Kto tvrdí, že thrash je mŕtvy, má pravdu. Ale ak chcete zažiť nárez, na aký sa stále málokto chytá, nie je nič istejšieho než siahnutie po nejakom mohykánovi thrashového neba. Od čias neotrasiteľnej nadvlády veľkej štvorky (Metallica, Slayer, Megadeth, Anthrax) už ubehlo nejaké to desaťročie a i samotné spolky prešli pomerne radikálnym procesom zmien. Vývoju a zmenám sa nevyhli ani „menšie zvery“ typu Testament, Annihilator, Overkill či Kreator.

Mnoho mladších fanúšikov vyššie menovaných kapiel pozná iba novšiu tvorbu svojich idolov a k starým skvostom nie a nie sa prepracovať. Často za to môže aj nevalná zvuková kvalita ranných nahrávok a často aj neveľká „hitovosť“ klasickej ortodoxnej thrashovej nakladačky. Anthrax sa pokúsil o sympatický krok – ponúkli na zhltnutie hrozienka z koláča, tie najšťavnatejšie a najchutnejšie starostlivo vyberané kúsky.

Hlavný rozdiel oproti drvivej väčšine ostatných výberoviek predstavuje fakt, že tentoraz nejde o žiadnu zlátaninu bez hlavy a päty vyprodukovanú vydavateľstvom za účelom nahrabania si dolárikov/eur na tučné koncoročné odmeny (o tomto by vedel Megadeth rozprávať), ani o žiadne greatest hits umierajúcej kapely, ale o chuťovku pre fanúšikov, ktorí potrebujú poriadne nakopať.

Dlhé roky bol poznávacím znakom skupiny štekajúci navýškovaný guľomet Joey Belladonna, ktorého neskôr po trochu netradičnom odchode (v strede turné) nahradil John Bush z Armored Saint. Tým sa v podstate začala písať aj ďalšia (a nemenej zaujímavá) kapitola v histórií skupiny. Tvorba časom nadobúda novú tvár, čo je pochopiteľné vzhľadom na slušné schopnosti nového speváka. Na koncertoch sa samozrejme hrá aj stará klasika, ktorá za tie roky prešla určitými zmenami. A práve túto klasiku nanovo a v novom zložení za výdatnej asistencie fanúšikov (podieľali sa hlasovaním na výbere skladieb z éry 1984-1991, čiže bolo z čoho vyberať) nahrali a pustili do sveta šíriť skazu.

No neviem, či som to nemal napísať hneď na začiatok, ale rozhodne si toto CD nepúšťajte, ak máte problémy s krkom. Fanúšikov skupiny musím pochváliť za skvelý výber skladieb. Úvodná, kruto nárezová „Deathrider“ začne úž po pár sekundách spôsobovať nekontrolovateľné zatínanie pästí. Po chvíli sa s ďalším trackom pridá aj rovnako nekontrolovateľné metanie hlavou a už sa veziete. Smrteľne chytľavé a vysoko energické. Nemá zmysel vymenúvať jednotlivé skladby, stačí pohľad na tracklist a je jasné, že oddychovka sa dnes nekoná. Starej klasike mimoriadne sedí moderný, riadne nabrúsený a hlavne zbytočne nevyhládzaný zvuk, ktorý vyšiel na čistú jednotku s hviezdičkou. Svoj podiel na tom má aj štýl nahrávania, keďže väčšina vecí bola v priebehu pár dní nahratá v štúdiu „na živo“. Kapele to hrá ako málokomu, z reproduktorov sa doslova valí energia. Jednoducho počuť, že ich to ešte stále baví.

Ťažko tejto nahrávke niečo vytknúť. Bush síce neťahá také výšky ako Belladonna na pôvodných skladbách, ale ako spevák má jasne navrch. Farba hlasu aj celkový prednes pasuje k hudbe priam ideálne. Ako dvojsečná zbraň môže pôsobiť celková dĺžka. Na jeden záťah to nie je ľahké sústo, ale na druhú stranu ide vlastne o výberovku, takže by to vlastne mali byť plusové body. Nech rozmýšľam akokoľvek, zápormi ostávajú v podstate iba dve veci. Mierna monotónnosť (plynúca hlavne z dĺžky) a nie práve najideálnejšie poradie skladieb.

Netradičná, no o to lepšia výberovka. Živelná, nepreprodukovaná a nebezpečne nabrúsená. Neodporúčam za volant. Nebezpečne zvyšuje hladinu adrenalínu.