O metalovom raji v prostredí nádherného Tolminského národného parku obklopeného Alpami kolujú medzi európskou metalovou komunitou doslova báje. Mnohí priaznivci tejto hudby, ktorí majú už čo-to pochodené, považujú práve tento festival za jeden z najlepších alebo dokonca najlepší v Európe. Veľa sľubovala aj atraktívna zostava, v ktorej si to svoje našiel hádam každý metlák. Vyvážená kombinácia extrému aj melodiky, menej známych kapiel aj hviezdnych mien prilákala na približne týžden do Tolminu tisícky metalistov zo všetkých kútov Európy od Ruska, Fínska po Španielsko a dokonca tu mal zastúpenie aj Izrael, minimálne v podobe redaktorov tamojšieho magazínu. Tí mimochodom prezradili, že s metalom v Izraeli to vôbec nie je také horúce, ako popisujú médiá. Metal je vraj v Izraeli silne zastúpený a jeho priaznivci nie sú nejako výnimočne prenasledovaní, len v Palestíne by sa tým príliš nechválili...

No vráťme sa do Slovinska. Metalcamp je výnimočný hlavne svojím prostredím, keď okolie festivalu ponúka nespočetné množstvo prekrásnych miest pre nadšencov turistiky, raftingu, paraglidingu a vďaka tomu, že Slovinsko je pomerne malá krajina, máte blízko aj k moru, krásnym pobrežným mestečkám (Piran, Izola, Portorož) alebo do hlavného mesta Ljubljany. Pokiaľ disponujete vlastným autom, na skok je aj Chorvátsko a Taliansko, obľúbené dovolenkové oblasti. Teda pokiaľ máte možnosť, je vhodné si metalovú dovolenku predĺžiť a spojiť ju s takýmito výletmi. Pre samotné miesto konania je typická nádherná rieka Soča, charakteristická svojou zelenou farbou. Pokiaľ počasie praje, je to skutočne nezabudnuteľný zážitok. Tento rok to šťastie návštevníci nemali, ale pekne postupne.

1. deň

Príchod sa niesol v znamení letmého zoznámenia sa s areálom. Okrem toho, že mobilné záchody nielen že nesmrdeli, ale dokonca voňali (!!!) po celý deň, čo v našich zemepisných šírkach je priam nemožné, registrujem aj poriadok na zemi, kde nenájdete takmer žiadny odhodený pohár. Určite k tomu prispieva aj fakt, že pokiaľ po vypití nápoja nevrátite pohár, ten ďalší vás stojí o jedno euro viac. Tiež efektný spôsob, ako bojovať s neporiadkom, alternatíva k akciám typu za 30 kelímkov jedno pivo zadarmo, ale povedala by som, že oveľa efektívnejšia. Našinca môžu odradiť vysoké ceny (2-3 eurá nápoje, okolo 3 eur kúsok jedla), no to sa dá na zahraničnom festivale očakávať a pomaly, ale iste sa týmto hladinám približujú aj ceny na domácich festivaloch. Výber nápojov je uspokojivý, k dispozícii sú za slušnú cenu (4-5 eur) aj miešané drinky ako Sex On The Beach, Cuba Libre, High Society... Čo však poriadne zaostáva, je výber jedla. Metalcamp v prvý deň ponúka len jeden stánok s pizzou, pri ktorom sa tvoria neskutočné rady a jeden stánok s kebabmi a hamburgermi. S postupom času sa tento neutešený stav veľmi zlepšil, no aj tak má festival oproti iným podujatiam v tomto značné rezervy. Hoci minuloroční návštevníci prisahali, že v roku 2007 boli možnosti stravovania niekoľkonásobne lepšie... Do mesta je to ale kúsok, k dispozícii neďaleko areálu je metalový gril, reštaurácie... Takže toto malé nepohodlie sa dá celkom slušne prežiť.

Prvou kapelou, ktorú som mala možnosť zhliadnuť, bola banda odpadlíka z Ensiferum, Jariho Mäenpää, Wintersun. Na šou viking metalových kapiel môžete mať dva pohľady. Buď doslova žeriete ich imidž, ktorým dotvárajú atmosféru k svojej hudbe, alebo vám ich prestrojenie pripadá zbytočné a ocenili by ste niečo jednoduchšie a prirodzenejšie. U Wintersun bola spokojná zrejme tá druhá skupina fanúšikov, lebo na rozdiel od svojej pôvodnej kapely, ktorá aj pri vystúpeniach viac dbá na imidž pri vystúpeniach, Jari zvolil úplne obyčajný vizuál. Atmosféra bola síce o niečo ochudobnená, ale hudobná zložka tým vôbec neutrpela. Na druhý album Wintersun ešte stále (už dlho) čakáme, takže setlist logicky tvorili skladby z eponymného debutu ako „Starchild“, „Beyond The Dark Sun“, „Winter Madness“, „Sleeping Stars“, „Battle Against Time“ a nesmela chýbať ani hymnická „Death And The Healing“, ktorá však bez mohutných zborov nevyznela tak silno ako na albume. A pokiaľ kapely vyčerpajú setlist, siahnu po osvedčenej coververzii. Ktorá kapela je asi najčastejšou alternatívou pre covery? Ak tipujete Judas Priest, trafili ste do čierneho. Skladba „Painkiller“ v podaní Wintersun síce neznela nejako výnimočne a na mňa pôsobila skôr zbytočne, no diváci sa bavili. Fungovalo to, takže účel splnila. Okrem toho sme sa dočkali aj kratučkej ukážky skladby z nového albumu.

Wintersun následne na pódiu ešte za svetla striedajú zabijáci zo Six Feet Under na čele s Chrisom Barnesom, ktorý pre túto príležitosť zvolil výzor á-la socka. Štovrčlenná ochranka okolo neho ale zabezpečuje, že si ho s občanmi nižšej sociálnej kategórie nik nepopletie. Na pódiu potom Chris priam srší energiou, behá z jednej strany na druhú a rozdáva nenávistné pohľady. Six Feet Under predviedli veľmi živé vystúpenie plné nespútanej deathmetalovej sily v podobe skladieb ako „The Enemy Inside“, „Feasting On The Blood Of The Insane“, „Revenge Of The Zombie“, „Ghosts Of The Undead“, „The Evil Eye“. Ak niektorí poslucháči túto kapelu považujú za nudnú, koncert na Metalcampe nudou nebol.  

V deathmetalovom tempe sme pokračovali aj naďalej. Čo tak zakladatelia goregrindu, ktorí neskôr albumom „Heartwork“ prispeli aj k vzniku melodického death metalu? Carcass pokračovali v trende nespútanej energie a na pódiu rozpútali skutočné peklo. Opäť živelné nasadenie, zlé pohľady a kapela znejúca naživo ešte lepšie než z ich zabijáckych, legendárnych CD-čiek. Všetci deathmetalisti boli v tých chvíľach nepochybne v siedmom nebi (alebo pekle?)... Takéto vystúpenia pôsobia ako životabudič vlievajúci čerstvú krv do žíl. Samozrejme nechýbali hity ako „Reek Of Putrefaction“, „Corporal Jigsore Quandary“, „Symphonies Of Sickness“, „No Love Lost“, „Keep On Rotting In The Free World“, „Heartwork“, „Buried Dreams“...

Ďalšou hviezdou boli dnes mimoriadne populárni In Flames. Nielenže bolo čo počúvať, ale bolo sa aj na čo pozerať. Ich šou plná ohňov a pyrotechniky dokonca odpálila elektrinu, no pre kapelu to nebol problém, po chvíli pokračovali a  svojim fanúšikom ponúkli krásny prierez tvorbou, kombináciu novších aj starých, osvedčených vecí. Zazneli skladby ako „The Quiet Place“, „The Mirror’s Truth“, „Cloud Connected“, „Trigger“, „My Sweet Shadow“, „Only For The Weak“, „Take This Life“ a na moju veľkú radosť aj „Ordinary Story“. Anders udržiaval dobrý kontakt s publikom a odozva bola samozrejme viac než dobrá. Po prvýkrát bolo vo väčšej miere možné pozorovať fenomén Metalcampu, keď niektorého z fanúšikov dav prehodil cez zábrany. Securiťáci to však zvládali s absolútnym prehľadom a hlavne bez agresivity voči fanúšikom, čo je veľmi vzácne a miesto vyhodenia fanúšika z festivalu ho jednoducho len vyviedli spod pódia. Bolo vidno, že chlapci z ochranky sú skutoční profesionáli a hlavne fanúšikovia metalovej hudby, ktorí nemajú problém pokecať s divákmi a  vystúpenia kapiel ich viditeľne bavili. To je skutočne ojedinelý jav a takéto profesionálne a korektné zvládanie situácie som ešte nikde nikdy nemala možnosť vidieť. A hlavne sa k návštevníkom správali ako k ľuďom, nie ako k otravným indivíduám. Mali by ich predsa chrániť, ako sa aj dialo, a nie buzerovať, ako možno pozorovať na iných festoch, kde ľudia majú z ochrankárov strach... Veľmi to prispievalo k celkovej pohodovej atmosfére festivalu. Mimochodom, Slovensko malo v radoch security trojnásobné zastúpenieJ

Do postieľok a spacákov nás potom odpredvádzala opäť šou krásna na pohľad, a to vystúpenie ohňových mágov In Extremo. Svojím ráznym metalom šmrncnutým folklórom dokázali aj v takých pokročilých hodinách rozhýbať nejedného fanúšika a okrem toho značná časť divákov bola nemeckej alebo rakúskej národnosti, takže táto kapela ich srdcu bola viditeľne blízka.

2. deň

Sobota pre mňa začína vystúpením Mercenary, o ktorých som z radov fanúšikov počula veľa nadšenej chvály, no ich živé vystúpenie ma uchvacuje už menej. Z albumov síce znejú výborne, no naživo tomu akosi chýbala šťava. Zato o Finntroll sa to určite povedať nedá. Stále narastajúca folkmetalová vlna podnecuje obrovský záujem aj o staršie kapely v tomo žánri (Finntroll sú oproti takým Eluveitie rozhodne pamätníkmi) a zaradenie folk-viking metalovej kapely takmer každý deň bolo dosť šťastným ťahom Metalcampu. Na festival sa táto hudba jednoducho hodí.

Na vystúpení Meshuggah ma zaujal hlavne prejav speváka Jensa, tváriaceho sa presne tak, ako to máte možnosť vidieť na promo fotkách. Hádzal naozaj zlé pózy a pohľady a aj tentokrát z celej kapely sršala neskutočná energia, ktorá si podmanila hádam celé publikum. Hrali necelú hodinku, no tento čas všetkým fanúšikom ubehol ako voda. Naozaj vydarené vystúpenie.

Radikálnu žánrovú zmenu predstavovala Apocalyptica. V našom okolí sa už niekoľkokrát vyskytli, takže tí, ktorí už mali možnosť skupinu zhliadnuť, vedia, že jej koncert nie je len nudným bohapustým brnkaním na tradičné nástroje, ale masakrom plným energie. Chlapci sa so svojimi violončelami pohrávali, akoby v rukách držali len malé gitarky a Perttu si to svoje s ľahkosťou vyhadzoval nad hlavu. Chlapci okrem svojich vlastných hitov nezabudli ani na metallicovskú minulosť v podobe skladieb „Seek And Destroy“, „Nothing Else Matters“, „Enter Sandman“.

Pre mňa osobne boli jedným z najočakávanejších bodov festivalu Iced Earth s navrátilcom Mattom Barlowom. Ripper bol síce skvelým spevákom pre nové skladby a skladby rýchlejšieho rázu, no balady „I Died For You“ alebo „Melancholy“ boli v Mattovom podaní úplne čarovné. Nesklamal vlastne v žiadnej piesni, jeho návrat na koncertné pódiá splnil kompletne všetky očakávania. Onedlho by Iced Earth mali vydať nový album a logicky sa po ňom vydávajú na turné, takže priaznivci tejto kapely by si rozhodne nemali nechať ujsť živé vystúpenie. To na Metalcampe skutočne stálo za to. Nezabúdalo sa na novšiu tvorbu s Ripperom, no kapela samozrejme siahla aj do archívov a pestrý setlist tvorili okrem iného skladby „Declaration Day“, „Watching Over Me“, „The Coming Curse“, „A Question Of Heaven“, „Pure Evil“, „Dracula“, „Iced Earth“ a ďalšie.

Záver dňa, ktorý bol mimochodom jediným slnečným dňom počas celého Metalcampu, patril vikingom Amon Amarth, ktorí potvrdili svoju momentálne mimoriadne silnú pozíciu. Táto kapela je snáď čím ďalej tým populárnejšia, a ak sa počas minuloročného koncertu v Prahe ohlasom publika takmer vyrovnali headlinerom Dimmu Borgir, na Metalcampe boli jednoznačne hviezdami. Po celý týždeň ste mali možnosť stretávať obrovské množstvo ľudí v tričkách s  logom Amon Amarth a po živom vystúpení sa ich hustota ešte zvýšila. Kapela odohrala skladby ako „Valhalla Awaits Me“, „Runes To My Memory“, „Death In Fire“, „In Pursuit Of Vikings“, „Victorious March“, „Across The Rainbow Bridge“, „An Ancient Sign Of Coming Storm“, „Death In Fire“, „Asator“...

3. deň

Nedeľa sa niesla v znamení stretnutí kapiel s fanúšikmi a neskutočne zlého počasia. Už Evergrey po svojom poobedňajšom sete vybehli medzi divákov a tí spokojne získali na pamiatku niekoľko podpisov a fotiek. Vystúpeniu Evergrey taktiež nemôžem nič vytknúť, nešla z neho síce taká živelná energia ako od niektorých ich predchodcov, ale rozhodne bolo nadpriemerné. Vyzeralo to tak, že diváci ich tvorbu až tak dokonale nepoznajú, ale po koncerte boli spokojní. Prekvapením, a milým, boli určite aj Brainstorm. Spevák Andy vbehol medzi divákov už počas setu, pobehoval z jedného kraja pódia na druhý...jednoducho klbko energie. Fanúšikovia sa príjemne naladili na vystúpenie Korpiklaani, počas ktorého sa v kotle rozpútalo hotové peklo. Povedala by som, že diváci boli počas Korpiklaani ešte oveľa divokejší ako pri deathmetalových nárezoch typu Carcass a Six Feet Under. Preskakovali zábrany jeden za druhým, a to už od začiatku setu. Security sa pre istotu ešte pred začiatkom postavili bližšie a boli o dosť ostražitejší... vidno, že sa chlapci vyznajú. Vedeli, čo ich čaká. Zakrátko nasledovalo aj „vyhnanie“ fotografov spod pódia ešte pred ukončením obligátnych troch skladieb, samozrejme kvôli bezpečnosti. Našťastie sa neprihodilo nič negatívne a ľudia tancovali a výborne sa bavili.

Už počas vystúpenia Korpiklaani spadlo niekoľko kvapiek, no ak bolo pri ich vystúpení peklo v hľadisku, počas koncertu Behemoth sa strhlo peklo na nebi. Chalani odštartovali s ohromným nasadením so „Slaves Shall Serve“, no pri intre k „Demigod“ obloha podozrivo sčernela a prihnala sa neskutočná smršť a búrka. Behemoth však hrdinsky pokračovali s hádam ešte väčším nasedením, hoci pódium bolo úplne zaplavené a aj samotná kapela bola totálne premočená do poslednej nitky. No pri „Conquer All“ im začalo odchádzať vybavenie, preto boli nútení svoj set po približne piatich songoch predčasne ukončiť... Nergal to neskôr komentoval vyhlásením, že niekoho „tam hore“ asi poriadne naštvali.

Spomínaná smršť organizátorom poriadne skomplikovala život a donútila ich urobiť menšie zmeny v rozpisoch, Opeth boli dokonca presunutí na druhý stage. Väčšina divákov sa o tom našťastie s predstihom dozvedela, keďže na veľkoplošných obrazovkách vkuse svietil záznam o zmenách hracieho času. Hlavné pódium malo značné problémy, preto sme zatiaľ zhliadli aspoň vydarenú šou Skyforger na druhom pódiu, kam sa presunula aj početná časť zvyšných fanúšikov. Vystúpenie Helloween začalo o viac než hodinu neskôr v podobe úvodnej skladby „Halloween“, no približne v jej polovici sa prihnala ďalšia prietrž mračien. Po niekoľkých skladbách sa však počasie umúdrilo a väčšina premoknutých návštevníkov, ktorí nemali tú silu sledovať koncert Hells v neľútostnom počasí, ešte stihla zhliadnuť songy ako „Future World“, „Eagle Fly Free“, „Dr. Stein“, „Power“, „March Of Time“, „As Long As I Fall“, „If I Could Fly“ a na záver samozrejme nechýbal hit „I Want Out“. Je nutné skonštatovať, že Andi Deris pri tejto skladbe značne experimentoval a bohužiaľ, výsledok bol dosť zlý. Pokiaľ svoje staré osvedčené piesne zvládal s prehľadom a ľahkosťou, pri „I Want Out“ úplne pohorel. Neušlo mu len pár tónov, výsledok bol naozaj strašne falošný. Pokiaľ sa po bratislavskom a košickom koncerte hovorilo, že Deris ho zvládol takmer bezchybne a jeho výkon bol tým najlepším, čo zatiaľ v našich končinách ukázal, na Metalcampe na záver úplne pohorel...

Pri výbere Opeth versus Ministry dostanú v mojom prípade prednosť prví menovaní. Akerfeldtova svorka taktiež bojovala v neľútostných podmienkach a Mikael (ktorý mimochodom svoj set neskutočne prežíval) sa aj v tomto uplakanom počasí zmohol na nejaký ten vtipný moment, napríklad keď zahral kúsok zo skladby Whitesnake. V setliste nechýbali skladby ako „Heir Apparent“, „Baying Of The Hounds“, „Demon Of The Fall“.

4. deň

Po o niečom výdatnejšou spánku, keďže program je počas pracovných dní kratší a taktiež sa aj začína neskôr, prvou kapelou, ktorú zhliadnem s príchodom nového týždňa, je Mystic Prophecy. Vystúpenie trocha kazí zlý zvuk, ale odohrajú celkom dobré vystúpenie a hlavne divákov pobavia coverom od Black Sabbath – „Paranoid“. Zvuk sa však ešte viac zhoršil pri doomrockovej formácii Sahg, ktorej členom je aj King Ov Hell z Gorgoroth, pokúšajúcej sa kráčať práve v šľapajách uvedených legiend. No ich vystúpenie bolo pomerne nezáživné a dosť ma sklamalo, okrem toho si chlapci môžu pripísať nálepku najhorší zvuk na festivale.

Rage v našich končinách vystupujú tak často, že vlastne už ani nemajú čím prekvapiť. Ich vystúpenie na Metalcampe kvalitatívny štandard splnilo, opäť profesionálny výkon plný nasadenia. Čo ma však prekvapilo, bolo správanie Victora Smolskiho voči kameramanom, ktorí natáčali komplet festival - možno pre účely DVD. Victor im už počas prvej skladby pohrozil a pokrútil hlavou na znak nesúhlasu, páni kameramani boli teda nútení odkráčať. Rage boli jedinou kapelou festivalu, ktorej natáčanie prekážalo, ktovie z akých dôvodov...

Počas vystúpenia Soilwork bolo badať zvláštne správanie fanúšikov, človek nevedel, či si má myslieť, že sú popletení, alebo jednoducho nerozumejú hudbe kapely. Najväčšie mosh-pity sa totiž strhávali pri pomalších pasážach a skladbách, hudobníci sa potom snažili reagovať na reakcie divákov a tieto pomalšie pasáže zrýchľovať. Zvládli to však celkom dobre... Ďalšou možnosťou pre vysvetlenie tohto správaia divákov je to, že sa blížilo peklo v podobe Morbid Angel. Počas tejto deathmetalovej búrky (tentokrát len hudobnej) a už úvodných hitov ako „Maze Of Torment“ a „Dawn Of Angry“ ochrankári vyviedli snáď desiatky ľudí, ktorí popreskakovali zábrany pod pódiom. Bláznenie fans prekonalo aj masaker medzi divákmi pri vystúpení Korpiklaani a v jednom prípade skončil fanúšik aj s rozbitými ústami, keď ho rozvášnený dav prehodil cez zábranu. Hneď k nemu privolali záchranku, ale keď sa chalan spamätal z prvotného šoku, rýchlo utekal naspäť do toho metalového pekla...

5. deň

Počas posledného dňa bolo možné pozorovať značný pokles počtu divákov a konečne sa na nás po nočnej búrke usmialo aj slniečko. Biomechanical sa síce svojím vystúpením nedostali pod hranice priemeru, no ani neohromili. Onslaught, od ktorých sa očakávalo viac, taktiež nenadchli a odviedli len priemerný výkon. Volbeat naopak svojím hardrockovým setom milo prekvapili aj poslucháčov, neobľubujúcich melodické odnože metalu.

Obrovským prekvapením boli Eluveitie, hlavne pre tých, ktorí s nimi dosiaľ nemali tú česť. Opäť neskutočná živelnosť, prekrásny zvuk, potešenie pre ucho pre všetkých priaznivcov folk metalu. Pokiaľ ste túto švajčiarsku kapelu ešte nevideli naživo, určite využite príležitosť, akonáhle to bude možné. Určite ide o jednu z najväčších nádejí folk metalu. Na folkovú strunu pokračovali v istom zmysle aj Subway To Sally. Ich koncert disponoval niekoľkými naozaj zaujímavými folklórnymi a atmosférickými momentmi, no Eluveitie latku nasadili skutočne vysoko a vystúpenie Subway To Sally po ňom ma predsa len mierne nudilo, aj keď na ich ohňovú šou sa veľmi dobre dívalo.

Posledné vystúpenie na Metalcampe patrilo hlavne jednej osobe ženského pohlavia. A tou nebol nik iný, než Angela Gossow spolu s kumpánmi z Arch Enemy.  Ak do toho dňa mnohí neverili, že na prvý pohľad jemné, útle žieňa dokáže vydávať také smrteľné zvuky bez dodatočnej úpravy v štúdiu, presvedčili sa o tom na vlastné oči. Angela pôsobila ako nespútaný balíček energie a mnohí chlapi sa od nej bez najmenších pochýb majú ešte veľa čo učiť. Ich set tvorili skladby ako „Blood On Your Hands“, „Ravenous“, „Dead Eyes See No Future“, „The Last Enemy“, „We Will Rise“ a ďalšie. Niekde v štvrtom, piatom rade bolo možné pozorovať jasný plameň a neskôr vysvitlo, že nejaký nadšenec symbolicky na záver Metalcampu pálil Bibliu.

V úplnom závere na pódium počas hymny Metalcampu vyšli všetci organizátori festivalu, aby poďakovali všetkým, ktorí tento rok vytvorili túto úžasnú atmosféru, ako aj tým, ktorí sa starali o naše bezpečie a pohodlie. Tak znova o rok...

Metalcamp bol z môjho pohľadu jednoznačne festivalom s dosiaľ najlepšou atmosférou a spomínané krásne prostredie bolo úžasnou čerešničkou na torte. Takisto vyrovnaný program, v ktorom si každý metalista nájde to svoje, je nesporným pozitívom. Dokonca neviem ani o nijakých krádežiach, ľudia okrem toho poctivo vracali nájdené mobily alebo plné (!) peňaženky. Metalcamp má iste aj svoje rezervy, hlavne čo sa týka spomínaného jedla a z kempu sa ozývali hlasy, že ani so sprchami, prípadne korýtkami s obyčajnou vodou, to nie je práve slávne. Tieto veci by bolo treba dotiahnuť, no Metalcamp sa už teraz radí k najlepším festivalom v Európe. Oproti festivalom ako Wacken alebo Hellfest nie je taký masový, jednoducho, je veľmi príjemný. Pokiaľ vám radosť z neho nepokazí počasie, ako nám tento rok, môže byť pre vás nezabudnuteľnou metalovou dovolenkou. 

Foto: Adela Melová