Všetky tri vystupujúce kapely tohto turné spája vydavateľstvo Pelagic Records, ktoré založil Robin Staps, gitarista The OCEAN. Spočiatku vzniklo len pre vlastné potreby, no po čase začalo zastrešovať aj iné zaujímavé kapely. Ich portfólio je veľmi špecifické a sústreďuje sa na progresívnu gitarovú hudbu. Nejde však o typický progressive metal. Ich kapely často experimentujú s rozmanitými zvukmi, elektronikou a nevšednou stavbou kompozícií.

Tieto kritériá spĺňa aj grécko-holandská skupina PLAYGROUNDED. Ich hudba je temná a záhadná, pričom stavia predovšetkým na atmosfére. Elektronické prvky u nich hrajú významnú rolu, na ktoré postupne nabaľujú rockové prípadne postmetalové prvky. Kapela sa zahalila do červenej farby reflektorov, čo plne korešponduje s obalom ich posledného albumu "The Death of Death". A práve skladby z tejto nahrávky tvorili podstatnú časť ich setlistu.
 

Hudobníci pôsobili na pódiu skorej statickým dojmom, aj keď v divokejších pasážach sa mierne rozhýbali. Ich hudba je ale určená skôr na posluch ako na nejaký divoký "mosh". V mnohých pasážach dokonca nepoužívajú gitary a tvoria ju len bicie, basa, syntezátori a spev. Spevák Stavros Markonis používa výhradne čistý vokál, čím ich hudbu ešte viac zjemňuje. Vedia sa však prepnúť aj do dynamickejších a agresívnejších polôh, kde tak trochu pripomínajú práve The OCEAN. Ich vystúpenie bolo veľmi pôsobivé a rozhodne som ho nevnímal ako nejakú výplň.
 

To isté platí aj pre koncert dánskej formácie LLNN, ktorá priniesla na pódium oveľa viac agresie a zvukového teroru. Ich hudba je špecifická nekompromisne hutným zvukom, v ktorom sa miešajú gitary, basa a syntetizátory. Celé to pôsobí ako hviezdna hmlovina, ktorá vás pohltí a vy sa v nej pomaly dusíte. Skupina pracuje s terénnymi nahrávkami rôznych zvukov, ktoré následne modulujú a rôzne deformujú. Často ide o priemyselné zvuky nástrojov ako brúska, kladivo či lis. Ak vás zaujíma tento proces, pozrite si videoklip "Sound Design - Mission Control". Na nahrávkach si tieto elementy užijete naplno, no v živom prevedení trochu zanikajú v zvukových útokoch ostatných nástrojov. Naživo je to viac obnažená surová hudba, ktorá poriadne tlačí na pílu. Hudobníci svoje nástroje nijak nešetrili a všetko podriadili jednému cieľu. Vytvoriť čo najintenzívnejší zvukový teror, ktorý preverí vaše zmysly a vnemy.
 

Gitarista aj basák využívajú svoje nástroje ako prípravok na vytvorenie nepriestupnej zvukovej steny. S výnimkou "Obsidian" som v ich skladbách nezaznamenal nejaké výraznejšie gitarové riffy. Svojimi nástrojmi skôr zahusťujú priestor a k tomu využívajú veľmi priamočiary štýl hry. Podobné je to so spevom, ktorý sa nesie v jednom móde. Myslím, že prirovnanie k Johannes Perssonovi úplne sedí čo sa týka farby hlasu, ako aj štýlu spevu. Rytmicky sa pohybujú skôr v stredných či pomalých tempách a celkovo zneli dosť postmetalovo. V niektorých kompozíciách nemali úplne presne dané, v ktorom momente ich ukončiť. Bolo to vidieť na očnom kontakte medzi gitaristom a bubeníkom, ktorí sa takto neverbálne dohovárali. Treba povedať, že to vždy skvele zosynchronizovali. Za vrcholy setu považujem skladby "Parallels" a "Vakuum + Scion". Vystúpenie LLNN ukázalo trochu odlišný prístup k hudbe ako sme zvyknutí. Bolo veľmi intenzívne a zároveň atmosferické, aj keď industríálne prvky mohli viac zvýrazniť.
 

The OCEAN sa po štyroch rokoch vrátili do bratislavského Randal Clubu, medzičasom však vydali album s názvom "Phanerozoic II: Mesozoic | Cenozoic". Práve na ňom a na jeho prvej časti postavili celý svoj setlist. Aj keď nepatria medzi moje top nahrávky skupiny, ich vystúpenie ma vôbec nenudilo. Ich hudba je totiž mimoriadne pestrá po všetkých stránkach. Typickým príkladom je rytmika, ktorá sa neobmedzuje na tradičné štýly spojené s tvrdou gitarovou hudbou. Je často inšpirovaná nemetalovými žánrami či rôznymi orientálnymi vplyvmi. Gitaristi tiež využívajú širokú škálu techník a vyjadrovacích prostriedkov. Od klasických riffov, cez rôzne rytmické fragmenty až po jemné vyhrávky, využívajúc širokú škálu efektov. Syntezátory hrajú v ich hudbe tiež nezanedbateľnú rolu a dopĺňajú ich rôznymi samplami.

A nesmieme zabudnúť na vokál, ktorý je tiež veľmi pestrý. Loïc Rossetti funguje v skupine už trinásť rokov a jeho kvality už nik neporovnáva s jeho predchodcom. To bola svojho času veľmi omieľaná téma, pričom ho často zatracovali. Už vtedy som nechápal, čo im vadí na jeho speve. Bez problémov zvláda čistý ako aj scream-vokál a farba jeho hlasu je veľmi príjemná. A to nehovorím o jeho pódiovom vystupovaní, ktoré výborne dokresľuje ich koncerty. Aj dnes sa vybral nad hlavy fanúšikov, čo ale nie sú jeho najväčšie extrémy. Medzi tie patria skoky z dvoj/trojmetrovej výšky medzi svojich obdivovateľov. K tomu dnes síce nedošlo, no aj tak skupina pôsobila veľmi živelne a vitálne.
 

Nasvietenie koncertu bolo opäť svojské, ako sme u nich zvyknutí. Na pódiu ich ožarovalo množstvo atypických svetiel, ktoré ich vykresľovali zväčša v siluetách. Okrem novej tvorby zaradili do svojho setlistu aj dvojicu piesní "Bathyalpelagic I a II" z albumu "Pelegial". To bol rozhodne jeden z najvýraznejších momentov celého koncertu, ktorý je ale spojený skôr s mojimi preferenciami. Zvuk mali The OCEAN vcelku uspokojivý a v podstate mi na ňom nič neprekážalo. Skupina podala výborný výkon a je vidieť, že ich ťažisková činnosť je koncertovanie. Berú to ako svoje hobby a neváhajú pricestovať aj do tých najzapadnutejších častí sveta. A tým som nijak nenarážal na ich dnešný koncert. Mal som na mysli krajiny ako Arménsko, Gruzínsko, Kazachstan či Litvu.

The OCEAN som mal možnosť vidieť naživo mnoho krát, či už v kluboch alebo na festivaloch. Toto nebol ich najlepší koncert čo som videl, no zároveň ma v ničom nesklamali. Bol to ich vysoký štandard, ktorý si držia dlhé roky. Keď k tomu prirátame výkony LLNN a PLAYGROUNDED, bol to veľmi výživný "Pelagic" večierok.
 

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Obscure Promotion.