Celý večer, ešte než stihol začať, bol akýsi oneskorený.

Najprv nás na bráne biletári odbili s tým, že „dnu sa púšťa až o siedmej“. Nech sa páči, necelá hodinka je dosť, ide sa na pivo. No keď sme sa o 19:10 vrátili, práve z pódia odchádzali ELEINE. Paráda, ďakujeme! Ale nevadí, druhých predskokanov stíhame.

Lenže stačili prvé tóny, aby bolo jasné, že nie je o čo stáť. Chlapci z THE FORESHADOWING by na scénu prišli neskoro, aj keby na ňu vstúpili v polovici 90. rokov. Že sú vykrádačkou všetkého podstatného, čo sa kedy na doom/gothic scéne udialo by až tak nevadilo. Retro je dnes fajn, pôvodnosť sa už nerieši, vytriezveli sme. Len nech to má iskru a náboj. THE FORESHADOWING? Nuda, korunovaná zúfalstvom frontmana, ktorý by svojou ulízanou vizážou a absenciou čo i len náznaku charizmy skvele zapadol do zoskupení typu COLDPLAY alebo NICKELBACK. Ako ich šatniar. Mal som pocit, že len čo zíde z pódia, píše SMS svojej mamke, že má za sebou ďalšie „transcendentale“ vystúpenie a tá mu iste odpíše milión srdiečok a božtekov. No nič, stačilo, dajme mu pokoj. Každopádne aj ten najpomalší doommmmmm metal je kurva metaaaaaaaaaaaal a nie ufňukaná, do seba zahľadená póza. Teda aspoň by takým mal byť, ak chce napĺňať nejaký ten odkaz.

Hviezda večera - MOONSPELL. Trochu ich spätne podozrievam, že si THE FORESHADOWING ako support nevybrali zo sympatií. Musel by to byť totiž veľký babrák, kto by po nich nepôsobil strhujúco. Neporovnateľné! V sále to zhustlo, potemnelo, zapraskalo napätím a keď sa do publika vyvalil kotol prvotriednej produkcie (Collosseum má špičkový zvuk aj na tom najvyššom volume), otvorili sa brány do iného sveta. Masa pod pódiom sa ako uhranutá okamžite rozvlnila a rozvrieskala a vlnila sa a vrieskala bez prestania po celý čas. Jedno vážne „full moon madness“ až do finále.

Úvod patril celkom logicky minuloročnej novinke Extinct, v priebehu vystúpenia sme sa dočkali aj najväčších hitov z klasického obdobia Wolfheart a Irreligious (1995-1996). Z albumov bol potom vlastne zastúpený už len Night Eternal (2008).

Reflektovať z desiatky štúdioviek iba štyri je neobvyklý ťah, ale nech. Mrzí však, že sa do výberu nedostali skladby z experimentálnejšieho obdobia, predstavovaného výkonmi Sin/Pecado a The Butterfly Effect (1998-1999). Iste, MOONSPELL po roku 2000 upustili od výletov mimo svoj žáner a i keď si zachovali punc jedinečnosti, návrat ku drsnejšiemu a klasickejšiemu prejavu charakterizuje ich následnú tvorbu dodnes. Zároveň však platí, že ono koketovanie s elektronickou hudbou či industriálnymi prvkami v ich prípade neznamenalo spreneveru ani ústup z pozícii a čo do intenzity za zvyškom diskografie v ničom nezaostalo. Z pohľadu mnohých je to bez debaty súčasť histórie kapely, možno dokonca jeden z jej najpamätnejších momentov (hneď po Vampírii a Ópiu). Chýbalo to.

A k úplnej dokonalosti toho chýbalo viac. O kontakt s publikom sa staral výhradne Fernando Ribeiro. Jeho spoluhráči sa starali výhradne o hru, nekomunikovali ešte ani len medzi sebou. One-man band dojem, pritom v rámci scény sa MOONSPELL môžu pýšiť jednou z najstabilnejších zostáv. Prečo to? Celé sa to tým pádom postupne, aj napriek častým ďakovačkám a pozdravom (či práve pre ne?), dostávalo do akoby stále nútenejšej polohy, čoho vrcholom bola zbytočná rekvizita v podobe „upírskeho plášťa“, ktorý na seba Ribeiro navliekol... no hádajte pri ktorej skladbe. A snažil sa v ňom pôsobiť vážne. Treťou, možno ale najsubjektívnejšou výčitkou v balíku výčitiek, je potom ešte zaradenie „ľudovky“ Ataegina, z digipackovej limitky albumu Wolfheart. Ako spestrenie bohato stačil duet v Scorpion Flower s Eleine, ktorej prejavu síce chýbala elegancia Anneke van Giersbergen (albumová verzia), ale inak to dala naplno, priam úžasne... a Anneke je len jedna! (do čerta aj s biletármi, Eleine bola fakt skvelá, jej hlas vyplnil celý sál)

Nie, nebol to nezdar. Ako už bolo spomenuté, ľudia sa bavili a nie málo. Len na prvú ligu prvoligové nároky. Vidieť jednu z najinteligentnejších osobností svojej doby a scény stúpiť vedľa (ten plášť, ten plášť!), počuť jednu z najvizionárskejších kapiel bez polovice jej najvizionárskejších momentov, to na spokojnosti nepridá. A možno, možno sú MOONSPELL dve kapely. Niekto videl tú svoju, iný sa jej nedočkal. Každopádne pocit, že starnú rýchlejšie, než sa čakalo, ostáva, nech budeme akokoľvek zhovievaví.

Prišli do Košíc neskoro. Pred štyrmi rokmi, kedy nečakane nedošli, by to bolo iné. Čo bude o ďalšie štyri roky? Nechajme sa prekvapiť...

Foto: Laci Schurger