Zhrnúť 35-ročnú kariéru AUTOPSY by som nedokázala lepšie ako samotný Chris Reifert: „Hudobne vám chceme odtrhnúť hlavu a kopnúť ju po ulici.“ Nikto to nerobí tak ako títo priekopníci death metalu. Každý z ich mnohých albumov je tak surový a ohavný, ako naznačuje ich názov. Akosi (a neodpustiteľne) som vynechala nemilosrdný a opäť výstižne nazvaný album „Morbidity Triumphant“, ktorý vyšiel pred pár rokmi, ale nechystala som sa urobiť túto chybu dvakrát. Hneď, ako bola ohlásená desiata štúdiovka „Ashes, Organs, Blood and Crypts“, oslovila som Reiferta, bubeníka a vokalistu kapely, aby sme si o tom pohovorili.
Ostrý, vášnivý a zábavný a tak priateľský, ako je jeho hudba nepriateľská. Tento hudobník prešiel cez tri desaťročia extrémneho metalu, od prvých koncertov, ktoré absolvoval ako tínedžer v Bay Area, až po festivaly, ktoré AUTOPSY hrali pred pár mesiacmi. Je to príbeh oddanosti a integrity a lekcia o tom, aký by mal byť metal - farebný a prekypujúci životom, taký, ako ho táto mršina robí.
Tento rozhovor sa uskutočnil v novembri 2023 a prvýkrát bol publikovaný na webe Radio Metal.
Album „Ashes, Organs, Blood and Crypts“ práve vyšiel. Aké sú tvoje pocity?
Áno, je to úplná novinka. Sme z toho naozaj šťastní, inak by sme to nedali von, proste by to nevyšlo (smiech). Takže áno, sme naozaj spokojní. Zatiaľ to ide dobre, stále čakáme, že to budú ľudia nenávidieť, ale zatiaľ sa zdá, že sa im to páči. Trochu nás zaujíma, čo sme urobili zle, pretože zvyčajne je oveľa viac ľudí, ktorí tomu nerozumejú a nechcú to mať radi. Ale sme veľmi šťastní, zatiaľ to ide skvele.
Stále sa vám veľa ľudí sťažuje na nový materiál? Nezlepšilo sa to?
V súčasnosti už moc nie, ale vždy sa nájde niekto, kto musí povedať: „Och, páči sa mi len „Severed Survival“ a „Mental Funeral“,“ čo je v poriadku. Ak chcete žiť v roku 1989 alebo 1991, tak je to v poriadku, ale my vám s tým nepomôžeme, pretože my v týchto rokoch žiť nechceme. Je rok 2023, musíme ísť ďalej!
Nahrávka „Morbidity Triumphant“ vyšla len pred rokom. Ste produktívna kapela a máte tendenciu vydať veľa albumov za sebou, vždy to tak bolo. Čím to podľa teba je? Veziete sa len na vlne?
Áno, presne tak. Neexistuje na to skutočný dôvod okrem toho, že sme sa cítili kreatívne a chceli sme to urobiť. Vôbec nemusíme robiť albumy. Vydavateľstvo Peaceville Records nám nehovorí, čo máme robiť, kedy to máme robiť a ani ako to máme robiť. Keď povieme, že sme pripravení urobiť nový album, tak sú vždy vnímaví. Povedia nám, že je to skvelé, ale nie sme pod zmluvou aby sme zapasovali do nejakého ich rozvrhu, čo je super. Môžeme len prísť s našimi náladami. Ide len o to cítiť sa kreatívne, cítiť, že máme čo povedať a mať pocit, že vieme, ako to povedať. Nemuseli sme to urobiť. Takže kedykoľvek, keď niečo robíme, či už je to nahrávanie alebo koncert, je to preto, že máme chuť to urobiť. Nikto nás nenúti proti našej vôli. Cítili sme, že je správny čas ísť do toho, tak sme tu!
Mezi doskami „Skull Grinder“ a „Morbidity Triumphant“ ubehlo sedem rokov. Ako to?
No, musíte si vziať dva roky kvôli pandémii, počas ktorej v podstate nikto na planéte Zem naozaj nič nerobil. Ale inak sme boli naozaj zaneprázdnení. Jediná vec, ktorú sme od „Tourniquets, Hacksaws and Graves“ neurobili, je nahrávka, ktorá má 40 minút. Urobili sme „Skull Grinder“, EP „Puncturing the Grotesque“, opätovne sme vydali naše demá, vydali sme živák a v rámci koncertovania sme cestovali po rôznych krajinách. Boli sme naozaj zaneprázdnení. Okrem dvoch rokov pandémie sme nemali ani rok ticha, vždy sme niečo robili, či už 40-minútové alebo 27-minútové vydania. Všetky veci v správny čas! A správny bol aj na novinku.
Ako vlastne pracujete? Z rozhovorov, ktoré som čítala, sa zdá, že vždy nahrávate s istou naliehavosťou. Potrebujete dodatočný tlak v úzkom časovom rámci?
To k tomu patrí. Na rozdiel od mnohých kapiel nemáme domáce štúdio, kde by sme mohli nahrávať mesiace alebo týždne bez toho, aby to niečo stálo. Nahrávanie v profesionálnom štúdiu je veľmi drahé a Peaceville Records nie je gigantické vydavateľstvo ako Columbia Records alebo Nuclear Blast. Myslím, že sú viac undergroundový, takže nemáme obrovské rozpočty, kde by sme mohli nahrávať celé týždne alebo mesiace. U nás to tak nikdy nebolo. Musíme sa tam dostať a urobiť to rýchlo. Takže dostaneme rozpočet a potom využijeme čas. Aj keď tentokrát sme skončili pod rozpočtom, urobili sme to oveľa rýchlejšie, ako sme mali. V určitom okamihu sme proste skončili. Povedali sme si, že nie je potrebné robiť nič ďalšie. Ale ten tlak je tu preto, že nemáme nekonečné množstvo času na nahrávanie. Jediná vec, ktorú nemôžeme urobiť, je zlyhať a nedokončiť to v čase, ktorý máme. Takže si jednoducho musíme dať termín, dodržať ho a uistiť sa, že všetko stihneme. Našťastie to robíme dosť dlho na to, aby to nebol problém. Vieme, čo sme schopní urobiť za určitý čas. Je to trochu stresujúce a naliehavé, ale nie v zlom zmysle. Len nás to núti dať sa dokopy a urobiť to. Núti nás to rozhýbať sa.
Predpokladám, že pred vstupom do štúdia veľa skúšate, ale ešte predtým, ako komponujete? Je to niečo, čo robíte spolu, alebo je niekto hlavný skladateľ?
Robíme to oddelene. Teda, nie je toho veľa, je to veľmi jednoduché. Píšeme všetci štyria. Povedzme, že som napísal skladbu doma na gitare. Jednoducho napíšem skladbu, uistím sa, že znie dobre, počkám kým ju dokončím a potom ju pošlem ostatným, aby si ju mohli vypočuť. Potom sa dostaneme do skúšobne a všetci sa skladbu naučia. Každý to robí rovnakým spôsobom. Ak Eric (Cutler, gitara) alebo Danny (Coralles, gitara) alebo Greg (Wilkinson, basgitara) napísali skladbu, jednoducho povedia: „Tu je moja nová pieseň, naučme sa ju!“ Je to naozaj tak jednoduché, nič iné v tom nie je. Neexistuje žiadny tajný vzorec ani nič podobné. Jednoducho to napíšeme, nacvičíme a máš pravdu, veľa skúšame, kým pôjdeme do štúdia, pretože sa nemôžeme dostať do štúdia a strácať čas snažením sa spomenúť si, ako skladba nasleduje, pretože sme to dostatočne nenacvičili, takže ideme veľmi dobre pripravení a pripravení nestrácať čas.
Od vášho návratu v roku 2009 ste spolupracovali s producentom Adamom Munozom. Na novom albme ste v rácmi produkcie spolupracovali so Scottom Evansom a vašim basgitaristom Gregom Wilkinsonom. Čo vás k tomu viedlo?
Len sme chceli skúsiť niečo iné. Stále máme Adama radi a pravdepodobne s ním ešte niekedy pracovať budeme. Nemáme s ním problém, vždy bol skvelý a pracujeme s ním už veľmi dlho. Niekedy si však položíte otázku: „Čo keby sme skúsili niečo iné? Čo by sa stalo? Aké by to bolo?“ Len to vidieť. Vedeli sme, čo môžeme od Grega očakávať, pretože má vlastné nahrávacie štúdio a to je to, čo robí pre svoju kariéru okrem hrania v kapele. A predtým sme s ním pracovali; pracoval som s ním veľakrát na rôznych projektoch a presne som vedel, aké to bude. Ale vyskúšali sme nové štúdio Sharkbite v ktorom sme nikdy predtým neboli. Greg ho odporučil, keď sme mu povedali, že uvažujeme, že by sme vyskúšali niečo iné. Povedal, že toto skvelé miesto pozná a tak sme si pomysleli: „Poďme tam.“ Verili sme jeho úsudku a bolo to v pohode.
Išlo len o to vyskúšať niečo iné, aby sme videli, čo sa stane. Naozaj to tak bolo a ukázalo sa, že to bol úspešný experiment. Bolo to len premiešanie vzorca, nerobiť to rovnako, ako predtým. V skutočnosti sa nič nezmenilo, len to bolo iné. Iné miesto, iná nahrávacia miestnosť, iný zvukový inžinier – teda jeden iný inžinier a to bol Scott – ale nezmenilo to spôsob akým myslíme, pracujeme a nahrávame. Všetky tieto veci boli rovnaké. Každé štúdio má iný zvuk kvôli miestnosti kde nahrávate alebo kvôli mixážnemu pultu. Nie sú dve rovnaké. No pokiaľ ide o našu časť, ako sme hrali a ako veci robíme, nič z toho nebolo odlišné.
Nenahrávate s metronómom. Vo vašej hudbe je niečo ľudské a organické, čo zvýrazňuje a hodí sa k vašej telesnej hororovej estetike. Bola to pre vás vždy jediná cesta a premyslená voľba?
Nahrávame rovnakým spôsobom akým sme nahrávali od 80. rokov. Nikdy sme nepoužili niečo ako metronómy, klikacie stopy alebo niečo z týchto vecí, ktoré rado používa veľa kapiel. Nerobíme to. Jednoducho nahrávame, ako by sme to robili v skúšobni. Keď sú rytmické veci hotové, dostaneme sa k dohrávkam vokálov, gitarovým sólam a podobne. Neviem prečo niekto potrebuje niečo iné. Len mi napadlo: „Do riti, si v kapele, vieš hrať na pódiu, vieš hrať v skúšobni, tak prečo to potrebuješ v štúdiu?“ Ale je to len spôsob akým my myslíme. Skvelou vecou na tom, že máte kapelu je, že môžete robiť veci tak, ako chcete. Radi to robíme tak ako vždy, nevidíme potrebu to meniť.
Rytmická gitara, bicie a basgitara sú nahraté naživo, a ak je na gitarách malá chyba, ktorú môžete opraviť, neoplatí sa nahrávať bicie dookola proti každej malej chybe na gitare. Štúdio je skvelé, môžete opraviť malé veci, ktoré je potrebné opraviť. Ak chce Greg znova nahrať svoju basgitarovú linku úplne od začiatku, môže to urobiť. Ale áno, pokiaľ ide o rytmiku, skladbu hráme my štyria v jednej miestnosti, pozeráme sa na seba a snažíme sa nerobiť chyby.
V death metale je určitá tendencia byť veľmi chladný, uhladený a technicky dokonalý, svojim spôsobom neľudský. Aký máš z toho pocit?
To je robota pre iné kapely, nie pre nás (smiech)! Niekedy počujem nahrávku a pýtam sa: „Sú to vôbec skutoční ľudia? Je to skutočný bubeník alebo bicí automat?“ Neviem to povedať. Je to skvelé pre iné kapely. Skvelé, ak to chcú robiť takto. My máme viac rock´n´rollový prístup, kde to znie, ako skutoční ľudia. Ak počúvate moje bicie, nemôžete povedať, že je to robot. Nie je to vždy dokonalé, nemôžem byť dokonalý, pretože som človek. Netrápim sa tým. Ak je to trochu bláznivé, tak sa mi to páči. Máme radi vrúcnosť nášho zvuku namiesto niečoho chladného, klinického, vypočítaného a príliš dokonalého, kde viete, že sa počas celého albumu nič nepokazí. S našimi nahrávkami si myslíte, že to ide jedným smerom... a zrazu nejde (smiech). Len skutočný rock´n´roll heavy metal!
Obal vytvoril opäť Wes Benscoter. Už s ním nejaký čas spolupracujete. Ako táto kolaborácia začala?
Keď sme sa dali opäť dokopy, spravili sme nový album. Bola to naša prvá štúdiovka po návrate a samozrejme musíte nájsť dobrého umelca, ktorého prácu použijete na obal albumu. Takže, ako som to urobil predtým, len som sa pozrel na svoju zbierku nahrávok a mal som niekoľko albumov od iných kapiel pre ktoré spravil obaly a tak už si len stačilo povedať: „Stavím sa, že dokáže aj niečo pre nás!“ Tak som našiel jeho emailovú adresu, oslovil som ho, skontaktoval a bol ochotný s nami spolupracovať. Odvtedy sme s ním robili veľakrát. Je to jednoduché, nemusíme mu veľa hovoriť. Neviem, ako funguje pri iných kapelách, ale u nás mu dáme možno tak názov albumu, možno pár názvov skladieb, možno nejaké texty, ktoré bude okamžite ignorovať a nebude im venovať žiadnu pozornosť. Mohol by som mu povedať: „Počuj, premýšľal som o tomto,“ a opíšem mu scénu a tiež to bude ignorovať (smiech). Urobí len to, čo sa chystá urobiť, my sa na to pozrieme a povieme: „Kurva, to je skvelé! Nemuseli sme ti ani nič hovoriť.“ Nenavrhujeme nič, možno len niečo malé, ako napríklad: „Daj tomu človeku otvorenú ranu na chrbát!“ alebo podobné sračky (smiech). Inak je to na 98% jeho predstavivosť, už vie, čo robí. Je v tom dobrý, takže je to fantastické. Nemusíme sa snažiť, aby to vyzeralo super, pretože už to, s čím príde, je super.
Myslíš si, že už teraz stelesňuje estetiku AUTOPSY lepšie, ako ktokoľvek iný?
Pracovali sme s ním viac, ako s inými umelcami. To však neznamená, že v budúcnosti nevyužijeme niekoho iného, z toho istého dôvodu, ako som spomenul pri otázke nahrávania. Niekedy chcete urobiť niečo iné, namiesto toho, aby ste mali po celý čas ten istý vzorec. V posledných rokoch sme využili aj iných umelcov. Párkrát sme spolupracovali s Mattom Cavottom, s Dennisom Dreadom, ale veľakrát s Wesom! Nemôžem povedať aká bude budúcnosť, ale milujeme jeho veci. Absolútne by som mohol vidieť, ako s ním opäť pracujeme, ale nabudúce, keď bude čas urobiť album, sa rozhodneme, ako to budeme chcieť spraviť.
Aby som prešla k ešte dlhodobejšej spolupráci. U Peaceville Records ste od začiatku. Myslím, že ste boli jednou z ich prvých kapiel. Aké to bolo svojím spôsobom vyrásť spolu s nimi?
Zmluvu sme s nimi podpísali v roku 1988. Eric a ja sme vtedy mali 18 rokov, čo je celkom šialené (smiech). A stále sme s nimi, takže to musí byť dobré! Akosi sme vyrástli v rovnakom čase. Začali v roku 1987 a keď sme s nimi podpísali zmluvu, ešte neboli ani metalovým vydavateľstvom. Bol to väčšinou punk, crust a podobné veci, a pomaly tam začali dostávať metal. Neviem, či sme boli prvou metalovou kapelou, ktorú mali, ale boli sme tam skoro. Odvtedy sa, až na pár výnimiek, pretransformovali na hlavne metalové vydavateľstvo. Keď sa nad tým zamyslíte, tak je úžasné, že spolupracujeme tak dlho.
AUTOPSY fungujú už viac ako 35 rokov. Je fascinujúce vidieť, že ste veľmi skoro prišli na to, o čom kapela bude, a potom ste sa už len v podstate držali svojich zbraní...
Presne.
Čo si z tej doby pamätáš? Čo ťa vtedy motivovalo?
Okolo založenia kapely? Pamätám si všetko! Pamätám si každú maličkosť, pýtaj sa!
Aké to bolo? Ako si povedal, boli ste v podstate tínedžeri...
Och, bolo to skvelé. Je to niečo, čo som vždy chcel robiť. Byť v kapele, už ako malý chlapec. Predtým, kým tu bol extrémny metal, tu bol rock. BLACK SABBATH bola asi najtvrdšia vec, ale vyrastal som s Aliceom Cooperom, KISS, AEROSMITH, AC/DC a CHEAP TRICK. Neskôr, keď som mal asi 10 rokov, som objavil BLACK SABBATH. V kapelách som sa začal angažovať, keď som mal asi 14 rokov. Od šestnástich som začal hrať koncerty a nahrávať v štúdiách. Takže som začal skoro, ešte pred AUTOPSY. Vždy to bolo niečo, čo som chcel robiť. Keď som objavil metal, už nebolo cesty späť. Bol som tým posadnutý, dostával som všetky najnovšie vydania a hľadal som najnovšiu, najtvrdšiu, najrýchlejšiu a najdivokejšiu vec a odvtedy bolo hranie tejto hudby len prirodzenosťou, ako napríklad: „Toto rád počúvam, bolo by zábavné hrať to!“ Bol to len progres od vyrastania s rock´n´rollom k neustálemu hľadaniu najnovšej najtvrdšej veci a potom to hrať a realizovať.
Pomerne veľa vplyvných kapiel (POSSESSED, raná éra DEATH) vzišla zo scény v oblasti Bay Area, ktorej si bol súčasťou. Čím je podľa teba výnimočná?
Tá oblasť tu? Fakt neviem, nemám odpoveď. Nebolo to jediné miesto, ktoré bolo dobré pre metal. Dobré miesta pre metal ste mali po celom svete. Krajiny všade mali svoju vlastnú scénu. Ale vyrastať tu..., môžem hovoriť len o tom, aké to tu bolo. Neviem, len sa toho dialo veľa. Keď som mal asi 13-14 rokov, začal som chodiť na koncerty a podobne. Keď som mal dosť rokov, možno 14 až 15, aby som chodil s kamarátmi na koncerty, ešte nikto nevedel šoférovať, boli sme naozaj deti, takže ste museli poznať niekoho s autom, ktoré vie šoférovať. Desať vychudnutých tínedžerov natlačených v jednom aute, len aby sme sa dostali na koncert (smiech). Naozaj sme to urobili, niekto bol v kufri auta. Bolo to bláznivé, ale zvládli sme to! Keď som mal pätnásť, mama ma nechala ísť samého. Máme tu vlakový systém s názvom BART (Bay Area Rapid Transit), takže som išiel autobusom, aby som nastúpil na vlak a odišiel do San Francisca alebo kdekoľvek inde.
Bolo tu veľa koncertov. Len v San Franciscu bola ulica s názvom Broadway a mala tri kluby, kde boli metalové a punkové koncerty v tom istom bloku, takže sa tam stále niečo dialo. Mohli ste vidieť SLAYER a EXODUS za 5 dolárov - v tom čase mali SLAYER ešte make-up – alebo POSSESSED, predtým ako mali nahrávaciu zmluvu, a vonku mali len demo. Videl som W.A.S.P. predtým, ako vydali album. Ani neviem, či bol vonku singel, ale už mali pódiovú šou s krvou a všetkými tými sračkami. Stále sa niečo dialo, veľa a veľa vystúpení, plus okolo roku 1984 som začal objavovať fanziny a to mi otvorilo oči. Nebolo to ako Circus alebo magazín Hit Parader. Boli to undergroundové, čiernobiele a doma vyrobené, cez ktoré ste mohli objaviť ešte viac kapiel z celého sveta, z každej krajiny na ktorú si spomeniete. Takže áno, dialo sa toho veľa a všetko sa mi páčilo. Snažil som sa byť pri tom čo najviac. Sakra, mohli ste sa ísť pozrieť a vidieť hrať spolu VENOM, SLAYER a POSSESSED. Videl som MERCYFUL FATE, keď vydali „Don´t Break the Oath“. Takýchto nekonečných vecí bolo možné vidieť. Bolo ich tak veľa, že si to teraz neviem predstaviť. A prečo sa to všetko dialo? Asi, že si ľudia mysleli, že to bolo super! To je všetko, čo mi v súvislosti s tým napadne.
To znie super. Neuveriteľné kapely a za 5 dolárov!
Áno, prajem si, aby to tak bolo stále.
Predpokladám, že tvoj život je teraz úplne iný. Motivujú ťa stále tie isté veci? Máš k hudbe stále taký ístý vzťah ako vtedy?
Áno, inak by to nemalo zmysel robiť. Prišiel by som na niečo, čo by som mohol robiť so svojim životom, ale v skutočnosti nemám nič iné, v čom by som bol dobrý. Len za seba hovorím, nie som dobrý v ničom inom, na čo si spomeniem. Nemám veľa iných záujmov. Nezaujímam sa o autá, ani o počítače a technológie a rozhodne ma nezaujímajú športy (smiech). Väčšina veci, ktoré ľudia obľubujú ma nezaujíma. Len som sa zafixoval na hudbu. Chcem tým povedať, že aj keby som nebol v kapele, stále by som hudbu počúval, čo aj tak robím. Je to dôvod prečo sa zobudiť, urobiť si plány, urobiť niečo zábavné, takže mám z toho stále rovnaký pocit. Určite nezbohatneme a nebudeme slávni, nesnažíme sa byť ďalšími veľkými rockovými hviezdami alebo niečo podobné. Takže jediný dôvod prečo to robiť je, že to robíte radi, a to my robíme.
Na druhej strane, hudobný priemysel sa tiež veľmi zmenil, najmä pokiaľ ide o extrémny metal. Hovoril si o dobe fanzinov a o undergroundovom vymieňaní kaziet. Dnes je to o streamovaní a sociálnych médiách. Aký máš z toho pocit? Ovplyvňuje to nejakým spôsobom vašu prácu?
Pre mňa, ako hudobného fanúšika, je to stále rovnaké, pretože hudbu nestreamujem, dokonca ani nevlastním počítač, čo je zábavné. Všetko, čo robím po obchodnej stránke kapely, je v mojom telefóne, čo je v dnešnej dobe asi bežné. Takže ani nemám spôsob, ako počúvať hudbu na internete. Cez môj malý reproduktor telefónu by to neznelo dobre. Mám veľmi rád platne a CD-čká, niečo, čo môžem počúvať na domácom stereu alebo v aute. Šoférovať a počúvať album je skvelé!
Ale čo sa týka toho byť v kapele, určite sa to zmenilo, pretože akonáhle prišiel internet, všetci zrazu dostávali všetku hudbu zadarmo, bez ohľadu na to, koľko to stálo nahrávacie spoločnosti a kapely. Zrazu len všetci zadarmo streamujú alebo počúvajú hudbu na YouTube a zrazu chcú všetci všetko okamžite a zadarmo. Nikto nechce na nič čakať a žijeme vo svete, kde ľudia očakávajú všetko hneď. Naozaj nikto nemá trpezlivosť na nič. Trvalo to roky, ale skvelé je, že kapely teraz dostávajú sa streamovanie zaplatené – konečne – pretože inak vás len okrádajú. Každý dostával hudbu zadarmo, aj keď vytvoriť ju, zadarmo nie je, to bolo trochu na hovno...Takže to sa zmenilo, umelci dostávajú za streamovanie zaplatené, čo je pekné, ale ľudia si stále nachádzajú spôsoby, ako získať svoje sračky zadarmo a neexistuje toho moc, čo s tým môžete urobiť.
Inak neviem, ako veľmi sa to líši od toho, že extrémna muzika je viac...nechcem povedať prístupná, ale známejšia, takže môžete získať lepšie koncerty a podobne. Už nemusíme hrať koncerty pre desať našich priateľov ako kedysi (smiech). Niekedy to bola normálna vec, napríklad: „Hej, tu je desať kamošov, ktorí prídu na našu šou. Super, prial by som si, aby tu bolo viac ľudí, ale nie je!“ Dnes je to oveľa lepšie, môžeme vystúpiť na naozaj výborných koncertoch a festivaloch. Takže sú tu dobré veci a zlé veci, ale to dobré rozhodne prevažuje nad zlým a stojí to za to. Myslím, že sme sa nedostali do bodu, kedy by sme boli tak frustrovaní, že by sme to vzdali alebo niečo podobné, a nemyslím si, že sa do takého bodu dostaneme. Pozitíva zatiaľ rozhodne prevažujú nad negatívami. Je to dosť na to, aby sme pokračovali a udržalo naše nadšenie.
Takže stále kupuješ CD-čká a platne...
Jasné, po celú dobu!
Ale objavuješ hudbu stále rovnakým spôsobom alebo sa to zmenilo?
Snažím sa. Veľa z toho je o tom sledovať kapely, ktoré milujem a ktorých som celoživotným fanúšikom. Stále som nadšený, keď počujem nový album od VOIVOD, RAVEN, OVERKILL, CIRITH UNGOL alebo veci, ktoré sa mi páčia z dávnych čias, ako: „Pane bože, nový Alice Cooper! Nový ROLLING STONES! To je kurva skvelé!“ Takže, ako len môžem, držím krok so všetkými týmito vecami, nechcem prísť o nič kvalitné. Jediný rozdiel je teraz v tom, že sa o tom dozvedám na internete. Zistím, že vychádza niečo nové, a ak to nenájdem v obchode s platňami, objednám si fyzickú kópiu online. Ak je to potrebné, aby som nahrávku získal, nemám problém to urobiť. Jednoducho sa to objaví u vás doma a to je super.
V časoch pred internetom ste museli tvrdšie pracovať, aby ste nové veci našli. Prečítali ste si o tom v časopise, čo znamená, že aby ste sa o tom dozvedeli, museli ste si ten časopis kúpiť, alebo ak by ten časopis mal váš kamarát, mohli ste si to prečítať. Najväčšou vecou bolo ísť do obchodu s nahrávkami a porozhliadnuť sa okolo seba, čo je zábavné doteraz. Nikdy neviete na čo natrafíte, ale vždy to bolo vzrušujúce. Kedysi som si kupoval albumy bez toho, aby som vedel, čo to je. Išiel som do obchodu s nahrávkami, niečo som si zobral, pretože som si pomyslel: „Obal albumu vyzerá super, dobrý názov kapely“ – potom som to obrátil – „Je tam fotka kapely, vyzerajú celkom fajn, a tu sú názvy skladieb, sú skvelé...“ A potom: „Žiadny klávesák. Perfektné!“ (smiech). Zvyčajne, keď vidím, že na albume sú klávesy, rovno to vrátim: „Nie, to nie je pre mňa!“ To bol spôsob, akým ste objavovali hudbu. Potom to boli vaši priatelia, ktorí vám jednoducho povedali: „Ó môj bože, počul si už o tejto kapele s názvom MERCYFUL FATE?“ a podobne. Ale stále chodím rád do obchodov s hudbou, pozerám sa okolo seba, že čo mi padne do oka, či už je to niečo staré alebo nové. Nikdy ma to neomrzí. Samozrejme si vždy pomyslím, že v mojom dome už nemám miesto na ďalšie nahrávky, ale hádajte čo? Práve som si kúpil ďalších päť!
Od začiatkov preberáte prvky z doom metalu, punku a thrash metalu. Zdá sa, že hranice medzi žánrami sú teraz oveľa viac definované ako v 80. rokoch. Máš aj ty tento dojem?
Myslím si, že áno, pretože teraz existuje názov pre každý žáner alebo subžáner. Nemusím vám o tom hovoriť, viete, je toho veľa. V skorších dobách to bol len metal, heavy metal. Dokonca aj keď začal prvýkrát vychádzať death metal, nebol všeobecne známy ako death metal, bol to len posratý metal. Svojim priateľom by ste to viac opísali, než aby ste to nejak nazvali. Namiesto toho, aby ste povedali: „Hej, mám ten death metalový album,“ povedali by ste: „Tento album je tvrdý, rýchly, brutálny a vražedný na počúvanie.“ Bolo to popisnejšie. Teraz musíte povedať: „Mám album od tejto kapely, ktorá hrá funeral doom metal,“ a podobne. Existujú všetky tieto kategórie. Ak vám to pomôže nájsť niečo, čo sa vám páči, je to v poriadku, žiadny problém, ale niekedy mi chýba jednoduchosť: „Je to len rýchla metalová nahrávka,“ alebo „Je to heavy,“ a podobne. Ale je to v poriadku, už som to všetko prežil, nebojím sa prítomnosti ani budúcnosti, takže ma to netrápi. Jednoducho mám pocit, že ak je album dobrý, chcem si ho vypočuť bez ohľadu na to, ako sa to volá alebo do akej kategórie spadá. Naozaj nad tým príliš nepremýšľam. Jednoducho, je to dobré na počúvanie, preto sa mi to páči.
Zostava AUTOPSY je okrem pozície basgitaristu veľmi stabilná, čo je pôsobivé vzhľadom na to, že fungujete už 35 rokov. Čím si to vysvetľuješ? Aké je to hrať s Ericom a Dannym?
Je to stále v pohode, inak by sme to nerobili. Jednoduché. Ak by sme nechceli byť spolu v jednej miestnosti, tak by sme neboli, a mali sme 15-ročnú prestávku, pretože sme to už nechceli robiť. Ale potom sme sa dali opäť dokopy a ubehlo 14 rokov, takže už je to zase dlhá doba. Neexistuje žiadne vysvetlenie okrem toho, že sa stále máme radi, stále sme priatelia, stále radi spolu hráme hudbu. Je to naozaj také jednoduché. Nie je to tak, že ideme k terapeutovi, aby sme sa pokúsili zistiť naše problémy alebo prečo by sme sa spolu chceli stretnúť (smiech). Ak sú ostatní k dispozícii, stále radi chodíme spolu na koncerty a bavíme sa, keď sa stretávame. Naozaj ma nenapadá žiadne vysvetlenie okrem toho, že nás stále baví robiť veci spolu. Je to zábava.
Ako sa v priebehu rokov vyvíjal spôsob vašej spolupráce? Myslím, že to, že sa tak dobre poznáte, pomáha byť efektívny v štúdiu.
Všetko je to stále takmer rovnaké. Jediná vec, ktorú v súčasnosti nerobíme, je toto. Keď sme začínali, sadli sme si spolu – Eric a ja – a možno sme spolu napísali nejaké skladby. Napríklad on mal gitarový part a ja som mohol mať ďalší a urobili sme spolu pieseň. V prvých dňoch sme to urobili niekoľkokrát. Jediný rozdiel je teraz v tom, že už nie sme tínedžeri, ktorí by mali všetok čas na svete, bez práce, rodiny alebo niečoho podobného. Teraz majú niektorí z nás deti – v mojom prípade dospelé deti - a nemáme dni ani hodiny, ktoré by sme strávili len spoločným pozeraním filmov. Kedysi sme mali nulové povinnosti (smiech), takže sme sa mohli neustále stretávať, pozerať filmy, počúvať nahrávky a spoločne pracovať na gitarových partoch. Inak je všetko rovnaké. To, ako fungujú naše hlavy, naše písanie skladieb a všetko. Od prvého dňa sa absolútne nič nezmenilo.
Na druhej strane ste niekoľkokrát zmenili basgitaristu. Na posledných dvoch albumoch ste spolupracovali s Gregom. Čo podľa teba priniesol kapele?
Je to fantastický basgitarista, čo je dobré, chcete mať niekoho, kto je dobrý hráč. Ale tiež je to naozaj skvelý človek. Ľahko sa s ním pracuje a je s ním zábava. Rovnako ako my, má hlúpy zmysel pre humor. Nikto z nás nie je príliš vyspelý (smiech), stále sa smejeme na hlúpostiach, to je dôležité. Mohli by ste mať niekoho, kto je najlepší basgitarista na Zemi, ale je to kretén, nie je s ním zábava, nemá zmysel pre humor alebo je s ním obtiažne cestovať. To sa neoplatí. Greg je ale našťastie v pohode a výborný hráč. Už sme s ním veľakrát cestovali, takže vieme, že je to s ním dobré. Pretože niekedy si myslíte, že niekoho poznáte a potom skončíte vo Francúzsku, Nemecku alebo kdekoľvek inde a poviete si: „Ach, už vidím, že si takýto (smiech). Myslel som si, že ťa poznám trochu lepšie.“ Keď vycestujete, naozaj spoznáte ľudí ešte lepšie a Greg je super. Je zábavné s ním cestovať a je skvelý na pódiu. Môžem o ňom povedať len dobré veci.
Pred pár rokmi si prispel vokálmi do skladby „Burning in Damnation Fires“ od kapely TEITANBLOOD z ich albumu „Death“, ktorý sa mi naozaj páči. Ako k tomu došlo?
Skontaktoval som sa s Naskom z TEITANBLOOD, ani si nepamätám ako. Asi mi poslal email alebo čo. Úprimne, zabudol som, ako sme sa dostali do kontaktu. Nejakým spôsobom, cez emaily alebo niečo také, sme sa stali priateľmi a on sa len spýtal, či by som chcel spraviť nejaké hosťujúce vokály a ja som povedal: „Áno, to znie fajn.“ Bolo to super, je to v pohode chlapík. Môže prejsť dlhý čas bez toho, aby sme boli v kontakte a zrazu sa mi z ničoho nič ozve. Napríklad v jednom okamihu zavolal alebo poslal email, aby povedal: „Som v San Franciscu a kamarát mi dal lístky na SLAYER a SUICIDAL TENDENCIES, chceš ísť?“ Povedal som: „Áno, super človeče!“ Tak som sa s ním stretol a išli sme spolu na SLAYER a SUICIDAL TENDENCIES. Objavuje sa len náhodne a už je to nejaký čas, takže by som ho rád zase dakedy počul. Ale bola to len jedna z tých vecí, len sa objavil a spýtal sa, či to chcem urobiť a ja som povedal: „Sakra, jasné, to znie ako veľká zábava!“ Tak sme do toho išli.
AUTOPSY ovplyvnili generácie mladších kapiel nielen v death metale alebo death/doom metale, ale aj v black metale a iných žánroch. Aký máš z toho pocit? Zmenilo to spôsob, akým uvažuješ o vlastnej hudbe?
Vôbec nie. Úprimne povedané, kedykoľvek sa niekomu páčia naše veci z akéhokoľvek dôvodu, je to skvelé. Nie je to dôvod prečo si zakladáte kapelu, nezaložili sme ju preto, aby nás mali radi alebo oceňovali, ale ak hovoríte, že vás to nezaujíma, tak klamete (smiech). Ak všetci nenávidia vašu kapelu a myslia si, že ste na hovno, budete sklamaní a pomyslíte si: „Ach, nikto nás nemá rád, je to na hovno.“ Zároveň sme sa nikdy nesnažili vychádzať niekomu v ústrety alebo robiť hudbu tak, aby sa páčila a bola chválená, ani to nerobíme. Ale ak sa to páči dostatočnému počtu ľudí, je to super pocit. Ktokoľvek v kapele, ak je aspoň z polovice úprimný, to prizná. „Páči sa ti naša hudba? Kurva, to je skvelé. Super.“ Nemyslíme však na to, že sme vplyvní. Našou úlohou nie je povedať: „Pozri, ovplyvňujeme ďalších! Mali by ste byť vďační za našu muziku!“ (smiech) Vôbec to tak nie je. Našou úlohou je vytvoriť nahrávku, úlohou Peaceville je vydať ju, a potom sa nám to vymkne z rúk. Ľudia môžu hovoriť čo chcú, či už je to: „AUTOPSY nestoja za nič“ alebo „AUTOPSY sú super“ alebo „Myslím si, že sú v pohode.“
Ak si od nás niečo zoberiete, tak je to fajn. Keď sme začínali, mali sme svoje vplyvy a to veľa, takže sme len akýmsi článkom reťaze. Vieš, čo tým myslím? Boli tu kapely pred nami a sú tu kapely po nás. Sme v mixe, ako všetci ostatní. Je na iných, aby povedali, aká je naša úloha v celkovom obraze alebo histórii. Nám to neprináleži povedať. Jediné, čo môžeme urobiť je: „Tu je náš album, čo si o ňom myslíš?“ A to je všetko (smiech). Zvyšok je pre ostatných ľudí, ktorí sa môžu rozprávať na internete a na nástenkách s komentármi, pretože ľudia teraz radi chodia na internet a radi uverejňujú v komentároch každú zasratú myšlienku, vrátane toho, čo mali na raňajky. Takže my to spravíme a potom je hotovo a s najväčšou pravdepodobnosťou už pracujeme na ďalšej veci.
Čítala som rozhovor, kde si povedal, že robiť albumy je ako mať deti. Nezmiznú, je treba sa o ne dobre starať. Ako sa o takýto odkaz staráte?
No, hlavná vec je urobiť dobré deti hneď na začiatku, nie malých sráčov, ktorí skončia vo väzení alebo niečo podobné (smiech). To je v podstate všetko. Myslím, že som to povedal, pretože sa niekto pravdepodobne spýtal: „Aký je váš obľúbený album alebo obľúbená skladba, ktorú ste urobili?“ Nemôžete povedať, ktoré je vaše obľúbené dieťa, inak vás vaše ostatné deti budú kurva nenávidieť. Je to proste tak. Nikdy nevydáme album u ktorého nebudeme cítiť silu, takže vždy, keď sa ma niekto opýta na môj obľúbený album, mám vždy rovnakú odpoveď. Vždy poviem, že ten najnovší. Musí to byť najnovší, pretože ak nahráte album a poviete si: „Je dobrý, ale predošlý bol oveľa lepší,“ tak prečo by ste ho robili? Znamená to, že ste to posrali. Mali ste príležitosť a pokazili ste to, vydali ste niečo, čo nezodpovedá vašim štandardom. Preto musíme mať vždy pocit, že najnovší album je ten najlepší, aký sme mohli urobiť. A to je spôsob myslenia vďaka ktorému to funguje. Inak začnete žiť v minulosti a to nie je vôbec zaujímavé. Minulosť sa už stala, takže musíte ísť ďalej a urobiť váš najlepší materiál dnes.
V tomto ohľade, keď tvoríte nový album, musí byť na rovnakej úrovni s vašimi klasikami. Alebo nie?
Musí to byť lepšie. Najnovší album by mal byť vždy ten najlepší. Ako som povedal, nájdu sa ľudia, ktorí nechcú prejsť cez „Mental Funeral“. Tam sa to pre nich zastaví a je to v poriadku. Ak sa vám tieto albumy páčia, sme z toho šťastní. Znamená to, že prežili skúšku časom a to je fantastické. Ale neviem, musíme to udržiavať zaujímavé a robiť niečo nové. Nechceme byť kapelou, ktorá žije len z minulosti alebo je nostalgickým počinom, či niečo také. Preto, keď sme sa dali opäť dokopy, bolo dôležité nehrať len koncerty, kde sme prezentovali len minulosť. Urobili sme veľmi premyslené rozhodnutie prísť s novým materiálom v ktorom povieme: „Nesnažíme sa len žiť v starých časoch. Tu je to, čo robíme teraz.“ A dúfajme, že to vec udržuje vzrušujúcou a nažive.
V AUTOPSY je veľa šibeničného humoru a napriek tomu ste očividne veľmi seriózni a oddaní svojej hudbe. Nie je tak veľa kapiel alebo hudobníkov, ktorým sa darí brať svoje umenie vážne bez toho, aby sa oni sami nebrali príliš vážne. Ako sa ti to darí?
Neviem. Ide len o to, že sa neberieme vážne ako ľudské bytosti. Ako som povedal, náš zmysel pre humor je naozaj hlúpy, stále sa smejeme na tých najhlúpejších sračkách. Niekedy si pomyslím: „Bože, čo mám 14 rokov?“ (smiech). Stále sa smejem na prdoch a takýchto kravinách. Nemôžem si pomôcť. Ale pokiaľ ide o hudbu, to je niečo iné. Nie sme humorná kapela, berieme AUTOPSY veľmi vážne. Povedzme, že v textoch môže niečo byť, ale nikdy to nie je vtipné alebo sa to nesnaží ľudí rozosmiať. To vôbec nechceme. Pokiaľ ide o našu hudbu alebo texty, berieme to veľmi vážne. Povedzme to takto. Neberieme sa black metalovo vážne. Ako napríklad, že smiech nie je povolený. To neznie ako zábava. Ale AUTOPSY berieme veľmi vážne. Viete, neberieme to ako samozrejmosť. Bolo by naozaj ľahké to posrať, keby sme to nebrali vážne. Ako keby sme si z toho robili srandu alebo čo. Hudobne to neurobíme. Chceme vám odtrhnúť hlavu a kopnúť ju po ulici.
Ako pristupujete k písaniu textov?
Ide len o snahu nepoužívať stále tie isté myšlienky, to je všetko. Len sa snažím, aby to bolo zaujímavé a kreatívne, a nerobiť tu istú vec. Nebudem robiť „Severed Survival 2: The Sequel“, pretože to znamená, že vám dochádzajú nápady. Stále mám veľa nápadov, čo je zábavné. Textovo sa urobilo toľko vecí, nielen s AUTOPSY, ale aj s inými kapelami, že je to dobrá výzva pre mozog, vymýšľať stále nové veci. Nepíšem o hororových filmoch alebo niečom takom. V začiatkoch sme to trochu robili, ale nie moc. Teraz píšem striktne veci, ktoré som si vymyslel. Malé príbehy alebo len malé kúsky hrôzy alebo špinavosti. Veci, ktoré vás majú znepokojiť alebo si len možno pomyslíte: „Prečo by si o tom písal? To je v prdeli!“ Takto funguje môj mozog (smiech).
Neopakovať veci je dobrá výzva. A je to výzva, pretože teraz existujú zdroje. Ak sa chystáte svoj album nejako pomenovať, nechcete, aby sa volal rovnako, ako čokoľvek iné, inak nebude jedinečný. Takže teraz robím prieskum. Hľadám veci na stránke Metal Archives – skurvene super webovej stránke. Môžete sa na to pozerať celé hodiny a stratiť sa v tom. Ako napríklad: „Á, táto osoba je v tejto kapele,“ a podobne - aby som sa uistil, že nepoužívam názvy albumov alebo skladieb, ktoré použil niekto iný. Alebo použijem Google: „Ashes, Organs, Blood and Crypts, nikto to nepoužíva, tak to využime!“ Niekedy vám napadne niečo, čo si myslíte, že nikoho iného nenapadlo. Hľadáte to a potom sa ukáže, že to použilo pätnásť kapiel. V začiatkoch sa kapely len tak nazývali a potom zistíte, že je tu desať kapiel s názvom MAYHEM alebo každý má pieseň s názvom „Raise the Dead“, „Sacrifice“ a podobne. Nikto to nemal ako vedieť. Takže niekedy je to frustrujúce, pretože je ťažšie vymyslieť jedinečné, individuálne veci, ale ak sa dostatočne snažíte a používate svoj mozog, je prekvapujúce na čo môžete prísť! A potom je to skvelý pocit: „Prišiel som s touto skvelou vecou o ktorej predtým nikto nepremýšľal!“ Je to dobrý pocit, keď to vyjde.
Na rok 2024 máte naplánovaných niekoľko koncertov v Mexiku a USA. A čo Európa?
V skutočnosti tam ešte Mexiko nemáme. V marci máme jeden v Texase, naozaj dobrý s názvom Hell´s Heroes, a v júli hráme v Čechách na festivale Obscene Extreme. Ešte nikdy sme neboli v Českej republike a znie to, ako dosť bláznivý festival z toho, čo nám o ňom povedali a z toho, čo sme videli na YouTube. Vyzerá to dosť divoko, bude to zábava. Máme niekoľko ďalších vecí na ktorých pracujeme, ale zatiaľ sme ich neoznámili. Nehráme veľa koncertov, nerobíme turné, kde ste týždeň v autobuse a podobne, ale neviem, čo ešte príde budúci rok (rok 2024, pozn. redaktora). Momentálne sa na tom pracuje. Pomaly to dávame dokopy a uvidíme, čo z toho bude. Som si istý, že niekoľkokrát prekvapíme samých seba.
Ako pristupujete k týmto koncertom? Ako je pre vás dôležité hrať naživo?
Je to súčasť balenia. Nemusíme to robiť. Robíme to, pretože sa tak rozhodneme. Veľa vecí odmietame, pretože nie všetko je realizovateľné. To, čo niektorí ľudia chcú a očakávajú, jednoducho nie je reálne. Našťastie sa objavujú skvelé príležitosti. Jednoducho prijímame ponuky, ktoré sú pre nás fajn a uskutočniteľné, a odmietame tie, ktoré nie sú. Dôležité je však dostať sa von. Je dobré hrať na pódiu a stretávať ľudí , ktorí majú radi vašu hudbu, to je super. Milujem stretávať ľudí, ktorí nás podporujú a vidieť iné kapely. Tento rok (2023) sme hrali v Mexiku a bolo to ako rodinné stretnutie. Stretli sme sa s chalanmi z IMMOLATION, ktorých poznáme celú večnosť. King Fowley z DECEASED nám zdemoloval šatňu, keďže bol šialený, ako on už býva. Bolo to skvelé a potom sme videli chalanov z PARADISE LOST, ktorých sme nevideli odkedy sme s nimi boli na turné v roku 1990. Milujem takéto veci, ako napríklad vidieť starých priateľov a fanúšikov, ktorí urobili vašu kapelu tým, čím je, pretože bez fanúšikov by sme to nedokázali. Nedokázal by to pravdepodobne nikto, nemalo by to zmysel. Niekto musí naliať olej do ohňa a oni to robia.
V týchto ohľadoch je to dôležité. Len si želám, aby tá cestovateľská časť nebola taká ťažká (smiech). Lety sú naozaj, naozaj dlhé a ťažko sa s nimi vysporiadať, najmä preto, že – aby sme sa nesťažovali alebo ospravedlňovali – sme tu v Kalifornii na západnom pobreží. Takže ak máme letieť kamkoľvek do Európy, musíme preletieť cez celé posraté Spojené štáty, ktoré sú obrovské, takže to je takmer deň preč, potom musíme letieť cez oceán a potom musíme ísť kamkoľvek by sme mali ísť. Je to veľmi dlhé a naozaj ťažké, tá časť je na hovno. Ale akonáhle sa tam dostanete, trochu si oddýchnete a prekonáte jet lag, potom je to skvelé. Môžete sa pozrieť na rôzne miesta, možno mať aj turistický deň, ak budete mať šťastie, čo je dosť zriedkavé, ale raz za čas sa nám to podarí. Keď sa tam už dostanete, môže to byť celkom zábavné, ale tá časť cestovania je naozaj na hovno.
Dobre, a čo vás čaká ďalej? Chystáte sa už na ďalší album?
Zatiaľ nie, ale budúci rok (2024) chceme urobiť nový. Nemyslím si, že sa budeme veľmi ponáhľať. Pravdepodobne skúsime niečo iné, napríklad rezervovať si čas v nahrávacom štúdiu po napísaní albumu a nie pred. Posledné dva razy sme to tak urobili. Zarezervovali sme si čas v štúdiu, keď sme ešte ani neskončili s písaním, takže sme sa museli poponáhľať a dokončiť to. Takže hovoríme o tom, že to urobíme trochu jednoduchšie, ale uvidíme. Po chvíli začneme byť nepokojní a zrazu máme pocit: „Teraz chceme niečo urobiť!“ Takže neviem. Tvoj odhad je taký dobrý ako môj. Naozaj neviem čo sa budúci rok stane a je to úplne v poriadku, pretože to znamená prekvapenia a my máme prekvapenia radi!
Autor: Chloé Perrin
Preklad: Miroslav Krausko
Foto: Nancy Reifert
Zdroj: Chaosphonia.com