Nový album Megadeth vždy vyvolá nejakú tú diskusiu, ale tentokrát sa vďaka reklame, ktorú si Dave Mustaine spravil, očakávania ešte o niečo zvýšili. No a ten moment je konečne tu. Po dvoch rokoch čakania spríjemnených solídnym albumom „United Abominations“ nám na dvere zaťukala novinka.

Nebudem príliš rozmazávať (veď hodnotenie ste si už zrejme pozreli) a rovno poviem, že ide o najsilnejší album Megadeth za dosť dlhú dobu. Hoci, ako vždy, záleží, čo človek očakáva. Takže žiadne naplnenie nezmyselnej frázy „návrat ku koreňom“ sa nekoná. Veľkým plusom „Endgame“ je hmatateľný prirodzený vývoj, snaha posunúť sa niekam ďalej. Vnútorná dynamika skladieb, komplikované štruktúry, ale zároveň chytľavé refrény, explozívne sóla...to je nový Megadeth. Klasické elementy kapely nechýbajú, nenápadné spojenia so staršími nahrávkami tiež nie, a áno, trochu sa aj pritvrdilo. Už dlhšie nemali Megadeth na albume také nárezy ako „This Day We Fight!“ alebo „Head Crusher“.

Už v úvodnej inštrumentálke „Dialectic Chaos“ udrie spolu s nákladom sól do uší aj veľmi dobre zvládnutá produkcia, veľká slabina predošlého albumu. Trochu menej uhladená, gitary o niečo viac režú, žiaden nástroj nie je zbytočne v popredí. Andy Sneap to skutočne spravil dobre.

Ako som sa zmienil, Megadeth sa dostali na ďalší stupeň evolúcie. V rámci tradičného metalu vedia skvele skĺbiť jednoduchosť s náročnosťou. Ide teda o súboj protipólov, ktorý je radosť počúvať. Napríklad „44 Minutes“ ťahá veľmi priama, výrazná melodická linka – kontrastom by mohla byť titulná skladba, atmosférou zúfalá, na posluch náročná a veľa sa v nej deje. A samozrejme, typická Mustainovská hitovosť nemizne, „44 Minutes“ alebo „How the Story Ends“ sú epidemicky návykové.

Ešte pár slov k inštrumentálnym výkonom. Album je postavený najmä na kontraste sólovej a rytmickej gitary (paralela s „Rust in Peace“). Broderick, nový muž v zostave, je brilantný gitarista a je to počuť, a Mustaina dopĺňa veľmi dobre. Rytmika ostáva solídna, ale tu vidím nevyužitý potenciál – kreatívnejšia hra a pár fines by sa sem pokojne zmestilo. Občas by sa mohli odtrhnúť, aby predviedli svoje majstrovstvo a ukázali, že album nie je len o gitarách. No a Mustainove vokály? Tie sa príliš nemenia, len sú pre zmenu viac štekavé a vlastne sedia do hudby viac ako dobre.

Zhrnutie? Nech sa akokoľvek snažím potlačiť fanúšika Megadeth, ukrytého pod mojou tukovou vrstvou, stále nenachádzam (okrem málo výraznej rytmiky) nič, čo by som tomuto albumu vytkol. S každým ďalším posluchom je silnejší a vytvára plnší dojem. Výborná heavymetalová nahrávka, ktorá má od povrchnosti ďaleko a ktorá zrejme bude patriť medzi 5 najlepších tohto roku.