendy v stovežatej Prahe, pretože gigantické turné, pripomínajúce slávne "World Slavery Tour", našťastie neobišlo ani naše končiny.

Prvú predkapelu, ktorou bola ostravská SALAMANDRA, som si nechala, priznám sa, že úmyselne, ujsť. Diváci však toto vystúpenie hodnotili prevažne negatívne a čerešničkou na torte bol hnusný zvuk.
LAUREN HARRIS, dcérenku asi najznámejšieho fanúšika West Ham United, som mala možnosť vidieť s MAIDEN už pred rokom. Dievča síce spievalo menej falošne a chlapcom sa asi na ňu stále dobre díva, no aj tak si myslím, že menej rodinkárstva by nezaškodilo a slávny otec by mal dcéru nechať radšej doma. Snaha tu síce je, ale talent bohužiaľ nie. Navyše hudba, ktorú Lauren produkuje, je až bolestivo priemerná. IRON MAIDEN sú jednou z posledných skupín, ktorá by sa mohla báť, že ich zatieni ich vlastná predkapela. Mohli by svojim fanúšikom dopriať niečo vzrušujúcejšie ako stokrát videnú domácu kapelu a priemerný komerčný rock. Pri vedomí spojenia Metalliky a Machine Head na turné človeku pripadá smutné, že Iron si nezavolali poriadneho predskokana. Vlastne nemusíme chodiť ďaleko. Pred piatimi rokmi, pri turné k doske "Dance Of Death" Banskú Bystricu navštívili spoločne s Gamma Ray. To je určite lepšie riešenie, než predskokanov doslova pretrpieť a nervózne podupávať nohou, kedy sa to už konečne skončí...

No očakávanie heavymetalových legiend je možno o to väčšie. Dosť nešťastné však bolo, že koncert sa musel skončiť do desiatej hodiny a tak sme si vizuálnu krásu zo začiatku nemohli vychutnať v plnej paráde, keďže slnko vzhľadom na ročné obdobie nie a nie zapadnúť. No nič to. Keď sa rozoznela obligátna skladba "Doctor Doctor" od UFO, všetkým zasväteným naskočili zimomriavky a určite zabudli na všetky mnou spomínané nedokonalosti. Nasledovalo intro "Churchill's Speech" a mnohí pamätníci sa možno ocitli niekde v roku 1984 na koncerte IRON MAIDEN v Budapešti... Bolo jasné, že po nej budeme svedkom pecky "Aces High", pri ktorej som sa však nevedela zbaviť dojmu zlého zvuku, našťastie sa to vraj netýkalo plochy a predných radov. Čerstvý päťdesiatnik (narodeniny oslávil deň predtým) Bruce Dickinson sa pri úvodnej skladbe príliš netlačil do výšok, neskôr to síce nehnal do úplných extrémov, ale musím povedať, že v pomyselnom súboji s Robom Halfordom, ktorého som s Judas Priest videla mesiac a pol predtým, vo výškach rozhodne víťazí.
Po ďalšej pecke z albumu "Powerslave", "2 Minutes To Midnight" počuť pár pokusov o skandovanie „Happy birthday, Bruce“, no samotný spevák ich umlčí nešťastnou správou o tragédii vlaku EC 108 Comenius, smerujúceho z Krakówa do Prahy a požiada divákov, aby vstali. Tento spôsob dopravy samozrejme využili aj niektorí fanúšikovia IRON MAIDEN... Kapela ukázala, že im fanúšikovia vôbec nie sú ľahostajní a všeobecne ich ľudské nešťastie nenecháva chladnými... Ďalšiu vec "Revelations" venujú obetiam nehody (sedem mŕtvych a vyše šesťdesiat zranených). Plátno s egyptským motívom vystrieda Eddie s britskou vlajkou a nasleduje hitovka "Trooper", vlajku v rukách už klasicky zviera aj samotný Bruce. Pri skladbe "Wasted Years" sa mi tlačia slzy do očí. A nie je to posledný raz v ten večer. Samozrejme, nie je to spôsobené sklamaním, ale dojatím. Neskutočný zážitok vidieť a počuť tieto perly naživo.

"The Number Of The Beast" a "Can I Play With Madness" boli poslednou kvapkou aj pre týpkov, dovtedy len skepticky pozerajúcich (prípad vedľa mňa) a na štadióne sa snáď nenachádzala živá duša, ktorá by sa nebavila. Okolo 35 000 hrdiel odušu spievalo, Bruce si s pokojným svedomím mohol dopriať prestávku, no neurobil tak. Počas "The Number Of The Beast" sme sa dočkali aj vizuálnej chuťovky v podobe plameňov. Mystické vizuálne potešenie prichádza tiež s nádherným modrofialovým nasvietením pri skladbe "Rime Of The Ancient Mariner". Ruku na srdce, koľkí z vás by si pomysleli, že túto vecičku ešte niekedy uvidíte naživo? Značná časť prvýkrát, a to okomentoval aj Bruce (tentokrát v tmavom plášti) pri otázke, keď sa opýtal, koľkí z nás už túto pieseň videli naživo a potom dodal, že veľká časť z nás bola ešte v maminom brušku. Počas skladby sa dostavili neuveriteľné, éterické pocity a štrnásť minút utieklo ako voda. Stevova basa bola krásne v popredí, takže živému prevedeniu nič nechýbalo. A dopadlo nad očakávanie.
Nestačili sme sa ani nadýchnuť a nasleduje mrazivá, mystická "Powerslave". Bruce sa ukázal dokonca v maske, akú používal pred mnohými rokmi. Nádhera, fanúšikovia od dojatia a radosti snáď plakali, preto ich bolo treba prebudiť niečím hitovým, nasledovali teda "Heaven Can Wait" a "Run To The Hills". Pri prvej menovanej vbehne na pódium skupinka šťastlivcov z radov fanúšikov a pri druhej je zase nutné spomenúť, že Bruce jej bolestné výšky zvládal nad očakávania.

O "Fear Of The Dark" nikto nepochybuje, že je jednoznačným hitom, ktorý odspieva každé prítomné hrdlo. Aj keď jediná skladba mimo koncept, keďže rovnomenný album je novšieho dáta ako skladby zo setlistu, no fanúšikovia si ju po "The Early Days Tour", kde nezaznela, doslova vydupali. Mnohokrát počutá a videná, no každý jeden raz nezabudnuteľná, spôsobujúca zimomriavky na každom centimetri tela. Základný setlist ukončia s "Iron Maiden" a naokolo je z viacerých strán počuť otázku: „Kde je Eddie?“ Odpoveď prišla v podobe obrovského mumifikovaného Eddieho, to však v ten večer nebolo poslednýkrát, čo sa miláčik divákov objavil na scéne. Kapela sa vytratí a ľudia skandujú jej meno. Bruce sa vráti so slovami: „Stop it, stop it!“, ale napriek tomu si skandovanie bez pochýb vychutnáva.
Nasledujú dve záležitosti z albumu "Seventh Son Of A Seventh Son". Prvým prídavkom je "Moonchild" a úprimne, mne už na opísanie pozitívnych pocitov dochádza slovná zásoba. Vidieť túto skladbu naživo bolo jedným z mojich dovtedy nesplnených slov. Pri "The Clairvoyant" sa k slovu znova dostáva Eddie, tentokrát v podobe z dosky "Somewhere In Time". Na záver samozrejme nesmie chýbať "Hallowed Be Thy Name".

Niektorí akoby nechceli veriť, že je koniec. Z nášho uhla však zahliadneme kapelu rýchlo naskakujúcu do dopravných prostriedkov, z reproduktorov znie skladba od Monthy Python - "Always Look To The Brighter Side Of Life" a tvrdá realita je tu. Naozaj je koniec. IRON MAIDEN odohrali jeden z najlepších koncertov v našich končinách, ak nie ten úplne naj. Ani vo veku, ktorého priemer presahuje päťdesiat rokov, im nechýba mladícke nadšenie a energia z 80-tych rokov, no Bruceovi to spieva možno lepšie ako zamlada a MAIDEN sú snáď v životnej forme. Našťastie nie sú jednou zo zaspatých legiend, ktorá si už len privyrába na dôchodok. Ďakujeme, chlapci! Snáď sa čoskoro znova uvidíme tak, ako sľúbil Bruce...

Setlist:

Churchill's Speech (Intro), Aces High, 2 Minutes To Midnight, Revelations, The Trooper, Wasted Years, 
The Number Of The Beast, Can I Play With Madness, Rime Of The Ancient Mariner, Powerslave, 
Heaven Can Wait, Run To The Hills, Fear Of The Dark, Iron Maiden
 + prídavky: Moonchild, The Clairvoyant, Hallowed Be Thy Name