Občas rozmýšľam, či má veľký zmysel písať recenzie na kapelu ako CANNIBAL CORPSE. Veď stačí povedať každému, kto ich tvorbu ako tak pozná, alebo má čo i len trocha dočinenia s death metalom: „Veď vieš, klasický CANNIBAL...“ a už dobre vie, čo môže očakávať. Preto mi nezazlievajte, keď bude táto recenzia trochu kratšia.

Starí harcovníci z Buffala už dobre vedia, čo je ich doménou, čo im ide najlepšie a čo preteká v ich krvi (ak sa práve nerozteká po nejakých schodoch). Takže originalitu nehľadajte. To by nebol až taký problém, keby sa mi do popredia netlačil pocit, že sami seba vyslovene vykrádajú a nemajú nápady. A tak ich tvorba pôsobí sviežo len v niektorých momentoch. Vo zvyšku obyčajné riffy s využitím bežných deathmetalových techník. Mnohé pasáže sú vyslovene neúčinné. A keď sú dobré, tak stokrát počuté ako od nich, tak aj od ich mnohých nasledovníkov. Všetky piesne sú priamočiare, ale menej chytľavé ako v minulosti. O produkciu sa postaral Erik Rutan a zvuk je, ako sme si už zvykli, veľmi dobrý. Povedal by som, že je tentokrát viac surovejší a trocha menej zrozumiteľný. 

Technická precíznosť je samozrejmosťou. Nedá mi však, opäť raz rýpnuť do hry bubeníka Paula Mazurkiewicza. Pri počúvaní albumu Kill som sa zamýšľal, čo najmä stojí za určitou sterilitou CANNIBAL CORPSE poslednćh rokov. Myslím, že veľký podiel (samozrejme, že to neváľam na neho) na tom má práve táto persóna. Jeho hra je proste fádna, nudná, opakujúca sa, málo nápaditá. A nech je akoukoľvek kultovou postavou kultovej kapely, bez pochybností tvrdím, že obrovské percento súčasných (nových, aj nejaký čas pôsobiacich) bubeníkov by ho proste strčilo do vrecka. Množstvo výborných riffov klesá na hodnote pri neustálom omieľaní jednoduchých rytmov (klasické thrashové až punkové hopsačky, Paulové veľmi obľúbené "vyčkávacie rytmy" s rideovým činelom, pomalé klepačky, ktoré celok ani len kus neženú dopredu....). Zato vždy, keď skúsi niečo vymyslieť, hneď je daná pasáž zaujímavejšia.

Myslím teda, že na poslednej doske Kill stratili z pozícií, ktoré ako tak získali dobrým albumom The Wretched Spawn. Stratili takisto aj určité čaro a ich postupy už nie sú také funkčné ako voľakedy. Čo zamrzí, lebo občas sú schopní vystrihnúť fakt výborné pasáže. Nachádzajú sa samozrejme aj na tomto albume, ale v nie príliš hojnom počte. No, ale aby som nezabudol - pre oddaných fans kapely a tých, čo hľadajú priamy, rýchly death klasického strihu - výborná voľba.