Do bratislavského MMC vchádzam presne na siedmu. Na pódiu už drtia Švajčiari MATTERHORN a v hale sa okrem mňa nachádza asi 10 ľudí. Z toho prevažnú časť tvorí kapela, security, zvukári a obsluha za barom. Bolo mi mladučkých Švajčiarov celkom ľúto, no tí nedali na sebe nič znať a hrali si svoje.

Zvuk bol v prázdnej hale vyhúlený až-až, takže som sa musel premiestniť viac dozadu a túto stratégiu som počas večera musel využiť viac krát. Matterhorn je názov azda najkrajšieho Alpského vrcholu, niečo ako u nás Kriváň. Rozmýšľal som, prečo sa kapela inšpirovala práve týmto kopcom, a jeden metalový fakt hovorí, že pri prvom úspešnom výstupe zomreli štyria zo sedemčlennej posádky. Chválim výber mena a poďme naspäť k muzike. Kapela mixovala viacero štýlov, celé to bolo pre mňa nečitateľné a nezaraditeľné. Občas som rozmýšlal, či je toto vôbec metal, kedže niektoré pasáže pripomínali starý BLACK SABBATH. Sem-tam to znelo ako počiatky death metalu, podľa spevu skôr grunge, všetko preložené blackovými vybrnkávačkami, no proste zaujímavý všehomix. Ľudia našťastie postupne pribúdali a Švajčiari sa dočkali aspoň akého-takého publika. MATTERHORN majú na konte jeden album s názvom “Crass Cleansing” z minulého roku, ak máte chuť na raw mix štýlov, skúste vypočuť.

Počas zvučenia Poliakov BLAZE OF PERDITION som málom znovu prišiel o sluch, všetko bolo až príliš vyhúlené a spevák Paweł sa zrovna rozhodol bliakať do mikrofónu. Našťastie som sa nachádzal dosť vzadu a nie pred pódiom. Kapela zvolila ľahký warpaint a na začiatok krátke intro. Keďže začali hrať na troch gitarách a base, zvuk bol dosť zliaty aj v zadnej časti haly. Hudobne to bol black skôr surovejšieho rangu plný klepačiek prekladaný pomaľšími ťahavejšími pasážami. Postupne sa však spomaľovalo čoraz viac, pomalé pasáže začali tvoriť hlavné časti skladieb a kapela sa vyžívala v tvorení atmosféry. V tom napomáhal aj vokalista, vyludzovaním dlhých kvílivých zvukov zo svojej gitary, či čistými spevmi, ktorými mu sekundoval občas aj basák. Mňa osobne bavili viac rýchlejšie veci a viac mi sadla prvá kapela. BLAZE OF PERDITION majú vo svojej bohatej zbierke okrem iného štyri dlhtrvajúce albumy a piaty je už na ceste, mal by sa volať “The Harrowing of Hearts” a vyjde vo februári. Kapela ako poslednú skladbu zvolila niečo veľmi popové, tipoval som to na nejaký metalový popík určený pre rádia. Keď teraz pozerám na ich tohtoročný singel “Transmutation of Sins”, je tam cover “Moonchild”, to bude pravdepodobne ono.

Po krátkej chvíľke určenej na prípravu a zvučenie sa halou začala vinúť zaujímava vôňa vonných tyčiniek, alebo to boli zapálené vonné sviečky. Popri tom sa spustilo haluzné intro plné abstraktných zvukov, po ktorom začalo svoj set duo BÖLZER. Švajčiari vydali zatiaľ iba jeden dlhtrovajúci album s názvom “Hero”, no len pár dní dozadu im vyšlo nové EP s názvom “Lese Majesty”. Práve tieto dve diela tvorili kostru setlistu, pričom z EP zahrali tuším všetky štyri skladby. Hudbu BÖLZER by som popísal ako veľmi hrubozrný black, s dôrazom na údernosť a všetko podčiarknuté temnotou. Celkovú atmosféru dotvára charizmatický spevák a zároveň gitarista Okoi, ktorý je už na pohľad zaujímavá postavička, telo má plné kontroverzných tetovačiek, hrá na desať strunovej gitare vyrábanej na mieru a jeho otec je tak isto hudbník (Paul Ubana Jones). Okoi skladá muziku dosť nahrubo, nepotrebuje žiadne gitarové fintičky, stačia jednoduché riffy a melódie. Tie sú však podporované nekompromisne naklepanými bicími a taktiež špecifickým spevom. Ten sa najčastejšie vyskytuje v skoro black metalovom škreku, alebo v čistých spievaných pasážach. Celkovo je to veľmi zaujímavý mix, ktorý som ešte nikdy predtým nepočul. V pamäti mi utkvela najmä skladba “Chlorophylia” z albumu “Hero”, ktorej koniec sa prelína do outra s názvom “Atropos”. To tvorí len vysoký spievaný vokál, z ktorého priam sála mizéria. Nechýbala samozrejme svetelná show a konečne prišli aj nejaké emócie z publika. BÖLZER boli pre mňa príjemným prekvapením a ich surová muzika sa mi hneď zapáčila.

Keď som sa po krátkom občerstvení vrátil, pódium už patrilo Nórom s krkolomným názvom DØDHEIMSGARD. Tí zvolili zvláštne kostýmy, ktoré sa perfektne hodili k hudbe, akú predvádzali. Tá bola pre mňa bola totálnym zmätkom a absolútne som jej nerozumel. Pomalé psychadelické pasáže s klavírom a samplami boli prekladané blackovými klepačkami, všetko plné disharmónií a úletov. Kapela hrá od roku 1994 a prešla od black metalu v začiatkoch až po avantgardu ku koncu, čo perfektne sedí na to, čo som mal možnosť vidieť. Tak isto ako hudba, aj vokál znel riadne bizarne, od black metalových škrekov cez čistý spev až po šialené výkriky. Neviem či to bolo zámerom, ale gitary pri DØDHEIMSGARD sa mi dosť zlievali s ostatnými zvukmi, možno nehrali až takú dôležitú úlohu ako u predošlých kapiel. Celkovo som mal z kapely zmiešané pocity, na prvé počutie sa takéto hudobné experimenty absorbujú a trávia veľmi ťažko. Každopádne bolo zaujímavé vidieť DØDHEIMSGARD a ich show naživo, myslím že niečo také šialené neuvidím ešte pekne dlho.

Pred poslednou kapelou sa mi zdalo, že publikum značne zredlo a na HARAKIRI FOR THE SKY sa ostalo pozerať už len pár desiatok ľudí. Keby som mal zhodnotiť celkovú účasť, tak by sa do MMC zmestilo určite viac ľudí, no vzhľadom na to, ako to vyzeralo na začiatku, som bol rád aj za tých, čo vôbec prišli. Rakúšania HARAKIRI FOR THE SKY sú presný opak kapiel, ktoré hrali pred nimi. Žiadna avantgarda ani drsný black metal, všetko je melodické a vyčačkané do posledného tónu. A tým vôbec nemyslím prekomplikovanosť alebo tlačenie na pílu, práve naopak. Kapela sa sústredí na jednoduché motívy a línie, ktoré sú veľmi ľahko zapamätateľné a najmä extrémne chytľavé. Ďalším dôležitým prvkom je vyššie položený kričaný vokál speváka Michaela, ktorý je spolu s multi-inštrumentalistom Matthiasom zakladajúcim členom kapely. Formálne tvoria HARAKIRI FOR THE SKY iba dvaja vyššie spomenutí a ostatok si pozývajú len na koncertovanie. Set ubehol ako voda a ako už je to pri tejto kapele zvykom, aktéri nepovedali ani slovo navyše, žiadne privítanie, príhovory pomedzi skladby, ani rozlúčka. Ja som si ho dokonale užil a pre mňa platilo obligátne „to najlepšie nakoniec”.

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre A&P Media Productions.

FOTO: Martin Mayer