FLYING COLORS - Flying Colors

Flying Colors je jedným z nových, a hlavne mnohých, bočákov bubeníka Mika Portnoya v tomto roku. Nie je sa čomu čudovať. Po tom, ako opustil Dream Theater, a neskôr bol aj svojimi bývalými spoluhráčmi odmietnutý, zostalo mu veľa voľného času. Zachoval sa ako pravý chlap, ako pravý starý mládenec, ktorý prišiel o ženu a prázdne miesto sa snažil vyplniť čo najväčším počtom mladých nových „známostí“. Ak mám povedať pravdu, tak tento bočný projekt je prvý, ktorý ma zásadnejšie oslovil a má veľkú šancu presadiť sa i u širšej poslucháčskej obce než taký Adrenaline Mob.

Flying Colors je ako všetky Portnoyove projekty zoskupením zvučných mien. Máme tu stáleho Mikovho spolupracovníka a priateľa Neala Morsea (klávesy, vokály), jeho menovca Steva Morsea (rytmická a sólová gitara), ktorého môžete poznať okrem iného z kapely Dixie Dregs a ktorý nie je v žiadnom príbuzenskom vzťahu s Nealom. Basovú linku obstaráva Dave LaRue (basa) a mikrofón má v područí, metalovej scéne pravdepodobne neznámy, Casey McPherson (mimo iné aj klávesy a rytmická gitara). Album znie žánrovo rovnako rôznorodo ako aj jeho obsadenie a je tam cítiť vplyv všetkých väčších osobností podieľajúcich sa na ňom. Casey má vynikajúci hlas, ktorý je v prvom rade, podľa mňa, veľmi osviežujúcim prvkom. Príjemné pop-rockové zafarbenie bez zbytočných siláckych póz. Ten je častokrát sprevádzaný sprievodnými vokálmi Neala či Mika, ktorí však majú na albume aj pár vokálnych momentov len pre seba.

Úvodná skladba Blue Ocean vám nenapovie o znení albumu vôbec nič, akurát tak finálny mix zvuku, v ktorom je album nahratý. Jediný spoločný prvok, akási konštanta tohto albumu, je snaha o vytvorenie síce záludnejších (slovo kreatívnych by bolo asi viac na mieste, ale komu čo viac sedí) inštrumentálnych kompozícií, ktoré ale neodplašia nenáročnejšie publikum, podchytených silným refrénovým nábojom. A môžem povedať, že sa im to vcelku darí, čo skladba to potenciálny hitový refrén. V druhej skladbe je cítiť silný vplyv Muse, je to hlavne efektom ktorý je použitý na Caseyho vokále a evokuje mi Bellamyho srdcervúce kvílenie do megafónu v skladbe Feeling Good, ale nie je to jediný moment. Basa má podobne skreslený tón ako tá v skladbe Hysteria a vôbec celá skladba sa nesie v Muse-ovskom duchu, veľmi podarené. Kayla je ukážkou hudobnej zručnosti všetkých prítomných, a práve táto skladba má najväčšiu hitovú tendenciu spomedzi všetkých. Výborne vystavaná pieseň, ktorá bola jasne tvorená za účelom prilákania i rádiového publika a nebudem prekvapený, ak už na nás FC nachystali alebo chystajú videoklip. The Storm sa priam až zavŕtava pod kožu svojim premodelkovaným refrénom, ktorý znie príliš neúprimne a príliš snaživo (aby niekto nenamietal, že sa vyjadrujem vágne a neurčito, snaživo a neúprimne znamená, že by ten refrén mohli použiť aj taký The Calling), ale zlá pieseň to určite nie je. Love Is What I'm Waiting For je skladba jasne inšpirovaná The Beatles, s príjemným slohovým popevkom sprevádzaným klavírom, ktorý v refréne ústí do viac vokálneho, tak typicky beatlesáckeho, harmonizovania. Jediným motívom vybočujúcim z jasne odvodenej skladby je Santanovské sólo. Inak sa jedná o ďalšie plnenie sľubu z úst Portnoya, ktorý avizoval inšpiráciu práve v kapelách ako Muse či The Beatles. Everything Changes, skutočne na chvíľu všetko mení, a dostávame sa do melancholického opojenia v baladickom tempe. Zhruba v polovici skladby sa ale ocitáme na sólovom albume Neala, ktorý sprevádza svoje vokálne sólo klávesmi, do čoho uskutočňujú vpády ostatné nástroje. Nasleduje sólo, z ktorého sa budú tešiť určite aj Petrucciho fanúšikovia a skladba sa vracia k pôvodnému zneniu s miernym pridaním na tempe, ktoré ale hneď v nasledujúcej Better Than Walking Away upadá späť do baladického ukolísavania. Fool In My Heart, musím povedať, je opäť raz veľmi Transatlanticko-Morse-ovsko pôsobiaca skladba s Mikom ako hlavným vokalistom, ktorému prichádza v refréne na pomoc hlavne Naal a neskôr i Casey so svojím až soulovo znejúcim momentom. A záver zaobstaráva, nielen časovo najrozsiahlejší song z albumu, Infinite Fire, ale zároveň TEN song albumu. Jedná sa o najvýraznejší kúsok, ktorý si i cez svoju dĺžku uchováva chytľavý dizajn. Je nám dopriaty najväčší inštrumentálny rozlet, ktorý je samozrejme podporený svojou jasne nerádiovo zamýšľanou minutážou. Paradoxne však po rádiovej editácii sa môže jednať o najsilnejšiu skladbu nahrávky. Myslel som, že Kayla je jasný víťaz ukážkovej hitovo zamýšľanej skladby, ale srdcervúci refrén „I will be with you, and I Will be with you again“ v Infinite Fire je absolútne neprekonateľný. Len dodám, že v skladbe opäť raz cítiť Nealov rukopis najjasnejšie a ak ste náhodou fanúšikovia bez znalosti jeho sólovej práce a vychutnávate si práve takéto skladby, je vám snáď jasné po čom siahnuť najbližšie.

Ako bolo napísané, na albume je citeľný prínos ako menovcov Morseovcov či už je to Stevova sólová a gitarová progresívnosť, alebo spomínané Nealove vklady. Rovnako je tam citeľný Caseyho prínos v podobe akustických, spevavých až popovo ladených skladieb, ktoré vycítite po pár vypočutí jeho vlastnej tvorby. Čo je tam citeľné najmenej, je nejaký Dream Theater. Ten ani neskúšajte hľadať. Podobností sa skôr dočkáte z už v recenzii spomínaných zoskupení, ktoré veľmi nekorešpondujú s tvorbou jeho bývalej skupiny. Čo prináša nezodpovedanú otázku, ktorú som si kládol v niekdajšej recenzii posledného albumu Dream Theater. Čo je vlastne Mikov prínos, okrem bubeníckych fines, aká je jeho hudobná tvár, lebo ja to neviem. Z kapely Dream Theater sa po jeho odchode nevytratilo nič a tento album neobsahuje nič, čo by som vedel definovať ako jeho vklad. Ale to len provokatívna úvaha na záver. Čo by robil Portnoy bez všetkých svojich talentovaných spoluhráčov a priateľov...? Hral by v iných kapelách, to je mi to jasné, nebudem podkopávať jeho integritu ako talentovaného bubeníka. Každopádne, album je vynikajúci a pochybujem, že tento rok splodí s ďalšími svojimi projektmi niečo hodnotnejšie, iba ak opäť spojí sily v projektoch, ktoré majú viac ako 2-3 mesiace.

9 / 10

Tracklist

01. Blue Ocean
02. Shoulda Coulda Woulda
03. Kayla
04. The Storm
05. Forever in a Daze
06. Love is What I'm Waiting For
07. Everything Changes
08. Better Than Walking Away
09. All Falls Down
10. Fool in My Heart
11. Infinite Fire

Zostava

Neal Morse - klávesy, vokály
Steve Morse - gitara
Mike Portnoy - bicie, perkusie
Casey McPherson - vokály, gitara
Dave LaRue - basová gitara

Informácie o albume

Žáner: Progressive Rock

Dátum vydania: 27.03.2012

Typ:

Dĺžka: 60:26

Vydavateľstvo: Provogue Records

Webová stránka:

Krajina: USA

Informácie o recenzii

Uverejnené: 2012-03-27 22:58:11

Prečítané: 854x

Autor: Tomáš Švonavec

Tomáš Švonavec

Názory redakcie

Chýba názor redakcie