Neubehol ani rok, odkedy sme MOONSPELL videli (a patrične zreportovali) v Bratislave v rámci "Road To Extinction tour 2015 (Part II)" a už nám portugalská legenda naservírovala ďalší, v poradí piaty part tohto turné. Medzitým sa nám ešte predstavili na festivale Brutal Assault, kde sa primárne zamerali na skladby z kultového diela "Irreligious", ktoré tento rok slávi 20. výročie. Pochopiteľne sme tak čakali, či tomu Fernando a spol. prispôsobia aj aktuálny klubový setlist.

Najskôr však bolo potrebné prelúskať sa cez dve predkapely. Po príchode na miesto činu (Praha - Storm Club) konštatujeme, že sa hrá podľa plánu, prvá z nich to totiž odpálila presne o 20:00.
ELEINE, švédsky symphonic metal, je mladá záležitosť, s ktorou som sa predtým nestretol. Sporo odetá, potetovaná speváčka, podľa ktorej umeleckého pseudonymu je kapela pomenovaná, svojim imidžom pripomína brušnú tanečnicu a na klasickú otázku, či výzor nepredčil vokály, môžem skonštatovať, že hlasovo bolo všetko v poriadku. Škoda, že z inštrumentálneho hľadiska ponúkli jej štyria kolegovia väčšinou len vatu, občas pár extrémnejších vokálov a po rovných 30 minútach bol našťastie koniec.

To talianski gothic/doomeri the FORESHADOWING boli kvalitatívne už niekde inde. Za bicími sedí skúsený Giuseppe Orlando (ex-NOVEMBRE), ktorý udáva takmer výlučne pomalé tempá. Zvyšní štyria hudobníci si koncert užívali, presvedčili jednak obaja gitaristi, ktorých sóla zneli vskutku príjemne, ale aj klávesák, ktorého vzadu príliš nebolo vidieť. Marco Benevento za mikrofónom vytasil hlboký čistý vokál, ktorý do hudby síce sedel, občas však znel "na jedno kopyto" a viac razancie by tomu určite neuškodilo. Oceňujem, že sa nebál burcovať prítomný dav a vhodne zapasovali aj decentné, mierne uspávacie príhovory.
Presnú polovicu setlistu tvorili veci z nového CD "Seven Heads Ten Horns", ale Taliani načreli aj do všetkých troch starších dosiek a skladby ako "Oionos", "The Forsaken Son" či záverečná "Havoc" presvedčili. Dokopy osem smutných zásekov, hudobne nič, čo by malo prepísať históriu doom metalu, ako support pred MOONSPELL to však padlo maximálne vhod.

Ešte než vtrhli hlavné hviezdy na stejdž, pán zvukár pustil "na plné gule" vec, ktorá k nim mala nesmierne blízko - TYPE O NEGATIVE a ich "Wolf Moon". Krásna spomienka na zosnulého Petera Steele a môžeme ísť na to! Družina dlhovlasých romantikov dorazila v plnej sile a po napoly živom/napoly pustenom intre "La Baphomette" otvorila gothický večer s dvojicou stále ešte nových skladieb: "Breathe (Until We Are No More)" a "Extinct". Publikum nadšene reaguje, jedinci v predných radách sú takmer odtrhnutí z reťaze a kapela im za to nadeľuje kvalitnú, emotívnu show. Na pódiu dominuje spomínaný frontman Fernando Ribeiro, tomu stačí lusknúť prstom a hneď si všetkých prítomných omotá okolo prsta. Jeho neuveriteľná charizma, majestátny hlboký spev kombinujúci čisté i harshové vokály, oduševnená komunikácia s publikom (burcovanie, príhovory), jedinečná gestikulácia, temné pohľady smerom k davu, headbang, oblečenie (v skladbe "Vampiria" sa objavil v dlhom plášti), očné linky, ba i stojan s povestným tridentom… to všetko je na Langsuyarovi, ako bol známy v ranej tvorbe MOONSPELL, výnimočné. A že znel takmer ako z CD-čka, je samozrejmosť.

Ani jeho kolegovia sa nenechali zahanbiť. Šiestim strunám sa venuje Ricardo Amorim, ktorý svojimi sólami tiež presvedčil, päť hrubých zas obhospodaruje kučeravý Aires Pereira. Mike Gaspar v zadnej línii svedomito drží opraty gothických vlkov. Na nízko položenom pódiu ho príliš nebolo vidieť, zato ho však bolo počuť. A ešte je tu Pedro Paixão, ktorý sa už tradične sústredi len na klávesy, hoci v minulosti sme ho vídavali aj s gitarou. Aspoňže si ani dnes nezabudol svoj štýlový klobúk… V skladbe "Scorpion Flower" si prišla zahosťovať i slečna Eleine, ktorá možno nemá taký hlas ako Anneke, no do duetu s Fernandom sadla dobre a vyslúžila si potlesk od publika i objatie od svojho staršieho kolegu.

Pokiaľ by ste čakali, že sa v playliste konala prehliadka celej diskografie, budete sklamaní. Kapela svoju experimental/industrialnu éru z konca 90-tych rokov dlhodobo nerieši. Zato dnes odznelo až päť kúskov z posledného CD "Extinct", rovnako veľa priestoru sa ušlo spomínanému "Irreligious", kde okrem zásadných "Opium" či "Full Moon Madness" došlo i na "Mephisto" a "Ruin & Misery. Tiež spomeňme tri, pre Portugalcov povinné, pre fanúšikov vždy skvostné pecky z "Wolfheart" (t.j. "Vampiria", folková tancovačka v rodnom jazyku "Ataegina" a podľa speváka "najdôležitejší song, aký kedy MOONSPELL napísali" - ide samozrejme o "Alma Mater"). Pri tejto skladbe nálada vygradovala na maximum a po krátkom skandovaní ideme na prídavky. V nich potešilo zaradenie atmosferickej klipovky "Everything Invaded", nenápadná balada "The Future Is Dark" a za zvuku nesmrteľnej pecky "Full Moon Madness" (mimochodom, už nasledujúci večer bol mesiac v splne, takže aj dátum koncertu z hľadiska lunárneho kalendára sadol takmer presne) sa s nami Ribeirovci definitívne rozlúčili. Dokopy šestnásť majestátnych piesní a po necelých 100 minútach bol koniec.

Na vystúpenia, aké títo južania predvádzajú, sa nezabúda. Celková interakcia medzi fans a ich miláčikmi bola priam učebnicová a záverečné ďakovačky + podania rúk nemali konca-kraja. Ťažko hľadať slabšie miesta vo vystúpení MOONSPELL, možno akurát v nerôznorodosti setlistu. Žiaľ, neodpustím si pár výhrad k sále Storm Clubu. Tých niekoľko stĺpov by som ešte prežil, ale parametre pódia vyslovene vadili. Na kapelu obdobnej veľkosti je príliš úzke, fanúšikom to berie možnosť dovidieť aj zboku, kapele zas možnosť väčšieho pohybu. Na druhej strane, absencia fotopitu spôsobila, že takto blízko som k MOONSPELL nebol ešte na žiadnej akcii.
Účasť odhadujeme na približne 400 platiacich. Česko možno nie je krajina až tak zasľúbená gothic/dark metalu, Praha je však veľkomesto a tak už len z princípu by to chcelo viac.

Za udelenie akreditácie ďakujeme managementu MOONSPELL a Napalm Records.

FOTO: Slávka Virdzeková | Absinthia Photography