Verím, že na štvrtý album švajčiarskych dramatikov SYBREED bolo mnohými nahliadané s veľkým očakávaním. Veď aby aj nie, keď latka na predchádzajúcej sci-fi apokalypse s príznačným názvom “The Pulse Of Awakening” bola postavená po všetkých stránkach skutočne vysoko, čo mohlo vyhladovaného nedočkavca udržiavať v dostatočnom napätí. Ani niekoľkonásobné ponorenie sa do útrob novinky “God Is An Automaton” ma však nedokázal presvedčiť o tom, že by bola pomyselná latka prekonaná. Jednoducho sa tak nestalo.

Kapela nám ako vždy po formálnej stránke predkladá profesorsky precízne a technicky vysoko na úrovni odvedenú prácu. V danom žánri sa s podobným prístupom a vycibrenosťou zvuku samozrejme počíta. Zvlášť SYBREED je typ kapely, ktorá z moderných techník suverénne ťaží, čo len dajú, až sa to pod centrálnymi procesorovými jednotkami musí doslova smažiť. Aktuálny materiál nie je v tomto ohľade žiadnou výnimkou, navyše keď jeho mix bol opäť zverený do rúk producenta - niekdajšieho člena Kanadskej industriálnej legendy FRONT LINE ASSEMBLY - Rhys Fulbera, ktorého referencie hovoria za všetko (FEAR FACTORY, PARADISE LOST, FLA). Má to však jeden háčik.

Dokonale vyvážená harmónia medzi formálnou precíznosťou a hodnotným obsahom bola totiž naštrbená. Kapela nám na “God Is An Automaton” skladateľsky akosi zmeravela a okrem toho ani zďaleka nedosahuje účinkov predošlých troch albumov, vďaka ktorým si zaslúžila nemalú pozornosť publika v dnešnej záplave moderne metalovej produkcie. Reč je o schopnosti vytvoriť onú strhujúcu a až neľudsky mrazivú atmosféru, ktorou úspešne vykresľovala zvukomalebné vízie o vesmírnej apokalypse, či ľudskom nihilizme, až vám po chrbáte liezol mráz. Práve tu spočívala ich silná stránka, ktorá sa akosi záhadne rozplynula v nekonečnom priestore a súčasne s ňou vymizli i podnetné melódie, po ktorých niet ani stopy. Tie zbytkové len tak tak lapajú po dychu. Kapela akoby vyčerpala svoje kľúčové triumfy, ktoré do vás tak nemilosrdne implantovala. Pri mnohých prvkoch máte navyše pocit, akoby ste ich už niekde počuli. Len v inej modifikácii, u rovnakej kapely. Všetky uvedené aspekty akoby podľahli už spomínanej vycibrenej a zároveň vyhladenejšej produkcii, ktorá im nedodáva potrebný rozmer a šťavu, skôr naopak. Tá chladná syntetizujúca surovosť a mrazivé vibrácie ležia uviaznuté niekde pod jej teplejším povrchom, bez väčšej interakcie. Pomocnú ruku tomu nedáva ani elektronika a efekty (suchá, nemastná). “God Is An Automaton” je štandardný materiál spĺňajúci štandardné kritériá a požiadavky dnešnej doby. Nič viac. Pútavý scenár ako pri výbuchu supernovy sa tentokrát nekoná. Máte možnosť sa kochať iba na zvyškoch plynu vyvrhnutého do medzihviezdneho priestoru. Verím, že SYBREED ešte nepovedali svoje posledné slovo a že svoju podlomenú ambicióznosť ešte dokážu zachrániť. Chce to silnú koncentráciu novej hmoty.