DRACO HYPNALIS sa na našej (CZ/SK) scéne pohybujú už pomerne dlho, no zatiaľ sa im nepodarilo dostať sa do fázy vysokej produktivity vo vydávaní albumov. Po štrnástich rokoch života má tento spolok za sebou tri dlhohrajúce počiny. Tým najnovším je „Balance of Moments“. Čakala ho pomerne zaujímavá cesta, keďže nahratý bol v lete 2010, mastrovanie a mixovanie končilo v zime 2011 a vydaný bol minulý rok. Čo na ňom nájdeme?

Osem pomerne prepracovaných skladieb s dosť košatými aranžmánmi, ktoré sú okrem tradičných metalových nástrojov dopĺňané o klávesy (hrajúce ako tradičnejšie klavírne zvuky, tak aj tie vyslovene syntetizátorové) a tiež o husle, v podaní hostky Jitky Šuranskej. Všetky tieto pridané prvky slúžia najmä na to, aby podtrhávali vplyv viacerých foriem toho, čo spadá do kategórie „klasická hudba“. Z nej si hudobníci neberú príklad, čo sa týka spôsobu kompozície, tá sa nesie v metalovejšom duchu, ale čerpajú z nej priamu inšpiráciu pri tvorbe melódií. Na tomto albume až tak výrazne, že v druhej skladbe si na svoj obraz prerobili časti Šostakovičovej siedmej symfónie „Leningradskej“. Je počuť, že ich tieto polohy bavia. V súčasnosti už nie je v metalovej hudbe prekvapujúci snáď žiadny, predtým cudzorodý a nemysliteľný, prvok. S klasikou sa pohráva už dlhšie, takže sa nejedná o nejaký prevratný moment, DRACO HYPNALIS to ale robia pôsobiac úprimne, bez veľkej a prehnanej pompéznosti. Ako som spomenul, hudobný základ je v poctivom metalovom duchu. Metal je to skôr deväťdesiatkový, dáva spomenúť na obdobia, kedy do extrémneho metalu prenikli klávesy a romantickejšie melódie. Občas mi pripomenuli niektoré trenčianske spolky, len s o niečo nižšie zaradeným stupňom temnoty. Na nohách tradičných tvrdo metalových riffovačiek stoja časté technické výbehy a cez seba sa prelínajúce melódie, ktoré jednoznačne obohacujú menej invenčný základ materiálu. Vokálne sa pohybujeme v rovine growl a scream, a tak by to asi malo u tejto kapely aj ostávať, lebo pokusy o krátky falzet („We Are Only Dewdrops“) a akúsi precítene-deprimovanú recitáciu („Perceive The Shadow Spears“) vypálili skôr komicky ako efektne. Okrem huslistky zavítal na album aj ďalší hosť, Martin Krč, a vďaka nemu majú konečne DRACO HYPNALIS na albume živé bicie. Kým na jednej strane znejú lepšie, ako na predchádzajúcich počinoch, aj tak je v ich výslednom zvuku a mieste v mixe akosi priveľa umelosti a málo drvivosti, ktorú by občas hudbe mohli poskytnúť. Škoda. Ostatné nástroje znejú príjemne (i keď myslím, že basový zvuk nebude každému po chuti), aj v momentoch kedy sa na poslucháča hrnú gitary, vokály, klávesy i husle súčasne.

To najlepšie na koniec, zvykne sa hovoriť a tým sa asi kapela aj riadila. Je to záver albumu, ktorý ukrýva najsilnejšie a najúdernejšie skladby „Star Chasing Coyote“ a titulnú „Balance of Moments“. To sú piesne, v ktorých sa pánom rozhodne podarili najsilnejšie melódie a kde sa odkrývajú nové tváre kapely (pôsobia na mňa aj o niečo tvrdšie ako ostatné kusy), avantgardné prvky sú s tými metalovými silnejšie prepojené a výraznejšie pohrávanie sa s rytmom im rozhodne svedčí. Texty albumu má na starosti „externý spolupracovník“ Martin Kašpárek a album svojou estetikou príhodne dopĺňajú. Aj keď som nedokázal vždy si ich nejako vysvetliť, pripadali mi skôr ako osobné výpovede zaobalené do metalových a veľkolepo pôsobiacich slov. Som určite zvedavý, ako bude pokračovať vývoj tejto kapely. Kým predchádzajúce albumy išli mimo mňa, na tomto sa hlavne ku koncu objavujú až výborné momenty a naznačujú, že ďalšie nahrávky (s ktorými hádam nebudú spojené až také prieťahy) môžu priniesť ešte zaujímavejšie zážitky.