Hádam každý, kto sleduje vývoj na poli tradičného metalu, sa občas pristihne nostalgicky spomínať (prípadne si domýšľať, ako my, neskôr narodení), aké asi museli byť osemdesiate roky, keď bol metal na vrchole. V tejto dekáde vzniklo toľko hudby, že presadiť sa bolo skutočne náročné – často to nebolo zapríčinené len hudbou, skôr išlo o to, byť v správnom čase na správnom mieste a mať aj šťastie. A tak sa môžu niektoré nahrávky v súčasnosti prezentovať len vrstvou prachu. Chcel by som teda vydolovať niekoľko „zabudnutých“ kusov a ukázať, prečo by nemali chýbať v zozname zásadných nahrávok.

Thrash metal bol vyprofilovaný a dosiahol zenit už okolo roku 1986 – Reign in Blood, Pleasure to Kill, Master of Puppets, Peace Sells... a dalo by sa ešte pokračovať. Máločo, čo prišlo neskôr, bolo podobnou explóziou. Debut Američanov Sadus túto kategóriu spĺňa a je určite jedným z najšialenejších a najagresívnejších thrashových nahrávok, hoci sa na svet dostal až v roku 1988.

Už zlomok sekundy po začiatku „Certain Death“ sa krk sám podvedome rozhýbe do vysokých frekvencií. Šprintujúci riff, silno centrifugálne tempo, podkreslený výraznou basou Steva Digiorgia, Travisovo chrlenie slov a Allenove rýchle, ale zároveň kreatívne bicie – všetko skombinované veľmi efektívne. A podobne extrémne hody sú aj v ostatných skladbách. Najbližšie k „Illusions“ má asi Slayerovský Reign in Blood, hoci ten album mi príde menej čitateľný a menej technicky hodnotný. Snúbenie agresivity, rýchlosti a techniky je hlavným určujúcim faktorom nielen „Illusions“, ale hudby Sadus celkovo.

Riffy sú decentne zahalené do produkčnej špinavosti, čím sa posilňuje pocit undergroundu. Inak je produkcia veľmi pekne vyvážená a každý nástroj počuť veľmi dobre (schválne si spočítajte, na koľkých podobných albumoch ste nepočuli napr. basu). Tak si môže poslucháč naplno vychutnať hru všetkých muzikantov, najmä rytmickej sekcie. Medzi dvojicou Digiorgio - Allen je cítiť veľmi silnú chémiu. Napríklad v klenote albumu, „Hands of Fate“ je zmien tempa a basových podfarbení viac ako dosť (plus jediný čistokrvný „blastbeat“). Gitary sa držia prevažne jedného-dvoch riffov na song – to je dostačujúce, keďže priemerne trvajú okolo dvoch minút a sólujú typickým spôsobom – rýchlo, zbesilo, až to spôsobuje menšiu nevoľnosť. Čo však tejto nahrávke dodáva dušu a gule, to je maniakálny vokál Darren Travisa. Pri posluchu „Torture“, „Twisted Face“ alebo „Sadus Attack“ zo seba dostáva šialené zvuky, výsostne nevhodné pre rodinnú oslavu.

„Illusions“ je teda necelá polhodina vynikajúcej technicko-brutálnej thrashovej muziky. Okorenená je undergroundom, správnom rebéliou a je výrazným príspevkom do súťaže „Extrémnejší vyhráva“. Okrem zbytočného dvojminútového outra „Chemical Exposure“ nemá chybu. A pre Sadus to bol vynikajúci začiatok... vydali ďalšie dva skvostné albumy (hoci výnimočné iným spôsobom), jeden dobrý a v súčasnosti sú opäť aktívni.

Pozn.: Album sa dá nájsť aj pod názvom „Chemical Exposure“ s odlišným obalom.