Už na svojom predchádzajúcom albume títo martinskí experimentátori naznačili, kam sa budú uberať ich ďalšie kroky. V dnešnej dobe je skutočne ťažké prísť s niečím originálnym, s niečím, čím by metalové kapely dokázali upútať a zaujať v záplave zahraničnej, často priemernej konkurencie. Odpoveďou môže byť nový album LUNATIC GODS; čerstvý vietor do plachiet paradoxne prináša návrat k tradíciám. Nemám však na mysli tradície rocku alebo metalu, ale naše pôvodné, ľudové, pretože v dobe, keď sa množstvo spolkov obracia ku keltským alebo vikingským tradíciám, ktoré sú však vlastné iným národom, LUNATIC GODS sa našli v koreňoch slovenských. V minulosti boli taktiež veľmi originálnym zjavom, ktorý sa dokázal odlíšiť, no podľa môjho názoru zlom v ich tvorbe prišiel práve s predchádzajúcim albumom „Ante Portas“, kedy začali používať tradičné folklórne nástroje, ako aj rodnú reč. Oba tieto aspekty sú na novinke dovedené skutočne do výbornej podoby. Vokalistovi Emilovi rodná reč sedí oveľa viac než angličtina, aj keď jedným dychom dodávam, že v melodických polohách sú tam ešte rezervy a priestor na zlepšovanie, zato tie extrémne polohy sú výborné, brutálne a zároveň zrozumiteľné.

Snáď najsilnejšou zložkou celého albumu sú texty – že je Hirax v súčasnosti širokej verejnosti známy skôr ako spisovateľ, to vie asi každý z vás, previesť však do textovej podoby poviedku od Dobšinského O krásnej Ibronke prostredníctvom skladieb „Od priadok po zimný čas (Ibronka 1)“ a „Na krížnych cestách (Ibronka 2)“, to chce skutočne odvahu. Texty teda nie sú žiadnou povrchnou záležitosťou, ktorá okolo vás prebehne bez toho, aby zanechala akúkoľvek stopu, čo je neduh, ktorým žiaľ trpia mnohé metalové nahrávky. Určite ich budete vnímať, počúvať a budú vás lákať pustiť si nahrávku znova a znova. Hudobná zložka však nezaostáva; čas pri nahrávke plynie rýchlo, nenudí a stále ponúka nové a nové zákutia, ktoré môže poslucháč pomaly objavovať. Folklórne inštrumenty sú použité v oveľa väčšej miere ako na „Ante Portas“ a niektoré pasáže majú vyslovene ľudový nádych. Nevyhýba sa ani experimentom mimo metalový a ľudový žáner (napríklad saxofón v skladbe „Tak riekol les...“). Zaujímavé je aj použitie rozprávačov a hoci „Vlnobytie“ nie je koncepčným albumom, pôsobí ako príbeh plný emócií s výbornou dramatickou atmosférou, vie byť agresívny, citlivý aj smutný. A napriek tomu, že je značne ovplyvnený slovenskou ľudovou tvorbou, neznie úplne tradične - je veľmi originálny a experimentálny, jednoducho stojí za pozornosť.