Toto koncertné turné namiešané zo štyroch štýlovo odlišných zoskupení minulo našu krajinu a tak som naň zavítal do susednej Viedne. Samozrejme isté prepojenia by sa medzi kapelami dali nájsť, no vo výsledku každá z nich reprezentuje tak trocha iný svet.

Zo všetkých štyroch účastníkov jedine NORDIC GIANTS boli pre mňa veľkou neznámou. Skupinu tvorí dvojica britských hudobníkov, hrajúcich inštrumentálny ambient rock. Oni si však vymysleli vlastnú škatuľku s názvom Claustrophobic Cinema Clatter. Klávesy, trubku a laptop obsluhuje pán s umeleckým menom Loki a jeho spoluhráč Rôka Skulld hrá na bicích a gitare. Pre bližšiu predstavu by som ich tvorbu prirovnal k MAYBESHEWILL. Na svojom konte majú zatiaľ dva dlhohrajúce albumy, ktoré vydali pod značkou Kscope. Koncert odštartovali skladbou "Evolve or Perish", ktorá naznačila, o čom bude ich set. Ich snaha je jasná.
Upriamiť vašu pozornosť na videoprojekciu, ktorá spolu s hudbou a hovoreným slovom poukazuje na problémy našej spoločnosti. Sú to témy ako osamelosť jednotlivca v dave, vojnové konflikty, vytláčanie ľudí strojmi, terorizmus a mnoho iných. Videoprojekcia je tvorená množstvom krátkometrážnych filmov, od rôznych autorov a rôznych žánrov. Symbióza hudby a obrazu je skvele namiešaná a zanechá v divákovi silný dojem. Po istom čase síce zistíte, že hudobná zložka je stavaná na veľmi podobnej kostre, no nič to neuberá na celkovom zážitku. Svojou hudbou sa toto duo snaží prebudiť hromadné kolektívne vedomie planéty a inšpirovať tak pozitívnu zmenu našeho správania. Ich motto je pritom úplne banálne. "Choďte tam, kde sa cítite najlepšie a robte to, čo skutočne milujete. Čas konať nie je zajtra, ale dnes". Duo NORDIC GIANTS sa postaralo o veľmi príjemný úvod dnešného večera.

Islandskú skupinu ÁRSTÍÐIR som spoznal pred štyrmi rokmi, keď vystupovali v našom hlavnom meste spolu s PAIN OF SALVATION a ANNEKE VAN GIERSBERGEN. Vtedy fungovali ako sextet, no časom sa ich počet zredukoval na troch členov. Ich hudbu možno definovať ako akustický folk rock s výraznými mužskými vokálmi. Je veľmi krehká, intímna a citlivá. Na úvod svojho setu zaradili dve najminimalistickejšie skladby z ich posledného albumu "Hvel". Žiaľ viedenské publikum zjavne ich produkciu neocenilo a veselo debatovalo počas ich celého setu. Aj keď som stál hneď pred reproduktormi tento nežiadúci "podmaz" som jasne registroval. Netvrdím, že s niečím podobným som sa nestretol aj na našich podujatiach, ale toto ignorantstvo registrujem vo Viedni skoro pravidelne. Počas druhej skladby síce niekto z publika vykríkol "shut up", no pochopiteľne bez odozvy.
Naštastie kapela postupne pridávala výraznejšie skladby, v ktorých skupinu doplnil na bicích Hallgrímur Jón Hallgrímsson zo SÓLSTAFIR. Dokonca sme si vypočuli aj dve nové skladby z pripravovanej novinky, ktorá prekvapivo vyjde pod značkou Season of Mist. To by som naozaj nečakal, na druhej strane SOM vsádzajú na kvalitu a tú ÁRSTÍÐIR bez debaty má. A skladbami ako "Shine", "Mute" či "Himinhvel" to dnes opäť dokázali. Trocha mi však v ich hudbe chýbali husle a čelo, ktoré by viac vyplnili ich výsledný sound.

Najväčším ťahákom tohto turné bolo pre mňa vystúpenie MYRKUR. Jej hudba je silne inšpirovaná severskou prírodou a tradíciami. Na jednej strane vie byť jemná miestami až éterická, no vzápätí sa zmení na pekelnú black metalovú smršť. Trojica jej spoluhráčov zostala počas celého vystúpenia zahalená v kapucniach a tak sa pozornosť publika sústredila výhradne na Amalie. Je to však pochopiteľné, keďže je autorkou veškerej hudby ako aj textov. Vystúpenie odštartovala titulná skladba z jej nového albumu "Mareridt" a po nej nasledoval ďalší kus "The Serpent". V prvej časti koncertu zvolila o niečo miernejsie skladby, v ktorých nie je až tak veľa blackových spevov. Jej melodický vokál, ktorého technika vychádza zo severských tradícií je naozaj úžasný a ťažko mu niečo vyčítať.
Následne vystúpenie pokračovalo asi najvýraznejšiou skladbou z novinky "Ulvinde", v ktorej som netrpezlivo očakával pasáž, kde začne krásne škriekať. Na moje prekvapenie si ju však prearanžovala a celú ju odspievala čistým hlasom. Trochu som začal mať obavy, či tento jej prejav nevynechala zo živých vystúpení nadobro. Keď tu totiž hrala pred dvoma rokmi spolu s DEAFHEAVEN, tieto vokály jej naživo moc nešli. Naštastie sa nič také nestalo a moje čakanie prelomila skladba "Jeg Er Guden, I Er Tjenerne", kde sme si prvýkrát aj keď len na okamih mohli vychutnať jej havraní spev. A zjavne sa v ňom zlepšila, čím mi urobila nesmiernu radosť. Naplno som si ho potom vychutnal v piesni "Måneblôt". Za jeden z najvýraznejších okamihov celého vystúpenia považujem skladbu "Skaði" z jej debutového albumu. Táto mimoriadne temná skladba má v sebe niečo zverské až diabolské a momentálne mi podobné veci robia veľmi dobre. Na úplný záver zaznela severská "ľudovka" "De Tre Piker", ktorá prezentuje opačný pól jej tvorby. S dnešným vystúpením MYRKUR som naozaj spokojný a pochvala smeruje aj k jej spoluhráčom, ktorí ju dnes doprevádzali.

Ak mám pravdu povedať, posledný štúdiový počin SÓLSTAFIR ma výraznejšie neoslovil a miestami ma až nudil. Aj preto som sa obával, či ich koncert nebude tiež tak trocha nuda. Ale našťastie nebola. Veľmi umne poskladaný setlist síce obsahoval štyri nové kusy, no ako celok fungoval skvele. Koncert začali staručkou skladbou "Náttfari", ktorú však možno brať skôr ako intro. Nasledovala postrocková "Silfur-Refur", ktorá patrí k tým vydarenejším z nových piesní. Zo SÓLSTAFIR sa rokmi koncertovania stala naozaj veľká kapela, ktorej nechýba charizma, sebavedomie no aj pár neduhov k tomu. Napríklad mi na ich prejave trocha vadí až prehnané pózovanie, čo by som ako fotograf mal samozrejme oceniť. Áno je to super, ale netreba to preháňať. Ospevovanie mesta, kde kapela hrá, je tiež klasikou, ktorou si interpreti získavajú fanúšikov. No a do tretice by som o čosi skrátil príhovory medzi jednotlivými skladbami a klasickú "predstavovačku" tiež dva krát nemusím. Majú to však odpustené, pretože po hudobnej stránke to dnes dali.

Opäť sa im podarilo preniesť na pódium tú zvláštnu atmosféru ich hudby a to bez toho, aby ma ich hudba nudila. Z novinky ma ešte potešila skladba "Bláfjall", ktorú podkresľuje organ a znie fakt majestátne. Zo starších piesní vyberali na istotu a tým nemyslím len megahit "Fjara", ktorý nesmie na ich koncerte chýbať. Mňa dostali najmä piesňami "Ótta", "Lágnætti", "Köld" a nesmrteľným hitom "Goddess of the Ages". Počas koncertu však došlo aj k jednému nepríjemnému incidentu. Jeden z fanúšikov hodil smerom na pódium umelohmotný pohár, ktorým zasiahol niekoho do hlavy v predných radách. To tak vytočilo speváka Aðalbjörna Tryggvasona, že asi dve minúty sa vôbec nehralo. Počas nich to dotyčnému poriadne natrel, aj keď samozrejme len verbálne. Nechcel by som sa v tej chvíli cítiť v jeho koži.
No ale späť k hudbe. Nebudem tu rozoberať výkony jednotlivých hudobníkov, pretože je to zbytočné. Fungovali ako jeden ucelený organizmus, ktorý ja aktuálne vo veľmi dobrej kondícii. Snáď za zmienku predsa len stojí klávesák Halldor A. Björnsson, ktorý počas záverečnej skladby spustil headbanging, aký sa len tak nevidí. Výkon SÓLSTAFIR ma dnes príjemne prekvapil, len dúfam, že ich budúci štúdiový počin bude o čosi živší a nápaditejší.

Budem sa asi opakovať, ale takto si predstavujem koncert kde vystúpi niekoľko interpetov po sebe. Toto boli totiž štyri plnohodnotné vystúpenia, ktorých kvalita je porovnateľná. Bez zbytočnej vaty a bez kapiel, ktorých tam vopchá usporiadateľ, lebo je to ich dobrý kamarát.