Švédski náladotvorcovia KATATONIA pokračujú v roku 2009 vo veľkom štýle. O tom, že je Katatonia veľmi obľúbeným zoskupením, nie sú žiadne pochybnosti. V dnes už bohatej diskografii má každý z jej fanúšikov určitých favoritov. Každým ďalším albumom ale dokázala potvrdiť status jednotky na severskej melancholickej scéne. Na otázku či tentokrát nezakopla, odpovedá kvalita materiálu pomenovaného Night Is The New Day.

Album obsahuje dosť sviežich a svištivých gitár. Klasikou sú už samozrejme náhle zjemnenia a prechody do trýznivo pokojných partov. Hneď úvodná dvojka skladieb je práve v znamení gitár a výbornej rytmiky, ktorá spoľahlivo vystiela už tradičnú melancholickú dušu skladieb KATATONIe. Nosný riff vo Forsaker je jednoducho výborný, takisto ako pôsobivý úvod skvelej The Longest Year s plynulým naviazaním tvrdších gitarových úsekov a fantastického refrénu. V Idle Blood už prevládajú viac emotívnejšie prvky, pri čom sa upúšťa z riffov a prednosť dostáva akustika. Onward Into Battle zaujme predovšetkým vynikajúcim refrénom, zrejme najlepším na albume. Emócie ponúknuté v pokojnejších kompozíciách narúša Nephilim, jeden z najzúfalejších a najtemnejších kúskov albumu. Ďalším vydareným z rozjímavejších songov je Inheritance. Záver albumu sa snaží nakopnúť Day And Then The Shade s chytľavým gitarovým gejzírom. Mojím osobným favoritom je ale záverečný Departer. Jedna z najexperimentálnejších položiek albumu, kde Jonasovi výborne sekunduje hosťujúci Krister Linder (ENTER THE HUNT).

KATATONIA sa nám síce opakuje, ale šikovnou aranžérskou prácou a niektorými naozaj skvelými položkami tento pocit potláča. Možno chýba hit typu My Twin a možno už niekomu trúchlivá tvár kapely na čele s Jonasom Renksem pôjde pekne hore krkom. My ostatní si však vychutnáme bezosporu kvalitný album, ktorému už tradične nechýba poriadna dávka jesenných emócií a sebareflexií. KATATONIA sa môže smelo radiť medzi kapely, ktoré tohto roku nezakopli.