Robot, káble, blikajúce diódy, FEAR FACTORY. Tento synonymický rad sa takmer automaticky zjaví pri pohľade na obal. Už od čias "Obsolete" sa kalifornský spolok vezie na striedavom prúde dobrý album-zlý album, a vzhľadom na to, že predošlý "The Industrialist" nestál za veľa, bol čas tešiť sa na novinku jednej z vplyvnejších metalových kapiel.

Na plnú hubu treba povedať, že FEAR FACTORY majú svoj štýl, od ktorého neplánujú odísť. Zvučné a rytmické bicie, podladené, monotónne riffy a Bellov kontrast medzi revom a spevom. Podobne aj po skladateľskej stránke - už na nedávnom bratislavskom koncerte mi dve novinky, "Soul Hacker" a "Protomech" pripomínali a pripomínajú dva konkrétne hity z minulosti. Recept sa jednoducho nemení - záverečná "Expiration Date" je obligátne nemetalová a atmosférická, "Church of Execution" zase hľadá spoločné linky s nu-metalom, zvyšok albumu hádže jeden podladený riff za druhým.

Ibaže, tento zdanlivo hrdzavejúci recept FEAR FACTORY je overený a funkčný - počúvam titulku so zvláštnym Burtonovým frázovaním a krk sa mi hýbe sám. Vlastne, okrem jedného vlažnejšieho prípadu je každá pieseň na "Genexus" niečím príťažlivá. FEAR FACTORY veľmi dobre vedia, že stvorili vlastný zvuk a ovplyvnili desiatky kapiel. To z nich robí hi-tech verziu zaživa fosilizovaných MOTŐRHEAD a iných štýlových kumpánov.

Továrnická novinka vyznieva tak dobre a živo z niekoľkých dôvodov. Po prvé, produkcia je čistá a absolútne bez chyby. Po druhé, Cazares sa tvrdohlavo spolieha na svoje hyperaktívne pravé zápästie. Tým spoľahlivo dosahuje peknej kôpky jednoduchých, no ohromne chytľavých riffov. Po tretie, Burton C. Bell popri svojom príjemnom reve zapracoval aj na čistých pasážach, a ak má ísť do melodických polôh, znie lepšie, než v minulosti. Na nete sa dokonca objavili indície o jeho hodinách spevu. Zlepšenie je podčiarknuté veľmi vkusne a efektívne využitými klávesami, tvoriacimi kontrapunkt k celej zvukovej mašinérii. Vďaka klávesovým pasážam môže vynikať aj taká melodická vec, ako "Regenerate" (s nečakaným ultra-tvrdým riffom po druhom refréne), aj spomínaná titulka, ktorá je zrejme najtvrdšou vecou na celom albume. Kontrasty sa stali použitím kláves silnejšími, a dá sa povedať, že Burtonove hrdlo už nie je jediný melodický nástroj FEAR FACTORY.

Zároveň treba spomenúť texty, vec často zabudnutú. "Genexus" predstavuje vcelku podarený koncept systémového zneužívania človeka a ľudského tela. Textová zložka vrcholí, paradoxne v smutnej "Expiration Date". Záverečná depresia vrcholí pokojnou vetou „Time to die“ a pokojne by mohla vybehnúť aj slzička. Skvele vygradovaný záver. A keď sme pri tom, bonusový bod získavajú FEAR FACTORY za efektné citácie Blade Runnera. Neviem, či by to prešlo niekomu inému.

Mám teda všetky logické dôvody na to, aby sa mi tento album veľmi nepozdával. Sú to stále tí istí FEAR FACTORY, čo už skoro 20 rokov hrajú to isté. Oni si však "to isté" vymysleli sami, a nechali ostatných klonovať, rekonštruovať a kopírovať. Za pomoci "Demanufacture" a "Obsolete" vymysleli svoj zvuk, a v roku 2015 nám chcú pripomenúť, že ich sound nikam neodišiel. Nový album je zvukom kapely, ktorá má aj po toľkých rokoch stále chuť užívať si hudbu. A aj preto môžem s radosťou a pokojným svedomím povedať, že "Genexus" budem mať omnoho radšej, než by som možno objektívne mal.