Našinec bol ešte donedávna nútený jazdiť za slávnymi umelcami do zahraničia. Prosperujúce agentúry však búrajú bariéry, snažia sa ťahať k nám veľké mená… a dostávam sa k tomu, že 12. marca 2014 sme sa dočkali aj prvého príchodu holandskej symphonic metalovej legendy WITHIN TEMPTATION na Slovensko. Za týmto husárskym kúskom stojí tunajšia bookingová agentúra Octopus Promotion.
Akcia sa pôvodne mala konať v klube Refinery Gallery, pre veľký záujem verejnosti ju organizátori napokon presunuli do známejšej, osvedčenejšej i väčšej Incheba Expo. To všetko, samozrejme, v Bratislave.

Po príchode na miesto činu nás prekvapila veru poriadna fronta, siahajúca cez polku parkoviska. Darmo, pri vstupe je len jeden turniket. Mierim k okienku „press“, kde kolegovia-fotografi práve dostávajú inštrukcie, ako môžu na oboch dnešných kapelách „cvakať“. Len prvé tri skladby a bez blesku.
Je 20:00 a v sále haly začína jediná dnešná predkapela, Rakúšania SERENITY. Nepriniesli nič prevratné, ani inovatívne a predsa nám spôsobili milý úsmev. Ich prachobyčajný symphonic/power metal je totiž plný úprimnej radosti, vidieť, že sa snažia a popritom si toto turné s WT užívajú. Kontakt s publikom umocňujú aj ďakovačky po Slovensky. Jediná dáma medzi pánmi, Clémentine Delauney, sa objavuje sporadicky v niekoľkých skladbách a potešila aspoň oko nedočkavého návštevníka. Hudobne (to, čo chcú uši) totiž ozaj len priemer.

Počas prestavby sa nad celým pódiom rozprestrela obrovský plachta s motívom albumu “Hydra” (čosi podobné si pamätáme z koncertov KREATOR či JUDAS PRIEST) a my len počujeme len buchot „bedňákov“, prestavujúcich stejdž.
Intro sa spúšťa v avizovanom čase bez zbytočného čakania, plachta efektne padá a WITHIN TEMPTATION to odpaľujú s "Let Us Burn". Zvuk veľmi nevnímam, prv musím rozdýchať vizuálnu stránku konceptu: pódiu dominujú dve obrovské hydrie hlavy, v strede prepojené chrliacim sa ohňom. Ten je pochopiteľne len súčasťou videoprojekcie, ktorá sa na najbližšie takmer dve hodiny stala neoddeliteľnou súčasťou celej show… a bola vskutku impozantná!
Pri skladbe "Paradise (What About Us?)" sa hudobníci, na čele so sympoškou Sharon den Adel, začínajú viac hýbať a máme tu prvého „hosťa“ - škoda, že Tarja sa nám prihovára len z obrazovky a že o nič lepšie na tom nebudú ani ďalší špeciálni súputníci. Nejdem naťahovať, po fínskej opernej dive sa postupne sa k slovu dostáva (resp. nedostáva) Howard Jones, XZibit a v prídavkoch aj Keith Caputo.

Od zvuku som očakával len to najlepšie a výsledok veľmi potešil. Bol výborný, precízny vyšperkovaný už od začiatku. Čo ma trochu ranilo, je (až prílišná) poprednosť gitár, ktoré odsúvali ostatné nástroje do úzadia, pričom najviac si to odniesli klávesy. Vadí to pri starších skladbách, ktoré sú kompozične postavené na ich dominancii. Zjednodušene povedané: majestátny zvuk gitár vyhral nad klávesami. Inak Sharon den Adel je priam až neuveriteľná. Neraz bystrím pozornosť, či ten krásne čistý spev ide fakticky naživo a… áno! Zo samplov sú pustené len doprovodné vokály, resp. chorály a sem-tam druhá vrstva spevu, dotvárajúca mohutnosť i celistvosť zvuku.

Setlist: teší ma, že „WITHINi“ nehrajú celé tour to isté, ale občas niečo pomenia, niečo otočia. Dominujú veci z novinky "Hydra", no napr. už v prvom vstupe (koncert je rozdelený do štyroch) zažíva tour debut pieseň "Iron" z dosky "The Unforgiving". Prvá vážny hit prichádza v podobe "Angels" a hoci je set zostavený v hlavnej miere z dosiek 2010-vyššie, na "The Silent Force" dôjde ešte trikrát.
Medzi vrcholy možno zaradiť "Stand My Ground", "Mother Earth" (nádherné chorály spieva snáď celá hala) a z prídavkov "What Have You Done". To sme už v poslednej kapitole večera, kde som sa o.i. dozvedel, že Lana del Ray (Holanďania ponúkli cover skladby "Summertime Sadness") je popová interpretka, v našich končinách vraj dosť často hrávaná, a že "Ice Queen" dnes nebola najsilnejšou skladbou z onoho albumu "Mother Earth".

Je toho viac, čím si nás tento koncert získal… Sharon a jej všetko (charizma, komunikácia, rôznorodé prevleky, ale kľudne aj to, že sa taká krásna žena nebojí uviesť skladbu tvrdším slovníkom, citujem: „What the Fuck Have You Done“), videoprojekcie, svetlá, samozrejme zvuk, no a päť neodmysliteľných inštrumentalistov (škoda jedine neprítomnosti Roberta Westerholta), ktorí tam nie sú zo srandy, robia čo majú, pritom nestáli na jednom mieste a presvedčili. Dokonca aj dĺžka setlistu - tá bola tak akurát. Dovolím si tvrdiť, že táto koncertná udalosť sa v hlavách približne 1800-2000 prítomných uchová ešte veľmi dlho.
 

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Octopus Promotion.

FOTO: Ivan Džugan