Turné s názvom „Laugh at your Peril“ aktuálne križuje starý kontinent a pripomína neuveriteľných 40 rokov od založenia britskej post-punkovej kapely KILLING JOKE. Za zmienku rozhodne stojí fakt, že dnes sa na pódiu zišli všetci štyria členovia, ktorí v roku 1978 kapelu založili.

Na turné im robia spoločnosť britskí TURBOWOLF, ktorí vo svojej hudbe mixujú punk, metal a elektroniku. Extravagantná energická muzika v sebe spája prvky humoru, mágie a rockovej psychedélie. Na jednej strane síce znie moderne, no je v nej zároveň cítiť príchuť starých rockových kapiel. Dnes to nemali v MMC-čku vôbec ľahké. V momente, keď začali hrať, bolo totiž v klube asi 30 ľudí, čo aj v menších kluboch vyzerá zúfalo. Kapela sa však s týmto faktom zmierila a odohrala celkom slušný set. TURBOWOLF sa nám dnes predstavili v zúženej zostave bez basgitaristky Lianny, ktorá pred nedávnom porodila a má teda úplne iné starosti. Najviac pozornosti pútal divoký spevák Chris Georgiadis, ktorý vyzerá ako klon Franka Zappu. Ich vystúpenie malo trocha špinavší zvuk, čo však mohol byť pokojne ich zámer. Čo sa týka setlistu, ten pozostával z výberu piesní zo všetkých troch albumov. Asi najsilnejší dojem vo mne zanechali skladby "Rabbit's Foot" a "Domino". Počas celého ich vystúpenia sa pomaličky plnil klub návštevníkmi a verejná skúška sa nakoniec pretransformovala na normálny koncert. TURBOWOLF ma svojou hudbou síce neohúrili, no ich set rozhodne nenudil.

O KILLING JOKE by sa dala napísať celá kniha a preto sa pokúsim o stručný prehľad významných udalostí. Kapelu založili štyria muzikanti - spevák Jaz Coleman, gitarista Geordie Walker, bubeník Paul Ferguson a basgitarista Youth. V kapele sa okrem nich prestriedalo mnoho hudobníkov, no za zmienku stojí hlavne basgitarista Paul Raven. Práve na jeho pohrebe sa po dlhej dobe stretla táto pôvodná zostava a od roku 2008 v nej kapela funguje opäť. Na začiatku ich kariéry hrali divoký post-punk, experimentovali s mágiou a odávalali sa rôznym rituálom. Samotné koncerty považujú za akýsi druh rituálu spojený s predávaním energie. V začiatkoch ich fascinoval hlavne Aleister Crowley a hermetický rád Zlatého úsvitu. Hudobne kapela prešla od divokých punkových čias k trocha uhladenejšiemu rocku pripomínajúcemu tvorbu The CURE či The SISTERS OF MERCY. Postupne sa začali vynárať z ich hudby hutné gitarové riffy pripomínajúce kapely ako MINISTRY. Toto ich hudobné obdobie zrejme najlepšie reprezentuje album "Hosannas from the Basements of Hell", ktoré nahrávali v Prahe, kde už vtedy Jaz natrvalo býval. Z ich diskografie by som rád vytiahol rovnomenný album z roku 2003, ktorý nabubnoval Dave Grohl (FOO FIGHTERS). Za zmienku stojí aj nahrávka "Pandemonium", ktorej spevy nahrávali vo veľkej pyramíde v Gize a ich posledný štúdiový počin "Pylon". Treba spomenúť aj roky 1996 až 2002, kedy kapela nefungovala. V tomto období sa Jaz Coleman venuje hlavne orchestrálnej hudbe a známe sú jeho symfonické prevedenia piesní PINK FLOYD, LED ZEPPELIN a The DOORS. Dúfam, že som nevynechal nič podstatné a poďme k samotnému koncertu.

Ten odštartovali asi najväčším hitom skupiny "Love Like Blood". Zvuk nemali úplne čistý, čo pristalo hlavne novším "industriálnejším" skladbám. Naopak piesne jemnejšie zneli oproti pôvodným verziám drsnejšie. Ale nijak extra mi to neprekážalo a skôr som nasával atmosféru ich hudby. Tá má v sebe niečo omamné a to najmä vďaka hypnotizujúcim rytmom, Geordieho špecifickému gitarovému zvuku a výraznej charizme Jaza Colemana. Napriek svojmu veku títo páni vedia, ako sa robí dobrá a originálna muzika. Spolu s efektným osvetlením vytvárali naozaj dojem akéhosi zvláštneho rockového rituálu. Väčšinu pozornosti na seba pútal práve Jaz Coleman, ktorý sa už niekoľko rokov venuje len spevu a na klávesy skupinu doprevádzal dlhoročný hosť Reza Uhdin. Z rozsiahleho setlistu mi učarovali najmä skladby "In Cythera", "Pandemonium", "New Cold War" či diabolský vypalovák "Asteroid". No okrem novších piesní kapela zahrala minimálne päť kúskov aj z rovnomenného debutu. Ak sa nemýlim, boli to skladby  "Requiem", "The Wait", "Bloodsport", "S.O.36" a "Wardance". Tieto skladby síce už neniesli v sebe energiu danej doby, no myslím že ich aktuálna podoba nikoho neurazila. Napriek výrazným rozdielom v tvorbe KILLING JOKE, ich dnes večer akoby zliali do jednotného hávu. Kapela na pódiu vyzerala síce trocha staticky, no vzhľadom na vek hudobníkov (57 - 60 rokov) to bolo primerané. Napríklad gitarista Geordie Walker sa prakticky skoro vôbec nehýbal a miestami vyzeral, že v mysli je niekde úplne inde. Výnimkou bol asi len Jaz, ktorý v rámci koncertu decentne tancoval a pridal aj svoje typické diabolské grimasy, ktoré poznáme z dobových koncertných fotografií. MMC klub sa dnes večer výraznejšie nenaplnil, no po rozpačitom úvode to nebolo až také zlé.

KILLING JOKE nám priniesli reprezentatívny výber zo svojej bohatej diskografie a ukázali, prečo sa ich hudbou inšpirovalo množstvo svetových skupín. Rozhodne to nebude ašpirant na koncert roku, no ja som odchádzal z tejto akcie spokojný.