MONUMENTS - Gnosis

Na dlhohrajúci počin britských Monuments sa schyľovalo už nejaký čas, ale trvalo to nakoniec viac ako dva roky, kým vyplnili prázdnotu po ich trojskladbovom EP „We Are the Foundation“. Monuments sú kapela, ktorá povstala z popola niekdajších, vskutku zaujímavých, Fellsilent. Fellsilent bola určitou šialenejšou, menej sofistikovanejšou obdobou tiež dnes už oficiálne neexistujúcich SikTh. Členovia Monuments majú za sebou účinkovanie v mnohých iných kapelách či už ako sprievodní hudobníci, alebo muzikanti na „polovičný úväzok“ (Periphery, Chimp Spanner, The Algorithm, Cyclamen etc.).

Monuments sa vrátili s novým zvukom, novými posilami, ale hlavne s novým materiálom, aj keď... Z deviatich albumových titulov sa dočkáme dvoch, konkrétne „Admit Defeat“ a „The Uncollective“, ktoré mali svoje miesto už aj na EP. Tu sa naskytá otázka, či to nie je zbytočná recyklácia, ako tomu bolo pri ich súkmeňovcoch Tesseract. Môžem však skonštatovať, že ani nie. Zďaleka to nie je tak citeľné, ako tomu bolo pri Tesseract. V tomto prípade sa jedná o zbrusu nový zvukový šat, ktorý skladbám viac než pristane. Výrazná zmena v kapele nastala na speváckom poste, kde Matt Rose nahradil svojich dvoch predchodcov. I keď Monuments patrili medzi tých pár – naozaj môžu byť na svete tak dve – kapiel, ktorej opodstatnenie potreby dvoch vokalistov malo skutočne zmysel. Aj tak si myslím, že kapela vôbec nepochodila zle. Nový spevák veľmi hravo zvláda polohy melodické ako aj tie „nasratejšie“. Obidve spomenuté skladby „Admit Defeat“ i „The Uncollective“ si mali možnosť, okrem zmeny produkcie a zvuku, otestovať aj novú spevácku posilu. Práve „Admit Defeat“ otvára novinku „Gnosis“ a jej groovy dravosť je odzbrojujúca ako tomu bolo už aj pred dvoma rokmi. Vokál Matta Rosea bez problémov zvláda to, čo predtým mali na starosti dvaja speváci a úplne postačuje. Zvuk nástrojov má stále svoj moderný, djentom oplývajúci zvuk, ale oproti EP je basovejší, výraznejší, viac pohlcujúci a najmä kvalitnejší. Prvá „skutočná“ novinka sa nám naskytá v podobe druhej skladby s názvom „Degenerate“ a bez väčších problémov sa vyrovnáva tvorbe minulej a pokračuje ešte ďalej vo všetkých trúfalostiach, technikách a najmä chytľavosti. Album je preplnený aj mnohými ambientnými plochami, ktoré znejú či už na pozadiach skladieb, alebo v ich úvodoch a záveroch. Je to niečo djentu blízke, ale zároveň tá britská verzia je určitým špecifikom, ako to môžeme počuť aj u Tesseract. Monuments sú však hlavne o kvalitných rytmoch, s ktorými dokážu divy. Nie je tomu inak ani na „Gnosis“, sú toho dôkazom skladba po skladbe. „Doxa“ sa zarýva pod kožu nielen svojím refrénom, ale práve už spomenutou precízne zoštylizovanou rytmikou, na ktorej kapela bez problémov stavia. Niekto môže povedať, že sa len opakujem, ale ja hovorím, opakovanie ja matkou múdrosti. „Blue Sky Thinking“ nie je albumovou výnimkou, vysoko prepracovaná rytmická sekcia, ktorú doplňujú dva chlácholiaco znejúce, brilantne umiestnené údery na menšie činely. A opäť, chytľavý refrén. Výborne! Ešte hádam spomeniem aspoň záverečnú „Denial“, ktorá sa pýši najmä vokálnou "hosťovačkou" Spencera Sotela z Periphery. Ak mám pravdu povedať, celá skladba oplýva Periphery-izmom ako vyšitým, ale však prečo nie? Album si udržuje štandard po celú jeho dĺžku hracieho času, skladby sú komplikované a zároveň veľmi chytľavé, a to všetko je zorganizované v jednom umne vykonštruovanom celku.

Monuments dokázali, že nie sú len kapelou o jednom trojskladbovom EP. Práve albumom „Gnosis“ tento fakt hravo preukazujú. Prvý dlhohrajúci zárez sa viac ako vydaril a ja mu nemám takmer ani čo vytknúť. Nejedná sa o hudobný prielom, človek ani neostane v nemom úžase, ale také veci prenechajme iným. Ja som od Monuments dostal všetko, čo som očakával a čo mi po práve, ako znalcovi tvorby, patrilo.

8 / 10

Tracklist

1. Admit Defeat
2. Degenerate
3. Doxa
4. The Uncollective
5. Blue Sky Thinking
6. 97% Static
7. Empty Vessels Make The Most Noise
8. Regenerate
9. Denial (ft. Spencer Sotelo)

Zostava

John Browne - gitara
Olly Steele - gitara
Adam Swan - basa
Mike Malyan - bicie
Matt Rose - spev

Informácie o albume

Žáner: Progressive Metal/Experimental Groove

Dátum vydania: 27.08.2012

Typ:

Dĺžka: 41:10

Vydavateľstvo: Century Media

Webová stránka:

Krajina: Veľká Británia

Informácie o recenzii

Uverejnené: 2012-09-04 23:59:58

Prečítané: 1056x

Autor: Tomáš Švonavec

Tomáš Švonavec

Názory redakcie

Chýba názor redakcie