Naši severní susedia nás už po dlhé roky zásobujú podozrivo lacnými potravinami, ale aj kvalitnou rockovou a metalovou hudbou. Na poli progresívneho rocku sú RIVERSIDE bezkonkurenčne najznámejším pojmom tamojšej scény. Za svoju kariéru preskúmali mnoho rockových polôh, ale nikdy sa úplne nevzdialili od „klišé“ svojho žánru a tiež nikdy nevydali vyložene nepodarený album. Toľko nutné informácie na vstupe do novinky.

Šiesty album sa volá "Love, Fear and The Time Machine" - nomen omen. Láska je bezpochyby obsiahnutá nielen v perfekcionistickom, kreatívnom prístupe kapely, ale aj v zvláštne pohodovej atmosfére. Strach, naopak, tlie v niekoľkých pochmúrnych piesňach („Afloat“) a v textovej zložke. A na záver – časostroj tentokrát cestuje skôr do minulosti. Aj nostalgia je jedna z emócií novinky RIVERSIDE. Spomínané texty, útočiace na (post)moderný spôsob života, kontrastujú s veľmi silným vplyvom prog-rocku sedemdesiatych rokov.
Niet pochýb, že doska je najmenej tvrdou v doterajšej histórií kapely, a miestami ledva spĺňa parametre rocku, nieto ešte metalu. Tvrdosť sa jednoducho vytratila, čo bolo naznačené už na predošlom albume, a tým svoju hudbu ochudobňujú o ďalšiu úroveň. V niektorých piesňach je atmosféra smeruje priamo k poriadnemu hlučnému riffu, ktorý však nikdy nepríde a pieseň ostane bez kontrastu. Moje chúdence uši už asi automaticky očakávajú poriadny hluk namiesto melodiky.

Dôraz na melodiku a akustické gitary sa dá vysvetliť tým, že putovné kapelnícke žezlo prebral pre tento album Mariusz Duda. Na predošlom "Shrine of New Generation Slaves" akoby šéfoval kapele svojimi klávesovými eskapádami Michal Łapaj, o album predtým zasa gitarista Piotr. Tentokrát je to ale Mariusz, a v centre pozornosti je jeho krehký vokál a vynikajúca basa. Jedným príkladom za všetko je veľmi podarená "#Addicted" - basgitarová linka je okamžite zapamätateľná a Duda sa odvážne a úspešne pohráva s falzetom.

Prvá polovica albumu je podstatne rockovejšia, tá druhá zase viac baladická. Najdlhšia pieseň na albume, "Towards The Blue Horizon", má dokonca folkovo znejúci úvod, ktorý mi, bez srandy, pripomína J. Nohavicu. Kreativitou sa pri skladaní určite nešetrilo, avšak chýba tu nejaký veľkolepý moment, kúsok metalovej estetiky. To je niečo, na čom „Love, Fear and the Time Machine“ stráca body, hlavne pri porovnaní s predošlou nahrávkou. Najbližšie k monumentálnemu motívu má záver "Caterpillar and The Barbed Wire", ale stále to nedosahuje takej naliehavosti, na akú som si u RIVERSIDE rád zvykol.
Ak niektorým piesňam chýba lepšia gradácia, textová zložka to zachraňuje, čo sa dá. Texty boli pre štvoricu vždy dôležité. Duda ostal verný svojmu civilnému jazyk, pretkanému technologizmami. Introspekcia v lyrike slúži na zmiernenie pozitívnej nálady. Hudobne je napríklad "Time Travellers" uvoľnenou baladou, ale čo na tom, keď refrén dokola opakuje iba zúfalú nostalgiu?

„Let's go back to the world that was 30 years ago and let's believe this is our time“
Pohľady do minulosti nikdy nebudú plnohodnotné, a aj preto som rád, že mám túto nahrávku vo svojej zbierke. Nie som síce úplne spokojný a budem hodnotiť prísne, ale album ako celok funguje veľmi dobre a má jednotnú víziu. A ak sa mi bude žiadať vyšperkovaných, silných motívov, pustím si po milióntykrát "Second Life Syndrome" alebo "Anno Domini High Definition". Tu a teraz však musím povedať, že aj šiesty album RIVERSIDE sa podaril natoľko, že nie je dôvod odísť žiť, milovať a báť sa do minulosti.