Pomenúvať albumy prostredníctvom číslovania bolo moderné niekoľko desiatok rokov dozadu. Dnes sa to už tak nenosí, no i hypermoderná kapela ako PERIPHERY sa môže uchýliť k takémuto kroku. (Album ale nesie aj podtitul, alebo dovetok: „This time it’s personal.“) I obal nahrávky je až nápadne podobný debutu, len je v iných farbách. Ono je to celé celkom logické. Oba albumy totiž stále sčasti čerpajú z archívu skladieb Mishu „Bulb“ Mansoora a tieto kusy sú svetu už nejakú tú dobu známe. Tváriť sa teda, že je to celé súčasťou nejakého nového konceptu, by bolo asi zbytočné.

PERIPHERY nikdy neboli partia temných a tvrdých metalistov, ktorí by sa svoju hudbu snažili napĺňať zlobou a nenávisťou. Idú skôr po pozitívnej nálade a ani tentokrát tomu nie je inak. Treba ale povedať, že po predchádzajúcom klipe k „Jetpacks Was Yes“, alebo vydaní EP „Icarus Lives“ by poslucháč možno očakával väčšie vymäknutie. To však nenastalo a hudba má stále množstvo ostrých hrán a krutých, po Thordendalovi zdedených, nakladačiek sprevádzaných drsným revom Spencera Sotela. Jeho prejav v melodických pasážach doznal určitého vývoja. Často dokonca nahadzuje polohy, ktoré by ste čakali od takého Rodyho z PROTEST THE HERO. Vďaka tomu je citeľný vplyv týchto kanadských vtipálkov. Kvôli výraznejšiemu „shreddingu“ zase PERIPHERY občas navodia náladu á la THE HUMAN ABSTRACT. Spolu s MESHUGGAH a samotným „Mansoorizmom“ by sa takto dali zachytiť hlavne metalové prvky „Periphery II“. K tomu už tradične pribieha na pomoc dopad počúvania rôznych progrockových a fusion hudobných majstrov (ktorí mimochodom albumu výrazne pomohli aj osobne – Guthrie Govan a John Petrucci si na ňom strihli skvostné sóla).

Je pravdepodobné, že k tomu, ako album znie – a teda ako PERIPHERY, no napriek tomu sviežo a novo – prispieva aj účasť nového člena Marka Holcomba. Ten už pred tým spolupracoval s Mishom v projekte HAUNTED SHORES. Zrejme si teda rozumejú a je to počuť aj na výsledku. Ten je až prekvapujúco výborný. Album bezchybne plynie a strašne príjemne sa počúva. Nie je to nahrávka, ktorá by prinášala množstvo typicky extrémnych atribútov. Rozbíjať nábytok, ani mlátiť okoloidúcich pri nej asi nebudete. Je to skôr album na vychutnávanie a príjemné pozitívne/energické nakopnutie, plný podarených momentov, ktoré účinkujú už na prvýkrát, no zároveň vám ponúka množstvo zaujímavých detailov aj pri sústredenom a opakovanom počúvaní. A o tom to je...