Pri príležitosti vydania nového albumu priekopníkov írskeho metalu PRIMORDIAL sa mi naskytla príležitosť prehodiť pár slov so samotným Alanom Averillom, a také niečo sa pochopiteľne neodmieta. V príjemnej konverzácii s veľmi milým a zhovorčivým frontmanom sme sa dostali okrem preberania novinky „Redemption At The Puritan's Hand” i k učeniu Aleistera Crowleyho, postaveniu katolíckej cirkvi v súčasnom Írsku a starým ikonám heavy metalu. Alan patrí ku skupine hudobníkov, s ktorými by sa dalo rozprávať celé hodiny, i keď tlačení časom sme takúto možnosť pochopiteľne nemali. Výsledok našej kratochvíle môžete zhodnotiť sami.

V prvom rade by som ti chcel zablahoželať k novému albumu, opäť raz ide o silnú a epickú hudbu s veľkým dôrazom na svojský tragický element. Vyzerá to tak, že ste sa tentoraz sústredili viac na atmosférickú zložku ako na klasický black metal. Mám pravdu?
Hm, black metal... Myslím, že ide skôr o klasický metalový zvuk s prítomnosťou black metalu, pretože to vypovedá o tom, odkiaľ sme reálne vzišli. Album je ale napísaný rovnakým spôsobom, akým sme písali i všetky ostatné. V skutočnosti vôbec nepremýšľame o tom, ako by sme výsledok kategorizovali. Ide o tak prirodzený proces, ako je to len možné. Zídeme sa v skúšobni, postupne predstavujeme naše nápady a skladáme muziku spôsobom, akým sme to robili vždy. Nekomponujeme na počítači ani nič podobné, ide o veľmi prirodzenú záležitosť, a myslím, že to tak v metalovej muzike i musí byť.

Hudba PRIMORDIAL je podľa môjho názoru typická originálnym, pôvodným zvukom metalu. Mám na mysli veľmi živelné, organické vyznenie s možnými chybami, nie digitálny a dokonalý sound, ktorý v poslednej dobe toľké kapely obľubujú. Je problém dosiahnuť dnes podobný druh zvuku?
Rozhodne áno, je ťažké dosiahnuť niečo podobné, nazvučiť bicie v štýle „Heaven and Hell” od  BLACK SABBATH je skutočne náročné (smiech). Čím viac sa o to snažíme, tým komplikovanejšie to je. Ak chceš nahrávať kompletne analógovo, potrebná výbava ťa stojí tisíce eur. Vždy sa ale snažíme hrať hlavne prirodzene, spolu ako kapela. Súvisí to s hudbou a skupinami, na ktorých sme vyrastali - IRON MAIDEN, BLACK SABBATH, CELTIC FROST, a pod.

V piesňach „Bloodied Yet Unbowed” alebo „The Black Hundred ”je veľmi cítiť silný vplyv legendárnych BATHORY. Bol si spevákom v ich „tributnej“ kapele TWILIGHT OF THE GODS. Videl som vás v rámci vystúpenia tu na Slovensku a bolo to skutočne pôsobivé. Predpokladám, že to bola skvelá skúsenosť.
Bola to skutočná výzva. Celé to vzišlo z jednej konverzácie s mojím dobrým kamarátom, kedy sme sa bavili o tom, aké skvelé by pre PRIMORDIAL bolo hrať set s nejakými piesňami BATHORY. U PRIMORDIAL sa to síce nezrealizovalo, ale zrodil sa nápad dať dokopy úplne novú kapelu a vyskúšať to. Nebolo to ale myslené ako dlhodobý projekt, spravili sme len pár vystúpení. Bolo to skutočne vzrušujúce a zároveň mimoriadne náročné dosiahnuť ten správny zvuk, ale myslím, že sa nám to podarilo.

Spomínal si, že pieseň „Bloodied Yet Unbowed” je o zvierati v človeku, a ako ľudia potláčajú túto časť svojej osoby. To je podľa mňa veľmi zaujímavá pointa. Môžeš to trošku vysvetliť?
Myslím, že ide o veľmi dôležitú vec. Je to skutočne jednoduchý text o tom, ako sa večne pokúšaš zmieriť so zvieraťom vo svojom vnútri, ktoré je napokon tvojou neoddeliteľnou súčasťou.  V nejakej forme hľadá spásu každý, alebo sa o to aspoň pokúša. Prítomný tu je i moment hriechu, i keď neviem, či sa jedná o to správne slovo. Máme tu už čo dočinenia s náboženskou stránkou zvierat (smiech).
Je to skutočne veľmi jednoduchý song - žiaden žiaľ, žiadna ľútosť, len surové napredovanie.

Song „Gods Old Snake” odkazuje na Aleistera Crowleyho (narážka na nasamplovanú časť v strede piesne s hlasom A. C., pozn.red.)?
Áno, ide o Crowleyho. V základe ide o hľadanie zjavenia, Zlatý úsvit a írskeho spisovateľa a básnika Williama Butlera Yeatsa, ktorý bol tiež jeho členom a známym okultistom.

Máš teda rád filozofický systém Thelema?
Áno! Som fascinovaný okultizmom a jeho objavovaním na prelome 19. a 20. storočia. „Gods Old Snake” hovorí práve o tom.

„Redemption At The Puritan's Hand” je pre metalovú nahrávku veľmi zaujímavý názov, vidím v tom istý náboženský obsah. Spomenul si, že album sa zaoberá smrteľnosťou a možno tiež zmyslom života. Zaoberáš sa často podobnými otázkami? Tak vznikol i titul?
Áno, samozrejme. Ale nezabúdaj, že za sebou máme sedem albumov. Je prirodzená obzerať sa po nových témach na písanie. „To The Nameless Dead” bol skôr o nacionalizme a štátnosti, o kultúre s historickým pohľadom na vojnu, a podobne. Tentoraz som sa začal pozerať na náboženstvo, vieru, spiritualitu a tému smrti. Táto zmena v textoch bola veľmi prirodzená. Hlavný rozdiel v porovnaní s väčšinou metalových kapiel je ale v tom, že album reálne ľudí nesúdi. Nie je špeciálne antikresťanský, z tohto pohľadu je skôr proti všetkému (smiech). Skúma otázku motivácie.

Osobne ale nie si nábožensky založený.
Nie, to rozhodne nie som. V názve albumu je prítomná aj problematika ľudí, ktorí nemajú vieru, ani boha, a ako vidia ľudí, ktorí sú veriacimi. Niekedy to vnímajú ako určitý dar a zvláštnu danosť pre život, ktorá ich často núti žiť dlhšie (smiech). Celé je to v skratke o tom, ako bezbožníci vidia ľudí s vierou. Niekedy im dokonca môžu slepú vieru závidieť, i keď pri používaní logiky a skepticizmu jej dôveryhodnosť rýchlo upadá.

Takže považuješ náboženstvo za inšpiračný zdroj pre svoje umenie?
Samozrejme, všetko čo prijímaš, má nejaký vplyv. Keď sa prechádzaš po väčších mestách a vidíš monumentálne náboženské budovy a umelecké diela, určite ťa to ovplyvní. Dá sa povedať, že pri predošlom albume som sa díval na vojnové pamätníky a pri tomto na kostoly (smiech).

Spracovanie bookletu vyzerá ako klasické stredoveké dielo ako vystrihnuté z Ars moriendi (kresťanská príručka správneho umierania z 15. storočia, pozn. red.). Ide teda o váš vlastný obrázok alebo je to niečo pôvodné?
Áno, je to starý obrázok zo 17. storočia. Ako si vravel, súvisí to s konceptmi ako Ars moriendi, memento mori, a podobnými záležitosťami. Chcel som ho pôvodne ako tetovanie, ale bolo to pre dané miesto príliš komplikované. Takže keď sme hľadali správny cover, voľba bola jasná. Trochu sme ho ale upravili, pridali sme horiacu ruku reprezentujúcu puritánstvo a spásu.

Švédi MARDUK sú známi svojou posadnutosťou podobným materiálom, hosťoval si ako spevák na ich albume „Rom 5:12”.  Bolo to pre teba natoľko inšpiratívne, aby si sám spravil niečo podobné?
Pravdepodobne áno. Osobne s Moarganom a Mortuusom zdieľam viacero rovnakých  záujmov a vždy ma podobné veci zaujímali, skutočne pochádzame z pôvodnej blackmetalovej školy zo začiatku 90.-tych rokov, kde sa ľudia prirodzene zaujímali o okultizmus a podobné veci. Strávil som s nimi nejaký čas preberaním týchto tém, ale zmenu a vývoj v prípade PRIMORDIAL považujem proste za prirodzený.

Morgan a Mortuus sú známi svojim vlastným výkladom niektorých biblických príbehov. Používaš Bibliu ako inšpiráciu i ty?
Nie, skôr nie. Nikdy som nad tým vlastne ani neuvažoval. Každopádne ale ide o fiktívny príbeh, podľa ktorého ľudia skutočne žijú svoje životy.  Ak si niekedy stretol niekoho, kto skutočne verí, že Biblia je božie slovo a absolútna pravda, hneď zistíš, že tam neexituje priestor pre žiadne argumenty ani diskusiu (smiech). Svojim spôsobom ide o neuveriteľný spôsob myslenia. Títo ľudia môžu mať v rukách naozaj veľkú moc a robiť veľké veci. Celé je to fascinujúce.

Označil si PRIMORDIAL za veľmi univerzálnu kapelu s medzinárodným odkazom. Cítiš sa teda ako skutočný Ír hrdý na svoju národnosť? Svet vníma Írsko ako konzervatívne katolícke miesto, možno nie najvhodnejšie pre metalových muzikantov...
Neviem, nemyslím si, že by to tak bolo... Írsko tak možno pôsobí, ale v  skutočnosti také nie je. Nemyslím, že by tu cirkev mala i naďalej veľkú moc. Nikdy sme nemali s hraním heavy metalu nejaký problém, nie je to ako v prípade kapiel napríklad v Poľsku. Vždy nás ovplyvňoval írsky spôsob myslenia, ale nerobilo to ťažkosti pri hraní muziky.

Takže to nie je ako v prípade izraelských MELECHESH, ktorí sa museli dokonca z domova odsťahovať?
Nie, vôbec. Niežeby to bolo v krajine, odkiaľ pochádzame, vyslovene jednoduché. V 80.-tych  a  začiatkom 90.-tych rokov, keď sme vyrastali a začínali, tu scéna bola pomerne chudobná. Nemali sme veľmi dobré vybavenie alebo vôbec miesto na skúšanie. Nemohli sme robiť veci bežné pre kapely v Škandinávii alebo Nemecku, nemohli sme sa za zobrať a hrať v Poľsku, Holandsku, Belgicku spolu s inými skupinami, všetko sme museli zvládnuť sami. To nás ale na scéne napokon možno spravilo dvojnásobne ľahšie rozlíšiteľnými.