Metaleros, vitajte na palube najväčšej luxusnej metalovej lode na svete, ktorá uzrela temnotu tohto sveta tento rok v poradí už šiestykrát. 60 kapiel na palube rotovalo na štyroch pódiách, každá mala odohrať dva koncerty. Najmä metalom nabitý program počas necelých piatich dní a štyroch nocí nedovolil telu ani zmyslom veľmi oddychovať. Množstvo podnetov a udalostí dovolím si tvrdiť vysoko prevyšovalo nielen moju prenosovú. ale aj záznamovú kapacitu. Ale poďme pekne po poriadku.

Prakorene tohto tripu siahajú ešte do decembra roku 2010, kedy ma kamarát (Pedo) upozornil na existenciu metalového festivalu na lodi 70000 TONS OF METAL. Začali sme sa oň s kamarátmi zľahka zaujímať a, keďže úplne prvú lodičku v januári 2011 sme už nestíhali, premiérovo sme ju dali v roku 2012. Bol to zážitok ako prasa a dlho sme sa z neho spamätávali, ale pokračovať každoročne v moreplavbe po ďalšie ročníky akosi nebola guráž... alebo dukáty? Zrejme oboje. Keďže život je pestrý a človek akčný – metalista, žijúci v nudnej šedi tohto kresťanského skanzenu sa improvizáciám a novým výzvam nebráni, istá zhoda okolností sa postarala o to, že sme sa v skoro pôvodnej zostave, ale o dvoch odvážlivcov posilnení ocitli na ceste do pekla, z ktorej už nebolo návratu. Kolotoč búkovania, plánovania a vybavovania potrebných formalít spojených s cestou do pekla sa mohol začať a to už bol koniec septembra. Motivácia bola mocná, čas ubehol rýchlo, keď sme sa zrazu ocitli na mieste nalodenia v prístave Fort Lauderdale, kde na 3000 metalových pasažierov zo 72 krajín sveta čakala plťka honosiaca sa menom INDEPENCE OF THE SEAS. O týchto 3000 metalu holdujúcich zverov sa mala starať až cca 1400-členná posádka...

Deň prvý 4.2.2016 štvrtok

Atmosféra v prístave bola zodpovedajúca nadchádzajúcej udalosti, prichádzali krojované partie fanúšikov ťažkého kovu z celého sveta, rôznych národností a farieb pleti, ako aj kapely a postupne prechádzali pasovou kontrolou a check in-om. Fronta bola dlhá a metalisti, tvoriví to národ, si krátili čas rôzne. Jeden týpek mal so sebou veľkú krabicu pizze a úporne ňou vynukoval personál prístavu, ďalší týpkovia si polievali ohnivú vodu, iní zase skandovali bojové pokriky. Jedna partia „ťažkých džefov“ tam púšťala matal cez reprák, ako inak než na plné gule, čo celkom zavzdušnilo poriadkových policajtov, ktorí si ich preventívne edukatívne vychutnali a bolo po matale...:-). Nalodili sme za sa vrelého privítania pool girls okolo poludnia, hneď sa dalo v jedálni bez daromného čakania poobedovať. Zbavení zbytočného okúňania sme skúsili lodnú kuchyňu a musím konštatovať, že jedlá boli vynikajúce a ponuka široká, teda (ne)bol problém, čo si vybrať. Potom sme boli čeknúť kajutu a zložiť si veci. Kajuta bola až priveľmi priestranná na to, že počas plavby tam človek strávi minimum času, s balkónom a s výhľadom na more. Oproti roku 2012, kedy sme mali trojku bez okna a s poschodovou posteľou, jednoducho luxus a romantika. Ešte sme absolvovali povinné školenie o tom ako sa spoľahlivo a bezpečne utopiť, ktoré hneď vedľa nás absolvovali aj chlapci z Moonspell (výnimky sa proste na tejto loďke nerobili), vyzdvihli fotopas v presscentre a davajhet konečne na free program. Prešli sme loď, aby sme sa vedeli zhruba orientovať a efektívne presúvať medzi jednotlivými stage-ami a popri tom sme nechtiac objavili na obchodnej pasáži pub v anglickom štýle (nedávno som sa niekde dočítal, že je to írsky pub, ale v ďalšom texte len anglický), v ktorom sa dal zaobstarať pivný mok nám tak blízky – Pilsner Urquell. Hneď bolo jasné, že v tejto putike strávime nemálo času.  Vo štvrtok sa hralo „len“ na troch stage-och: ALHAMBRA THEATER – z vnútorných stage-ov najväčší, STUDIO B – ICE RINK – menší stage á la „menší dekáč“ a PYRAMID LOUNGE – klub bez vyvýšeného pódia = najbezprostrednejší kontakt s publikom, nakoľko POOL DECK hlavný a najväčší stage na lodi nachádzajúci sa na vonkajšej hornej palube, ktorý zakrýval jeden z bazénov na tejto palube, bol vo výstavbe. Koncerty šiesteho dielu seriálu 70000 TONS OF METAL odpálili o 05:15 PM svojimi štyridsaťpäťminútovými setmi spolky Raven v Studiu B a Carach Angren v Pyramid Lounge-i, počas ktorých sme sa psychicky pripravovali na female front kapelku Delain v anglickej putike, kde sa to hmýrilo známymi osobnosťami, napr. Cradle of Filth, Paradise Lost alebo At the Gates. Čas neúprosne bežal a prišiel moment zrýchleného presunu na pre nás prvý koncert tejto série, symforockerov Delain, ktorí svoj prvý set na loďke odohrali v Alhambra Theater. Nacvakať pár fotiek pre ilustráciu a hajde vychutnávať si zmyslenú J iskru, ktorou vokalistka Charlotte Wessels jednoznačne oplýva. Pri skladbe „Tell me, Mechanist“ sa zjavil na pódiu aj George Oosthoek (bývalý frontman výborných Orphanage), ktorý so svojím nezameniteľným growlingom vytvoril skvelý protipól Charlotte v tomto duete ala „Kráska a zviera“. Určite vydarený set, fans vo vytržení. Po Delain-e sme boli navštíviť v Pyramid Lounge klubák doom – death-ových Vallenfyre na čele s čoby pevcom ostrieľaným harcovníkom Gregom Mackintosh-om (Paradise Lost). Ich umne skombinované prvky doom a death metalu potešili dušu a parádne predpripravili ušné ústrojenstvo na blížiace sa, pre mňa dôležité, vystúpenie old school-ových At the Gates, na ktorých som v oných 90-tych dosť fičal. Medzitým, ako som sa dopočul, sa speedmetalisti Dragonforce v divadle borili s technickými problémami a z plánovaného hodinového setu žiaľ odohrali, myslím, len jeden kompletný song. My sme zrejme v tom čase zavlažovali a netrpezlivo čakali v Studiu B na švédskych to klasikov AT THE GATES, ktorí svoj hodinový energický set rozbalili o 08:30 PM. Opäť zaznamenať pár obrázkov a užiť si hudbu svého mládí s nestarnúcim Thomasom Lindbergom a jeho družinou, ktorý počas zverského vresku za výdatnej podpory svojich súputnikov behal po pódiu ako naspídovaný. Z môjho pohľadu výborný prierezový set, ktorý sa vryje do pamäti, nezabúda sa naň a už vôbec sa naň nazaspáva J. Po At the Gates som teda zobudil svojho parťáka s otázkou, na ktorú kapelu ideme spať teraz. Odpoveď bola jasná, ideme žiť na talianskych gotikov Lacuna Coil do divadla Alhambra. Ich set sa so setom At the Gates pätnásť minút prelínal, takže začiatok sme nestihli.  Cristina Scabbia je síce vzrastom menšia, ale spevom, prejavom a energiou je to veľká žena J. Veľmi výživný, až pätnásťchodový set,  LC naservírovali a samozrejme nesmel chýbať dezert – cover Enjoy the Silence od Depeche Mode. Lacuna Coil v mojom ponímaní ďalšia kapelka, ktorú sa oplatí na loďke vidieť dvakrát. Po koncerte sme si (navzájom s Michim) vymieňali dojmy z vystúpenia, keď zrazu týpek stojaci pri nás sa zapojil do rozhovoru čistou írečitou slovenčinou. Mierny šok, keďže sme žili v domnení, že na loďke sme Slováci len naša partia. Z týpka sa vykľul Slováčisko ako repa - Dušan z Levíc, ktorý sa na loďku vybral sám. Toto stretnutie sme samozrejme patrične výdatne spláchli v baroch, ktorých bolo na lodi snáď viac ako kajút J. Inak, Dušan má môj veľký obdiv, že sa vybral na lodičku sám. Po gotike sme „na poprávku“ udreli thrash-u dávku v podobe nemeckých veteránov Sodom. Celkovo už párty na lodi začínala naberať na obrátkach a intenzita návštev barov mala tiež slušne stúpajúcu krivku. Nedá mi nespomenúť jeden výjav alebo ako to nazvať, týpek pri bare, kde sme relaxovali, si objednal Johny Walker Black Label (12 ročná whisky) s „kilom ľadu“, dolial doplna pollitrový pohár redbullom. Škoda ten ľad kaziť 12 ročnou whiskou a redbullom, ale po odpití skrivený výraz tváre typu to píše, to sú grády minimálne ako šesťdesiat voltová domáca, stál za pohľad. Vrátim sa ale k podstate akcie – k hudbe. Zo štvrtkového programu, aj keď už bol piatok nadránom, sme dali ešte neúnavnú poľskú mlátičku v klube Pyramid Lounge Vader, ktorý mňa osobne svojou energickosťou, nasadením a klubovou atmosférou postavil na nohy a zároveň rozstrieľal na kusy. Hudobne nelogicky sme potom v tom istom klube dali mne absolútne neznámu kapelu Squealer, ktorá nás ani len trochu nezaujala. Snáď len tým, že ako je možné, že sa vôbec na takúto akciu dostala... Po chvíli sebatrýznenia sme doslova utiekli na Insomnium, ktorí hrali v priestoroch Studia B, čo bola správna voľba, a kde po nich nasledovali Fallujah. Insomnium odohrali svoj melancholický a hudobne precítený set za doprovodu videoprojekcie, čo spolu vytvorilo hypnotizujúcu atmosféru a nešlo nič iné len pred pánmi „smeknout klobouk“. Pred vystúpením Fallujah, ktorých som chcel veľmi vidieť, „bo v Košicoch me oslovili“, sme absolvovali ich zvukovku, no nedokázali sme ten „klobouk“ už položiť naspäť na hlavu a vzápätí sme vytuhli. Svoj set skončili Fallujah o 06:00 AM a keď sa už balili, sme náhle precitli. V podstate tieto riadky viem len z počutia a ako prvý koncert na lodi a ešte k tomu Fallujah ho môžem smelo zaradiť do kategórie „som počul, že som bol na koncerte“. Skutočne krásny a neopakovateľný zážitok zažiť až zvukovku kapely, set prespať a potom si ešte vychutnať balenie aparátu. Nasledoval presun do kajuty a aspoň trochu spánku, veď nadchádzal deň druhý a koncerty už od 10:00 AM.

Deň druhý 5.2.2016 piatok

Holly Moses, čo mal byť náš prvý koncert na Pool Deck-u (celkovo na Pool Deck-u bol druhý, pred nimi hrali Visions Of Atlantis) sme nestihli. Vyhodnotil som to ako nejakú časovú nezrovnalosť, dlho sa tam pripravovala nejaká kapela a barman, inak pôvodom Pražák, nám vysvetlil, že už tam ručala nejaká ženská. Po skonštatovaní, že prvý set Holy Moses máme úspešne za sebou, sme vyskúšali na Pool Decku aspoň zručnosti českého barmana a naštartovali druhý deň metalového maratónu na mori typicky slovenskou súpravičkou. Otvorili sme teda playlist a po zistení, že kapela pripravujúca sa na Pool Deck-u je Gamma Ray (predsa len, najlepšie časy už majú dávno za sebou a ich posledný koncert, čo som videl, bola jedna veľká nuda) sme sa radšej z teplého vonkajšieho prostredia nasiaknutého morským vzduchom presunuli z 11.poschodia na poschodie druhé do klimatizovaného Studia B, kde sme teda piatok odpálili nórskou black/thrash-ovou smečkou Susperia. Táto banda vznikla z v roku ‘98 z hudobníkov pôsobiacich napr. v Dimmu Borgir alebo Satyricon a má na konte päť štúdiových albumov. A že chlapci z Nórska vedia, bolo cítiť hneď od prvých tónov. Na to, že hrali v Studiu B hneď v popoludňajších hodinách na ich set prišlo pomerne málo ľudí, ale tí, čo prišli, si naplno užívali a vytvorili solídnu kulisu. Nielen pre mňa bol veľmi príjemným prekvapením výborne interpretovaný cover od glammrockových praotcov W.A.S.P., song Wildchild. Celkovo kapelka Susperia osviežila a správne naštartovala druhý deň. Vzápätí odštartovali svoje predstavenie v Alhambra Theater blackmetalisti Tsjuder opäť pôvodom z Nórska. Zlovestné warpainty, správne orientované kríže mimochodom aj na nórskej vlajke, „ťěžký boty“, vybíjané killery a nenávistné pohľady boli predzvesťou hlbokej čiernej temnoty. Špinavý a ufúľaný black metal, ktorý nám chrstli Tsjuder do ksichtov, sa mi celkom hladko vryl pod kožu. Dobre som sa bavil a naplno som absorboval atmosféru, ktorú v divadle poľahky vyčarili. Nakoľko už počas vystúpenia Tsjuder-u v inom kúte lode gradovali prípravy na vystúpenie brazílskych divožienok Nervosa, štvrťhodinu pred koncom setu sme absolvovali útek do Studia B. Môžem zodpovedne vyhlásiť, že dievky za štyridsaťpäťminútovú vyučovaniu hodinu jasne a nekompromisne prítomným vysvetlili učivo – svoje ponímanie a vyjadrenie thrash metalu. Dovolím si tvrdiť, že od koncertov, ktoré som mal v minulom roku možnosť vidieť v Collosseum klube v Košiciach a na Brutal Assaulte sa ešte hodne polepšili a vyhrali. V súčasnosti nahrávajú v USA nový album a absolvujú koncertné turné. Hity ako napríklad Death alebo Into Moshpit sa bez poriadnej mely v publiku vskutku nezaobišli. Prišiel čas skľudniť - počas Nervosy si v Alhambra Theatre rozložil svoje fidlátka dlhoočakávaný portugalský gotický pojem Moonspell. Niekedy predtým som na potulkách po útrobách lode stretol ich basáka Airesa Pereiru, prehodili sme v rámci mojich možností pár slov a hovoril, že prvý set bude pozostávať z albumov Wolfheart a Irreligious, čo ma veľmi potešilo a vzbudilo nostalgické spomienky na oné časy, keď tieto albumy vyšli. Koncert Moonspell-u bol famózny, Fernando Ribeiro, frontman oplývajúci neskutočnou charizmou, si poľahky podmanil početné publikum. Na počesť 20. výročia od svojho vydania zaznel kompletne celý Irreligious v albumovom poradí, len pred poslednú skladbu setu Full Moon Madness zapracovali šlágre Ataegina a Alma Mater z Wolfheart-u, čím bol hodinový prídel atmosferickej gotiky naplnený. Vo fláku Raven Claws odspievala ženské vokály s Fernandom Mariangela Demurtas zo spolku Tristania. Čo dodať, Moonspell s prehľadom zaplnil priestor Alhambra Theatru a vytvoril neopakovateľnú atmosféru a elektrizujúcu väzbu s publikom – u mňa jednoznačne top kapela na plťke J. Ďalším ťahákom dňa v poradí bol švédsky krvavý kúpeľ Bloodbath na čele s frontmanom Nickom Holmesom (Paradise Lost), čo by „čistokrvým rodeným Švédom“ J. V tomto súbore sa počas jeho existencie vystriedalo zopár známych hudobných osobností ako napr. Mikael Akerfeldt, Dan Swano alebo Peter Tagtgren, čo indikuje adekvátnu hudobnú kvalitu. Nick Holmes svojím prejavom odetý v dlhom plášti so správne orientovaným krížom na krku a ostatní členovia vykúpaní v krvi dávali svojmu energickému swedishdeathmetalovému výstupeniu vážnosť a dôstojnosť hodnú názvu kapely. Hudobne, vizuálne aj zvukovo to vydarená hodinka, v publiku vírivé moshpity J, našťastie bez krvavého kúpeľa. Nasledovala krátka zastávka na Pool Decku pri kapele, ktorá sa považuje za jednu zo zakladateľov doom metalu – anglických My Dying Bride, ktorý predviedli svoj klasický melancholicko-depresívny výkon vo vysokej kvalite so štandardným „umierajúcim“ predstavením dohola ostrihaného frontmana Aarona Stainthorpeho. Myslím, že nikto kto má túto kapelu rád, nemohol byť sklamaný. Grécki blackmetaloví matadori Rotting Christ roztlačili svoju viac než tridsaťročnú káru v Studiu B o 08:00 PM a nekompromisne ňou osem krát prešli takmer plný dom fans. Kompozícia trasy jazdy bez zbytočných zastávok jednosmerný lístok:

Athanati Este

Kata Ton Daimona Eaytoy

The Sign of Evil Existence

Elthe Kyrie

P´unchaw kachun – Tuta kachun

In Yumen – Xibalba

Societas Satanas

Noctis Era

Anglicko-český súbor Cradle of Filth mal vyčlenený na Pool Deck-u čas od 10:00 do 11:15 PM. Moje vnímanie tohto vystúpenia už bolo žiaľ značne rozčerené, čo bolo spôsobené nedostatkom spánku a početnými návštevami zavlažovacích zariadení. Večer pre niekoho len začínal a pre niekoho žiaľ končil, do rána hrali ešte mega kapely, ale operačný systém zvolil mód hibernácie, takže tento mejdan pre mňa skončil – off!!! Odovzdávam preto štafetu Michimu, ktorý žil až do siedmej rána a v ďalších riadkoch popíše svoj pohľad na tento večer, a Klaudii, ktorá sa vyjadrí k Cradle Of Filth, Aura Noir a Arkone.

Michi: Mňa osobne výkon kapely Cradle Of Filth už pri druhej skladbe tak sklamal, že som Pool Deck opustil a išiel radšej na pizzu, čím sa vlastne naše cesty s Mišom rozišli až do druhého dňa. Nakoniec sa ukázalo, že ísť na pizzu nebol až taký zlý nápad, lebo akurát v tom čase si tento taliansky pokrm vychutnávali aj baby z Nervosy, tak prečo si k nim neprisadnúť, keď majú voľné. Dievčatá boli v pohode, nadšené a prekvapené z reakcií ľudí na ich dnešný výkon na pódiu v Studiu B, za ktorý som ich patrične pochválil aj ja, lebo naozaj bolo za čo. Sľúbili, že druhý koncert bude mať ešte „more power and energy“ a to sa neskôr ukázalo, že naozaj dodržali, lebo toľko plávajúcich fans, ako bolo na ich koncerte v nedeľu pri klubáčiku v Pyramid Lounge, som na inom koncerte na tejto lodi nezažil. Po skonzumovaní fast foodu ala Italia a zoznámení sa s partiou Amíkov, ktorí takisto mali potrebu si prisadnúť ku „Nervoskam“, som sa spolu s novými metal friends from USA vybral späť na Pool Deck, kde sa už trápili Paradise Lost. Nemôžem si pomôcť, ale ich posledné koncerty mi vždy pripadali ako trápenie a tento nebol výnimkou, a to som svojho času bol ich celkom veľkým fanúšikom. Hrali napríklad aj Enchantment z Draconian Times, ale nemalo to už tie „gule“, čo pred 20 rokmi. Podobné pocity prezentoval aj môj nový priateľ z New Yorku. Takže po ďalšom anglickom rozčarovaní som sa vybral na produkciu ruskú a skúsil koncert Arkony, ktorých až tak dobre nepoznám, ale koncert na Brutal Assaulte v roku 2012 ma celkom oslovil. No, bohužiaľ, ani tu neprišlo k očakávanému hudobnému naplneniu (ten rok 2012 bol určite lepší) a tak tento večer, teda túto noc ma znovu zachránil taliansky, tentokrát hudobný produkt. Fleshgod Apocalypse o 03.45 ráno rozbalili neskutočnú smršť na Pool Decku, ktorá bola zrejme nad očakávania všetkých a všetkého, lebo pre mňa z doteraz neznámych, vraj technických, príčin museli svoj set predčasne ukončiť. Veľká škoda, lebo hrali ako z veľkej knihy a následný klubový koncert v Pyramid Lounge v sobotu už nemal takú atmosféru, aj keď bol vynikajúci. Proste väčšie pódium im pristane viac. Ale aj tak som bol spokojný, že som sa dočkal poriadnej hudobnej aj vizuálnej porcie, ktorá pohladila moje metalové srdiečko a spokojný som si šiel dať „kapurkového plzníka“ do anglického pubu. Tu to však ešte celkom vrelo a okrem iného sa tu dobre zabával aj Nick Holmes z Paradise Lost, kde po jeho pamätnom vyhlásení „I don‘t care about Jamaica“, som zotrval až do siedmej rána. To sme už boli takmer na Jamajke a začínal „výletný“ deň.

Klaudia: Výkon Cradle Of Filth bol pre mňa, naopak, celkom príjemným prekvapením. S novým, prevažne pozitívne prijatým, albumom „na konte“ som verila, že nebudem odchádzať taká rozčarovaná, ako z ich koncertu v 2011 na Metalfeste v Plzni. A neodchádzala som – minimálne si teda odvtedy, čo som ich videla, o čosi prilepšili a dokonca aj Daniho zavýjanie sa občas dalo počúvať. Pochopiteľne zaznelo niekoľko skladieb z albumu Hammer Of The Witches, no aj staršie „hity“ ako Nymphetamine či Her Ghost In The Fog. Koncert ukončili o niečo skôr, čo ma v prípade Cradle Of Filth veľmi neprekvapilo. Nakoniec to bolo možno (určite) aj dobre, lebo s pribúdajúcimi minútami očividne klesala kvalita vystúpenia i nálada kapely. Proste „klasický“ Cradle Of Filth, pri ktorom je naozaj nepravdepodobné, že Vás ich vystúpenie „posadí na zadok,“ sklamaním však takisto byť nemusí, pokiaľ viete, čo od tohto britsko-českého sexteta (ne)očakávať. A myslím, že tí návštevníci koncertu, ktorí to vedeli, či skalní fans CoF, nemohli ostať úplne nespokojní.  

Priznám sa, že tvorbu nórskej kapely Aura Noir úplne napočúvanú nemám, takže pred návštevou ich koncertu som vedela len toľko, že kedysi som si ich párkrát vypočula a viem, že sú fajn. A boli. Svoj špinavý black-thrash zahrali naozaj presvedčivo a po Cradle Of Filth pôsobilo ich vystúpenie až „osviežujúco“ uveriteľne – na nič sa nehrali, len hrali. Hrali dobre a to je, napokon, najdôležitejšie.

Arkona ešte pred začiatkom festivalu na svojom profile na Facebooku písala, že plánujú hrať dva rôzne sety – jeden zložený z ich najväčších „hitov“ a druhý zo skladieb z najnovšieho albumu Yav. Ako som správne predpokladala, ich prvý sobotňajší koncert, ktorý začal o 1.15 AM, sa skladal z piesní z Yavu. Nakoľko ma Yav nikdy príliš neoslovil, netešila som sa tak, ako na ten neskorší, „hitový“. A všetko napokon dopadlo úplne inak – ich nočnému vystúpeniu nechýbala atmosféra (čo sa o poobedňajšom povedať nedalo). Arkona podstúpila miernu zmenu image a celkového prejavu, ktorý sa stal o čosi menej „rozjareným“ a viac atmosférickým. Na „tancovačky“ teda nedošlo, hralo sa z poslednej dosky, kde folklórne prvky už skôr iba dopĺňajú zadumané paganmetalové melódie, a netvoria primárnu zložku skladieb. Piesne nám servírovali jednu za druhou bez zbytočných „naťahovačiek“, len s pár slovami od Mashe. Stačilo zavrieť oči (čo, vzhľadom na pokročilú hodinu nočnú/rannú, nebolo príliš náročné) a nechať sa unášať do nejakého neurčitého, temného, slovanskou mytológiou inšpirovaného, sveta, a ja inak než kladne ich vystúpenie zhodnotiť nemôžem.    

Deň tretí 6.2.2016 sobota

Ráno po famóznom príchode Michiho do kajuty som si prečítal sms: „Kde si? Som na pizzi s babami z Nervosy....“, čas 23:03:07...zamrzela ma tá hibernácia, ktorú si vynútilo podvedomie. Ešteže moju opustenú telesnú schránku z toho štvrtého poschodia, kde ma našli v noci spokojne búvať na sedačkách, upratali do kajuty. Na druhej strane dobre, že som pospal a nabral sily pred vylodením vo Falmouth-e. Na Jamajke, krajine cukrovej trstiny, kávy, tabaku, kakaa a iných „pochutín“ sme sa vylodili v mestečku (prístave) Falmouth okolo ôsmej hodiny ráno. Počasie bolo ráno ukážkové, čo bolo predzvesťou príjemne stráveného dňa. Do pol štvrtej bol voľný program a bolo sa treba vrátiť na loď, lebo o štvrtej bolo v pláne vyplávať opäť na more a začať znovu kolotoč koncertov a zábavy. Možností na využitie času na Jamajke bolo mnoho. Dali sa objednať fakultatívne výlety cez lodnú alebo prístavnú cestovnú kanceláriu na rôzne miestne turistické atrakcie. Kto chcel, mohol zostať v prístave alebo na lodi, kto má rád trochu adrenalín a dobrodružstvo, mohol ísť na vlastné riziko mimo prístav – táto možnosť vo všeobecnosti nebola odporúčaná. Ja som si hneď ráno prešiel rôznymi farbami hýriaci moderný prístav, ktorý bol oplotený a strážený. V podstate prístav pôsobil ako pekný, čistý sterilný outlet pre turistov s množstvom obchodov, stánkov, duty free shopov, barov a reštaurácií s množstvom zelene pre turistov prichádzajúcich výletnými loďami, ktorým domáci umelci celý deň na privítanie aj odvítanie vyhrávali reggae odrhovačky - nudááá. Za bránami prístavu bola tá pravá nefalšovaná jamajská atmosféra a úplne iný život. Počas čakania na zvyšok partie sa mi v prístave podarilo odchytiť Sakisa z Rotting Christ a urobiť spoločnú fotečku – na tento „úlovok“ som hrdý. My sme sa teda rozhodli na vlastné riziko preskúmať mestečko za bránami prístavu a nadýchať sa jamajskej atmosféry. Prešli sme sa po ulici Harbour Ln, ktorá bola podľa hustoty obchodov a iných prevádzok oplývajúca rôznymi farbami zrejme najhlavnejšia ulica – vzorka atmosféry miestneho života. Miestni taxikári sa predbiehali s ponukami na odvoz či už na pláž, alebo prehliadku prírodných krás. Policajtky v službe šípiac, že ide o turistov, sa nás tiež pýtali, kam potrebujeme odviezť. Nie sme na takéto obchodovanie zvyknutí, ale oni proste chcú vaše peniaze a neodbytne naliehajú, keďže je to asi ich jediný zdroj obživy. Naladiac sa na ich spôsob vyjednávania sa nám ich podarilo postriasať s tým, že sa ešte vrátime a vybrali sme sa neďaleký miestny trh. Vyzeral hodne provizórne, kopa stánkov prekrytá modrými plastovými plachtami s relaxujúcimi a našou prítomnosťou udivenými domorodcami. Tržnica  mala svoju neopakovateľnú lenivo-ospalú atmosféru, polihujúci a driemajúci domorodci dívajúci sa na nás ako na prízraky, rôzne exotické druhy ovocia a zeleniny a kopec všelijakých carachov na predaj. Foťák som radšej veľmi nevyťahoval, aby sa náhodou nestal tiež súčasťou ponuky v niektorom stánku J. Cestou späť sme nás opäť odchytil miestny taxikáris, s ktorým sme sa dohodli na podmienkach odvozu a dovozu na pláž a službami s tým spojenými. Zobral nás do miestneho supermaketu, ukázal nám, ktoré domáce pivo na cestu zobrať a pobrali sme na pláž. Pláž bola asi 15 minút cesty autom od Falmouth-u. Pri vstupe domáci ešte nezabudli skásnuť od nás vstupné, za ktoré sme dostali fešný náramok na ruku. Skupinky relaxujúcich metalistov z lode na pláži a pentagram z piesku a pivových fliaš bol adekvátnou značkou kvality pláže – odporúča 666 metalistov. Bar, lehátka, biely piesok, čisté azúrovo modré more, teplá voda, pod mrakom občas presvitlo slnko...miestni reggae zabávači na plážili tanečky, spev a pod. Dobrá nálada vládla aj v našom skromnom tábore, nakoľko po dvoch hodinách výdatného spánku sa Michi ešte výborne zabával a zabezpečil spomínaný neodporúčaný výlet na pláž na vlastné riziko. Keďže Jamajka je krajina reggae, slnka a „zelene“ a na reggae naozaj nálada nebola (a ani nikdy nebude), tak sme naplno užili aspoň zvyšné dve turistické atrakcie. „Zelene“ aj slnka bolo hojne, takže nadýchaní jamajského „čerstvého vzduchu“ a poriadne spečení, sme sa vracali (niektorí aj zvracali) na loďku v duchu hesla „Na Jamajku nikdy nezabudneme, ale ani Jamajka na nás“ . Myslím, že tento zážitok z Jamajky vystihuje úplne ráz tejto krajiny, lebo napr. taký oficiálny fakultatívny výlet „Po stopách Boba Marleyho“, ktorý bol v ponuke, by určite nedokázal odhaliť pravé čaro Jamajky a navyše Bob Marley a 70.000 tons of metal nijako nejde dohromady. Celkom dobre som ponuku tohto výletu nepochopil, ale teda, ako som písal, metalový našinec si to svoje na tomto reggae ostrove vedel nájsť.

Po návrate na loď sa rozbehla druhá polovica koncertov a bohatého sprievodného programu. Začal som v divadle Arkonou, ktorú som už v našich končinách videl päťkrát, tak som si ju strihol aj na lodi. Musím však so zármutkom konštatovať, že akosi stratili zo svojej povestnej energie. Oproti predošlým koncertom, ktoré ma brali svojou energiou a ktorej Máša mala na rozdávanie a ešte aj do zásoby na horšie časy, ma tento set akosi nezdvihol zo stoličky.   Rakúsky black metalový náklepvergeľ Belphegor potešil – podali totiž štandardný výkon, na ktorý som u nich zvyknutý a určite potešili a pohladili nejednu temnú dušu. Dead Cross – na súčasné Lombardovo kvarteto som celkom zvedavý už len kvôli nemu samotnému. Vystúpenie bolo dravé a malo šťavu, Dave Lombardo mlátil do bicích, radosť na neho pozerať, gitarista dával dravé corové riffy, snaha a nasadenie sa nedalo odoprieť,  ale tento štýl veľmi nemusím. Frontman aj gitaristi sa hojne venovali pohybovým aktivitám počas celého setu, vkladali energiu do svojho pódiového prejavu – vizuálne v poriadku, ale hudobne ma ako celok neoslovili. Najmä uvrieskaný, sťaby metalcorový, spev ma privádzal do stavu ťažkej rozorvanosti. Udrela ôsma PM a na Pool Decku rozbalila svoj druhý set na lodi skupina Lacuna Coil. Tentokrát odohrali štrtnásť songov, set bol oproti prvému vyskladaný trochu inak a program obohatili (osviežili) ešte tým, že pieseň Heaven‘s a Lie s Cristinou odspievala Simone Simons zo súboru Epica. V rámci presunu na ďalších talianskych umelcov Fleshgod Apocalypse sa nám podarilo za pódiom na Pool Decku odchytiť Simonu Simmons a cvaknúť si spoločnú fotku. Fleshgod Apocalypse hrali svoj druhý koncert v klube Pyramid Lounge, ktorého priestory sa mi javili poddimenzované na početnejší súbor, ktorým FA bezpochyby je. Pódium bolo síce pre sedem hudobníkov pritesné,  pohybovo sa rozšupnúť veľmi nemohli, čo napokon neubralo, ba naopak umocnilo tlak a mocnosť vystúpenia. Veľké pozitívum malého klubu bližší kontakt medzi kapelou a publikom a osobnejšia atmosféra. Deportácia do Studia B, kde som (sme) sa vydal(i) po druhýkrát napospas nám (mne) veľmi blízkej poľskej mlátičke Vader – začém búkvy vsjo jásno! Nasledovala regenerácia a pohladenie sluchovodov od symfometalovej formácie Epica na čele s pohľadnou mezzosopranistkou Simone Simons vhodne dopĺňanou death metalovými vokálmi. Príjemné vystúpenie, ktoré si náležite užívali obidve strany. S koncom liečivého setu udrela polnoc a prišiel na rad malý výlet z útrob lode na Pool Deck nadýchať sa čerstvého morského vzduchu, skontrolovať zásoby v bare za tónov grupy Children of Bodom.  Incantation si strihli svoj drtivý blasphemous death metal v klube Pyramid Lounge trištvrte hodinu po polnoci. Vnímal som to ako návrat do deväťdesiatych rokov ako retro death metal párty, ktorou Incantation v pridelenej trištvrte hodine mrzko zvalcovali klub. Z neutíchajúcich moshpitov vznikla neforemná pulzujúca premieľajúca sa masa tiel, z ktorej sporadicky vypadávali plavci cez zábrany, aby sa aj ochranka čo to pozvŕtala. Frontman komunikoval s publikom brutálnym hlasom, čo mi pri iných kapelách veľmi nie je po chuti, ale v tomto prípade jeho prejav ukážkovo zapadol do celého konceptu. Znamenitá mordovačka. Predposlednou kapelou tretieho dejstva (rozumej dňa), ktorú sme absolvovali, boli nemeckí thrasheri Holy Moses. Vysmiata Sabina Classen oplývajúca neskrotnou energiou do publika za výdatnej podpory svojho hudobného telesa poriadne navrieskala. No a čo, že texty čítala z písanky položenej za odposluchom. Pikoška z tohto setu hodná lacného bulváru bola, že počas coveru Too Drunk To Fuck, ktorý so Sabinou odspievala mne doteraz neznáma Kim Dylla, Sabina chytala Kim Dyllu za partie, ktoré sa na verejnosti omacávať nepatrí J. Som sa dopátral, že Kim Dylla vystupovala aj s maskáčmi GWAR. Na konci setu si Sabina skočila do publika a lúčeniu nebolo konca kraja – najmä nie na dlho. Koncertný ultramaratón sme onoho dňa zakončili na Pool Decku pri At the Gates, vychutnávajúc si pokušenia a nástrahy tamojšieho baru. Skupinka maníkov vo vírivke sa zabávala špliechaním vody do davu smerom k pódiu, moshpit, circle pit alebo stage diving vo vírivke sa tiež na bežnom koncerte len tak nevidí. Samozrejme nechýbal pravoverný fanúšik AT THE GATES z New Yorku, ktorý takmer celý festival strávil v slipoch s logom AT THE GATES, po prípade posledný deň už mal slipy Death. Ináč nepotreboval nič – ani tričko, či kraťasy, postačili mu metalové slipy a sandálky. J V sortimente zábavy, rôznych kostýmov, masiek a prezlečení je tento festival hodne pestrý a výnimočný. Celkom zreteľne sa mi vybavuje bajúzatý báči s červeno-bielou čiapkou á la Santa Claus na hlave, zaodetý v drôtenom pulóvri, s igelitkou v ruke, ako prvý deň nastupuje na loď. Mimochodom, takto ustrojený prežil celý festival a v tých istých háboch a opäť s igelitkou v ruke loď aj opustil. Definitívnou bodkou za tretím dňom bola karaoke párty v Labyrinth-e, kde sa rozpútali nespútané „bakchanálie“. Ľudia z rôznych kútov sveta sa zabávali, akoby mali na druhý deň zomrieť v hlbinách mora. Nebola núdza o rôzne tanečné kreácie, mimochodom, metalisti sú tvoriví a nadaní tanečníci, hadíky povymetali všetky kúty v klube, tanečky s plastovou značkou „caution wet floor“ ako náhradou gitary a došlo aj na pokusy o náš národný odzemok. Známe hity dídžej valil jeden za druhým, doslova bol pretlak záujemcov o spev. Spomeniem speváka formácie Susperia, ktorý ukážkovo zanôtil hitovku „Future World“ od Helloween-u, Sabina Classen z Holy Moses s nasadením a noblesou jej vlastnou zaručala okrem iného „Dancing Queen“ od ABBY, chlapi z Hammerfall tiež zanôtili nejakú tú spievanku. V podaní osadenstva klubu zazneli napríklad hitovky „Cemetary Gates“ od Pantery cez „We're Not Gonna Take It“ od Twisted Sister a mnoho iných až po neprekonanú hymnu Vamos a la playa (Righeira), ktorú sme v medzinárodnom zložení traja Slováci, jeden Slovinec, Mexičan a Švéd po zatvorení klubu hulákali naprieč loďou ešte do desiatej predpoludním štvrtého dňa.

Deň štvrtý 7.2.2016 nedeľa

Neskorým návratom z vydarenej karaoke párty a súčasne so začiatkom nedeľnej hudobnej nádielky sme sa trochou spánku pripravili o prvé kapely posledného dňa a aj o súťaž v skákaní pupkáčov do bazéna, BELLY FLOP CONTEST. Po prvom vydarenom koncerte atmosferických technikov Fallujah som už nič nenechal na náhodu – zvukovku a balenie aparátu som pre istotu vynechal a pozrel som len ich set, pri ktorom som si grúlil blahom. Jedným z najväčších ťahákov dňa bol all stars jam s príznačným názvom JAMMING WITH WATERS IN INTERNATIONAL WATERS, ktorý Jeff Waters z Annihilator nie len uvádzal, ale si v rámci neho aj zahral a mám silný pocit, že sa na ňom podieľal aj organizačne. Priestory Alhambra Theater boli zaplnené pomaly do posledného miesta a na pódiu sa v rôznych zostavách pri drhnutí cover verzií najznámejších hitov svetových kapiel vystriedalo mnoho popredných umelcov zo zúčastnených kapiel:

"Am I Evil" (Metallica version)

Vocals: Sabina Classen – Holy Moses
Drums: Thomas Caser – Visions Of Atlantis
Guitar: Peter Wiwczarek – Vader
Guitar: Bob Katsionis – Firewind
Bass: Jesper Anastasiadis – Turisas

"For Whom The Bell Tolls" (Metallica)

Vocals: Fernando Ribeiro– Moonspell
Drums: Thomas Caser – Visions Of Atlantis
Guitar: Ricardo Amorim – Moonspell
Guitar: Peter Wiwczarek – Vader
Bass: Jesper Anastasiadis – Turisas

"Over The Mountain" (Ozzy Osbourne)

Vocals: Charlotte Wessels – Delain
Drums: Jaako Jakku – Turisas
Guitar: Gus G – Firewind
Bass: Fredrik Larsson – Hammerfall

"Killed By Death" (Motörhead)

Vocals: Cristina Scabbia– Lacuna Coil
Drums: Jaako Jakku – Turisas
Guitar: Timo Somers – Delain
Guitar: Alexi Laiho – Children Of Bodom
Bass: Aires Pereira – Moonspell

"Blackout" (Scorpions)

Vocals: Harry Conklin – Jag Panzer
Drums: Michael Ehre – Gamma Ray
Guitar: Jeff Waters – Annihilator
Guitar: Ricardo Amorim – Moonspell
Bass: Fred Leclercq – Dragonforce

"Cemetary Gates" (Pantera)

Vocals: Harry Conklin – Jag Panzer
Drums: Max Kolesne – Krisiun
Guitar: Spider Pajak – Vader
Bass: Aires Pereira – Moonspell

"Children Of The Grave" (Black Sabbath)

Vocals: John Gallagher – Raven
Drums: Max Kolesne – Krisiun
Guitar: Gus G – Firewind
Guitar: Joe Hasselvander – Raven
Bass: John Gallagher – Raven

"Ace Of Spades" (Motörhead)

Vocals: John Gallagher – Raven
Drums: Max Kolesne – Krisiun
Guitar: Gus G – Firewind
Guitar: Joe Hasselvander – Raven
Bass: John Gallagher – Raven

"Two Minutes To Midnight" (Iron Maiden)

Vocals: Henning Basse – Firewind
Drums: Ryan Folden – Lacuna Coil
Guitar: Timo Somers – Delain
Guitar: Fred Leclercq – Dragonforce
Bass: Fredrik Larsson – Hammerfall

"Rapid Fire" (Judas Priest)

Vocals: Kai Hansen – Gamma Ray
Drums: Joe Hasselvander – Raven
Guitar: Joey Taffola – Jag Panzer
Guitar: Mark Gallagher – Raven
Bass: Tomasz Halicki – Vader

"Touch Too Much"(AC/DC)

Vocals: Kai Hansen – Gamma Ray
Drums: Dave Lombardo – Dead Cross
Guitar: Mark Gallagher – Raven
Guitar: Jeff Waters – Annihilator
Bass: Fredrik Larsson – Hammerfall

"Painkiller" (Judas Priest)

Vocals: Stu Block – Iced Earth
Drums: Dave Lombardo – Dead Cross
Guitar: Jeff Waters – Annihilator
Guitar: Aaron Homma – Annihilator
Bass: Tomasz Halicki – Vader

Posúďte sami, kde inde je možnosť vidieť hrať kultové hity takéto luxusné zostavy?

V nedeľu podvečer sme sa pri anglickej krčme stretli s Piotrom a Jamesom z Vader-u dali sme foto a prehodili pár slov. Spomenul som Piotrovi koncert v Banskej Bystrici v Podlaviciach z roku 1996, kde sme sa s ním celá stará partia fotili. Pamätal si, že hrali so starým  Krabathorom a hovoril, že vtedy navštívil pamätník SNP.

Z koncertov typu pozitívne prekvapenie festivalu bolo nedeľné vystúpenie divochov z Kolumbie (Bogotá) s exotickým názvom KOYI K UTHO v Studiu B, ktoré som pôvodne ani nemal v pláne. Päť persón bolo vyparádených originálnymi maskami a telovými nátermi (body painting), pri ktorých maškarády používané niektorými nemenovanými známejšími kapelami vyzneli prinajmenšom ako žartovná paródia. Kapela funguje už nejaký ten utorok, teda od roku 1999 a štýlovo sa pohybuje v industrial metalových vodách. Fúzia vizuálneho prejavu kapely s energiou a agresivitou punku, metalu, industrialu a elektronickej hudby pôsobila spontánne a prirodzene a s pózou nemala nič spoločné. Okrem vlastnej tvorby bol do set listu umne zaradený cover od Sepultury Refuse/Resist interpretovaný štýlom kapele vlastným, ktorý s nimi odspieval bradatý týpek – odhadol som ho na súčasť realizačného tímu kapely. Celkovo malo vystúpenie KOYI K UTHO nezvyčajný drive s prenikavou príchuťou divošskej samorastlej exotiky. 

Michi: V podobnom drive, ale inom štýle sa niesol aj druhý koncert brazílskych thrash-girls Nervosa, ktoré ako už bolo uvedené vyššie predviedli, ako má vyzerať pravý thrash metalový nárez, či už na pódiu, alebo pod ním. Celý klub Pyramid Lounge bol v pohybe, na parádu. Potom prišiel na rad druhý koncert holandských Delain, s jemne pozmeneným, dlhším playlistom, s lepším zvukom, Goerge Oosthoek dostal priestor v dvoch skladbách, Charlotte Vessels so svojou charizmou, myslím, že táto kapela zažíva teraz svoje najlepšie roky. To dokazovalo aj množstvo fanúšikov v Studiu B a ich reakcie, pri ktorých sa kapele ťažko opúšťalo pódium po poslednej skladbe. Dúfajme, že im to vydrží, čo najdlhšie.

Druhý set Moonspell som si rozhodne tiež nechcel nechať ujsť, keďže nemal byť s tým prvým identický. Pôvodne mal Moonspell hrať o pol noci na najväčšom stage-i na lodi na POOL DECK-u, ale vzhľadom k silnému, počas celého dňa stupňujúcemu sa, vetru a avizovanej búrkovej výstrahe z bezpečnostných dôvodov vonkajšie paluby uzatvorili a zvyšné koncerty boli presunuté do vnútorných priestorov. O tejto zmene bolo osadenstvo lode informované prostredníctvom letáka s príznačným názvom „Fuck the Storm Schedule“. Moonspell sa teda konal v Alhambra Theatre sále, ktorú s nadhľadom opäť „vypredal“. Svoju nedeľnú chvíľku poézie odpálili songami Breathe a Extinct z rovnomennej novinky. Nasledovalo intermezzo v podobe Night Eternal, Opium a opäť návrat k poslednému albumu The Last of Us a hitofka Medusalem, ktorou bola prvá polovica setu venovaná prevažne novému albumu spečatená. Druhá polovica setu sa niesla v duchu chutného zručne namiešaného kokteilu songov z albumov Night Eternal, Alpha Noir/Omega White, Wolfheart a Irreligious. Scorpion Flower s tradične charizmatickým Fernandom opäť zaspievalo krehké žieňa Mariangela Demurtas. Ďalej nasledovali Em nome do medo, Vampiria, Alma Mater a last song Full Moon Madness. Budem sa opakovať, no a čô, Moonspell vo veľkej forme a u mňa top. Počas jednej z páuz pred koncom setu došlo aj na ďakovačku organizátora festivalu Andyho Pillera všetkým  zúčastneným a zainteresovaným. Na veľkoplošnej obrazovke vedľa pódia boli počas jeho reči vyobrazené vlajky všetkých štátov, z ktorých fans boli na lodi. Zároveň oznámil termín nasledujúceho festivalu a predstavil destináciu, do ktorej sa bude loď plaviť. Bude to od 2.2. do 6.2.2017, smer Labadee - Haiti a pôjde sa opäť z Miami z prístavu vo Fort Lauderdale, takže je dosť času znovu popremýšľať. Pre nás posledným, ale celkovo predposledným koncertom bol  Samael, ktorý mal pôvodne hrať ešte pred polnocou, no kvôli búrke, ako som už spomínal, a zmene programu bol posunutý na predposledné poradie na čas od 03:15 AM. Čo sa týka počtu fanúšikov, Studio B bolo svojou veľkosťou na ich počet počas koncertu Samael priveľké. Zrejme únava a myšlienky na blížiaci sa odchod z lode sa podpísali pod nižšiu účasť. Napriek tomu nezmari, ktorí ešte prišli zakaliť, vytvorili vďačnú kulisu na vydarený energický set (medzi vytrvalcov patrilo aj kompletné osadenstvo kapely Delain). Efektne pôsobil gitarista, ktorý mal jednu polovicu tváre natretú na čierno, druhú na bielo a hral v čiernych gumených rukaviciach, z ktorých sa jednu po koncerte podarilo Michimu ukoristiť. Keďže celý festival sme boli za odpudzovače trsátok a paličiek, nakoniec potešila aj gitaristom ponúkaná spotená gumená čierna rukavica, o ktorú v podstate nikto nejavil záujem, takže Michi si ju mohol bez problémov a zbytočných naťahovačiek s okolo stojacimi fans privlastniť. Ešte v tejto súvislosti spomeniem - po koncerte myslím, že to bola Epica, sa mi podarilo uloviť prepotený uterák, ktorý z pódia do mňa zahodil jeden z gitaristov. Rýchlo som prehodnotil (ne)potrebu vlastniť takýto artefakt a podaroval som ho radšej vedľa stojacej slečne, ktorej som tým spôsobil nesmiernu radosť. Vrátim sa späť do času 4:00 AM, pôvodne mali koncerty končiť o druhej v noci, avšak po zmene programu končili o trištvrte na päť ráno. Posledným šťastlivcom, ktorý uzatváral šialený kolotoč koncertov tohto ročníka bolo fínske kvarteto Insomnium.  My sme po Samael boli ešte pozrieť karaoke show, ktorá sa pôvodne mala odohrávať od pol druhej do šiestej rána v Solariu, ale tiež bola presunutá do vnútra do Labyrinth-u. Na to, že o pár hodín bolo treba loď opustiť, účasť bola hojná a zábava gradovala. Na záver sme sa presunuli do anglickej krčmičky, kde sme sa kochali pohľadmi na úlovok zo Samael-u, rozoberali sme zážitky z pobytu na lodi a udreli ešte zopár „check out“ súpravičiek.  O pol šiestej ráno s prichádzajucou „post cruise depression“ sme sa uložili spať.

Deň piaty 8.2.2016 pondelok

O siedmej nás zobudilo zvonenie budíka, vtedy som uvedomil, že lepšie riešenie ako ísť na hodinu a pol spať, by bolo zotrvať v anglickej krčmičke a rovno odtiaľ sa vylodiť. Bolo jasné slnečné ráno, loď kotvila v prístave Port Everglades vo Fort Lauderdale a „post cruise depression“ sa už naplno prejavovala. Kto stíhal a mal chuť, ešte sa mohol naraňajkovať, potom zbaliť batožinu a zaradiť sa do lenivého „kilometrového“ radu vlniaceho sa loďou a celým terminálom až k výstupnej kontrole. Fungovali až dve výstupné pracoviská check out na 3000 ľudí, tak sme si vylodenie náležite užili skoro dvojhodinovým čakaním, ovešaní batožinou. Po tortúre s vylodením sa ešte pár rozlúčkových fotiek a partia Slovákov, ktorá plavbu bez ujmy prežila, sa rozlúčila, rozdelila a každý sa pobral svojou cestou...

Záver

V podstate týchto pár riadkov je len stručný výcuc z natlakovaného diania na lodi, všetko sa točilo okolo metalu, napr. gastro výzdoba v jedálni, kuchári, ktorí vítali metlákov nastúpení v rade ukazujúc gestá paroháčov, výstava kreslených portrétov hudobníkov, ktoré sa dali zakúpiť atď. Konali sa rôzne iné podujatia ako napríklad meet and greets s kapelami, hudobné kliniky s basákom skupiny Raven, bubeníkom a gitaristom z Vader-u, speváčkou Sabinou Classen z Holy Moses. Na svoje si prišli aj priaznivci amerického futbalu – v nedeľu podvečer v priestoroch klubu na tretej palube na veľkoplošnej obrazovke, ale aj v kajutách vysielali nejaký, zrejme dôležitý, zápas. Bolo tam celkom nabité, ľudia to očividne prežívali a atmosféru štadiónu dopĺňalo občerstvenie v amíckom štýle, ktoré personál neustále dopĺňal.  Samozrejme, prešli sme viacero koncertov počas plavby než ako je spomenuté, ale písať o všetkých dopodrobna, to by bol dlhý a náročný traktát, nielen na písanie, ale aj na čítanie. Pre lepší obraz len uvediem, že na svoje si výdatne prišli aj fanúšikovia speed a power metalu, nakoľko na lodi hrali aj kapely Stratovarius, Hammerfall, Gamma Ray, Iced Earth, Dragonforce, Rhapsody of Fire, Firewind, no keďže toto naozaj nie je naša šálka kávy, tak bližšie informácie nevieme poskytnúť. To isté sa týka aj folk metalu: Eluveitie, Týr, Turisas, Skálmöld a pod. Ešte spomeniem pár pozitív a negatív, ktoré som postrehol. SBS-ka pôsobila celkom profi dojmom, najmä pri plávaní počas zúrivejších setov tento typ tanečnej kreácie brali ako samozrejmosť a bez zbytočnej agresivity zbierali plavcov a upratovali ich, čo sa nedá povedať o ročníku 2012, kedy bol s plávaním problém, s ktorým sa vtedajšia SBS-ka vysporadúvala po svojom.  Mne, ako nefajčiarovi, sa tiež páčilo, že v rámci lode boli striktne vymedzené miesta na fajčenie a aj keď nejaký pirát fajčil inde, napríklad v sále, kde sa hralo, ľudia ho okamžite dôrazne upozornili, aby sa umravnil. Zvuk ako kedy, nakoľko PA systémy a pódiový aparát bol všade profi, no vždy to závisí od konkrétneho zvukára, svetlá boli z pohľadu diváka super, na fotenie nie vždy ideálne, celkovo organizácia zvládnutá na vysokej profi úrovni. Na lodi vychádzali noviny – denník, ktorý informoval o programe, jeho prípadných zmenách a dianí na lodi a bol každé ráno pripravený v schránke pred každou kajutou. Nepríjemným faktom boli ceny festivalového merchu, napr. tričko s krátkym rukávom a obojstrannou potlačou za 35 dolárov je, mierne povedané, „mičudou do rozkroku“. Na festivale tohto formátu by som takú malichernosť, akou tričko s motívom festivalu bezpochyby je, riešil tak, že každý účastník by ho dostal automaticky v cene vstupného. Dva týždne po festivale boli organizátorom rozposlané všetkým účastníkom mailové dotazníky, v ktorých sa možno vyfrflať z negatív aj pozitív festivalu. Aj napriek drobným nedostatkom, z môjho pohľadu človek dostane za investované prachy viac ako očakáva a určite viac ako dokáže vôbec stráviť... žeby o rok opäť ?

Autori: Mišo Patz, Ľubomír „Michi“ Michalovič a Klaudia Patzová

Foto: Mišo Patz