MACHINE HEAD - Bloodstones & Diamonds

MACHINE HEAD - Bloodstones & Diamonds

MACHINE HEAD si počas svojej kariéry prešli rôznymi podobami svojej tvorby a dokázali osloviť pomerne široké spektrum fanúšikov. Musím sa priznať, že som si našla to svoje vo väčšine z ich hudobných období, nedám dopustiť na albumy, akými sú nahnevaný debut "Burn My Eyes", mnohými ich priaznivcami dodnes považovaný za neprekonaný alebo vynikajúci, pestrý a prepracovaný "The Blackening". Akceptujem aj väčšinou fanúšikov nepochopené nu-metalové obdobie na prelome tisícročí, no dnes, keď je prelínianie žánrov viac-menej samozrejmosťou a nu-metal alebo hip-hopové prvky už nie sú pre väčšinu metalistov neprijateľné a skupiny ako LIMP BIZKIT vystupujú na veľkých metalových festivaloch bok po boku s napríklad takými SLAYER, možno by mali dať šancu tomuto obdobiu aj ostatní... Hoci väčšina ortodoxných fanúšikov to MACHINE HEAD dodnes neodpustila...

Skupina sa v uplynulých rokoch v podstate drží štýlu, ktorý nastolil spomínaný "The Blackening", čoho dôkazom bol aj nasledovník tohto albumu s názvom "Unto The Locust". Ten patrí podľa môjho názoru skôr k tomu lepšiemu, čo kapela vyprodukovala, aj keď chvíľami na mňa materiál pôsobil trošku nevyvážene a nevraciam sa k nemu s takou radosťou ako k predchádzajúcemu počinu a debutu. Poďme však už konečne k aktuálnej záležitosti "Bloodstone & Diamonds". Ide o nahrávku s najdlhšou minutážou v histórii MACHINE HEAD a je prvou u známeho metalového vydavateľstva Nuclear Blast, pričom jej vydanie bolo podporené masívnou reklamnou kampaňou. Ako som už spomenula, štýlovo sa nahrávka drží v šľapajách posledných dvoch počinov, hoci miestami je obohatená o niektoré nové prvky. Už pri ukážkach a studioreportoch vypustených na svetlo sveta bolo pre mnohých fanúšikov prekvapením, že kapela začala viac experimentovať aj so symfonikou. Symfonické prvky sú prítomné v úvodnej klipovej záležitosti "Now We Die" alebo neskôr v skladbe "In Comes The Flood". Atmosféra tu však nefunguje okamžite, a ani takým spôsobom, ako tomu bolo v prípade výborného albumu "The Blackening". Spomínaná úvodná záležitosť nám ukáže rôzne podoby aktuálnej tvorby MACHINE HEAD, citlivý symfonický refrén plynule prechádza v agresívny thrashový refrén a rozmanité nálady sa striedajú počas celej piesne. Tá možno nezaujme na prvé vypočutie, no po niekoľkonásobnom opakovaní sa vám pomaly, ale isto dokáže dostať pod kožu. Prvá singlová lastovička z albumu "Killers & Kings" je rýchlou, naštvanou piesňou, ktorá síce nie je ničím výnimočným, no neurazí ani vyslovene nesklame.

Skladba "Ghosts Will Haunt My Bones" zo začiatku zaujme ako riffmi, istou dávkou epickosti, tak aj citlivejšou podobou Flynnovho spevu, no neskôr v druhej upadne v priemer a nedokáže udržať poslucháčovu pozornosť. Bohužiaľ s podobným vkrádajúcim sa pocitom priemernosti a nudy som mala problém počas skutočne veľkej časti albumu. Rozhodne tu nemôžeme hovoriť o jednotvárnosti alebo malej rozmanitosti, pretože album je veľmi pestrý, no jednoducho nedokáže tak chytiť za srdce ako už spomínané predchádzajúce počiny. Veľká časť albumu je poznačená snahou o ukázanie tej agresívnejšej tváre kapely ("Eyes of the Dead" alebo "Game Over"). Prekvapiť môžu originálne prvky v rámci tvorby MACHINE HEAD, ako je napríklad gotické, temné intro skladby "Sail Into The Black". Jednotlivé súčasti albumu sú zaujímavé - nájdeme tu už či emotívne, melodické alebo symfonické prvky, rovnako ako aj agresívne a nasraté, ktorým nechýba ten správny "drive", ale ako celok to miestami nudí. Melodický vokál Robba Flynna chvíľami pôsobí skoro až otravne a monotónne, v niektorých momentoch, keď zase Robb ukazuje množstvo svojich polôh, je dojem presne opačný. Vynikajúce nápady striedajú priemerné, a to niekedy aj v rámci jedinej skladby. Slabou stránkou nového materiálu je teda z môjho pohľadu jeho nevyrovnanosť, ku ktorej prispieva zrejme aj dlhokánska stopáž, jednoducho vyplnená momentmi "vaty" (tým podľa môjho názoru "trpí" hlavne druhá časť albumu). Niektoré miesta nahrávky sú vyslovene zbytočné, ako napr. inštrumentálka s hovoreným slovom "Imaginal Cells".

Nový MACHINE HEAD je počinom, ktorý potrebuje viac času a vypočutí, otázne je, či po počiatočnom nezaujatí dostane ešte od niektorých fanúšikov šancu. Po prvotnom výraznom sklamaní som tiež nejaký ten bodík prihodila, no nejde o album, predstavujúcim míľnik v tvorbe tejto americkej skupiny, ktorú dnes už bez problému môžeme nazvať legendou.

6 / 10

Tracklist

1. Now We Die
2. Killers & Kings
3. Ghosts Will Haunt My Bones
4. Night of Long Knives
5. Sail into the Black
6. Eyes of the Dead
7. Beneath the Silt
8. In Comes the Flood
9. Damage Inside
10. Game Over
11. Imaginal Cells
12. Take Me Through the Fire

Zostava

Robb Flynn - vokál, gitara
Phil Demmel - gitara
Jared MacEachern - basgitara
Dave McClain - bicie

Informácie o albume

Žáner: Groove/Neo-Thrash Metal

Dátum vydania: 07.11.2014

Typ: CD

Dĺžka: 70:57

Vydavateľstvo: Nuclear Blast

Webová stránka:

Krajina: USA

Informácie o recenzii

Uverejnené: 2014-12-10 00:44:55

Prečítané: 935x

Autor: Adela Melová

Adela Melová

Názory redakcie

Chýba názor redakcie