Od skorého rána panovala v Bratislave ponurá atmosféra. Chladné jesenné teploty v spojení s intenzívnym dažďom vytvorili dokonalú kulisu k večernému koncertu. Bol som milo prekvapený, koľko návštevníkov pritiahla táto akcia do MMC-čka. Ani v jednom prípade totiž nejde o ľahko stráviteľnú hudbu. Najväčším lákadlom bola bezpochyby AMENRA, no nesklamali ani menej známi predskokani.

Úvod večera patril štvorici muzikantov z Austrálie, pod názvom YLVA. Skupina vznikla v roku 2015 a svoj debutový album "Meta" im vyšiel vo vydavateľstve Robina Stapsa (THE OCEAN) Pelagic Records. S ničím sa nepárali a od začiatku začali tlačiť na pílu. V ich hudbe možno vystopovať prvky sludge a post-metalu . Jednotlivé skladby akoby nemali presne dané štruktúry a miestami pripomínali improvizáciu. Gitarové riffy spolu s basou tvoria mohutný tlak znásobený intenzívnym vokálom. Bubeník Leigh Pengelly svoj nástroj ani trochu nešetril a blany dostávali poriadne „kilá“. Gitarista a spevák Dav Byrne pri svojom speve akoby chcel odhryznúť z mikrofónu a neustále ho postrkoval pred sebou. Basák Brett O'Riley pripomínal leva v klietke, v ktorom to vrie. Nemyslím si, že by šlo o nejaké pózy. Títo hudobníci v danej chvíli na pódiu naozaj niečo prežívali. Z ich hudby vyvierala bolesť a s pribúdajúcimi piesňami sa stupňovala.
Vrcholom vystúpenia bola trinásťminútová skladba "The Fall". Jej základom je až banálne jednoduchý riff, ktorý na seba postupne naberá ostatné party. Pripomínalo to mučivý pochod, počas ktorého neustále čakáte na vyvrcholenie, ktorého sa ale nedočkáte. Dočkali sme sa však zvukových experimentov, ktoré celú skladbu ozvláštnili. Do toho celého zneli ukričané vokály, ktoré pôsobili ako hromy na pozadí zatiahnutej oblohy. Tomu hovorím záver!

Počas prestávky na pódiu pribudli horiace sviečky, vysušené lístie a horiace vonné tyčinky.
Švajčiarsku formáciu E-L-R tvoria dve dámy hrajúce na gitaru resp. basu a bubeník. Ich hudbu si zadefinovali ako post doom, čo v podstate aj sedí. Základ ich hudby tvorí naozaj hypnotický doom metal, ktorý je ozvláštnený post-rockom a čiastočne aj post-blackom. Rozsiahle kompozície si sami plynú časom a priestorom, pričom sa nikam neponáhľajú. Atmosférou pripomínajú okultný rituál, no vo veľmi pokojnom tempe. Hudba je výrazne minimalistická a pracuje hlavne s atmosférou. Vokály sa tu objavujú veľmi striedmo a pôsobia ako ďalší hudobný nástroj.
Počas koncertu premietali na plátno videoprojekciu, na ktorej horelo šesť zapálených faklí niekde v tmavom lese. Pomedzi ne sa postupne vynárali ženské postavy, ktoré sa tam prechádzali ako nejakí duchovia. Snová atmosféra a minimalizmus asi nesadne úplne každému, no ja som si to užíval. Neustále sa opakujúce gitarové riffy spolu s jednoduchou rytmikou ma príjemne hypnotizovali a to aj v pasážach, kde ich produkcia prechádzala do agresívnejších blackových polôh. Svojím štýlovým zameraním skvele zapadajú do portfólia nemeckého vydavateľstva Prophecy Productions. Podobne ako u prvej kapely - veľmi príjemné prekvapenie.

AMENRA je formácia, ktorej živé vystúpenia prenikajú pod kožu omnoho intenzívnejšie než je tomu na štúdiových nahrávkach. A to z niekoľkých dôvodov: Ich hudba si priam vyžaduje vyššiu hlasitosť, akú môžete dosiahnuť pri domácej reprodukcii. Ďalším je pôsobivá videoprojekcia, ktorá vás vtiahne do tohto bezútešného sveta. A v neposlednom rade je to fyzická prítomnosť samotných hudobníkov, z ktorých tieto emócie vyžarujú. Bratislavské vystúpenie odpálili skladbou "The Pain. It Is Shapeless. We Are Your Shapeless Pain". Tento názov akoby definoval povahu ich hudby. Na pomery kapely svižnejšia skladba postavená na jednoduchom riffe rozvibrovala každú bunku v mojom tele. Z pódia šiel opäť poriadny tlak a beznádej spojená so zúfalstvom. Jej najväčším nositeľom je expresívny spev Colina Van Eeckhouta, ktorý zásadným spôsobom tvaruje charakter ich hudby. Dodáva jej mimoriadne silné pocity, ktoré ale nemusia byť každému príjemné.

AMENRA sa vie aj upokojiť, hoci len na chvíľu. Tu Colin spieva čistým spevom a tieto momenty kontrastujú s nasledujúcimi pasážami. Tie v ňom vybičujú ešte silnejšie emócie a následná agónia vás absolútne pohltí. Odľahčenie priniesla skladba "A Solitary Reign", ktorá má v sebe niečo "alcestovské". Táto pieseň nie je ktovieako veselá, no netlačí tak výrazne na pílu. Teda aspoň v prvej polovici, pretože jej druhá časť je naopak totálny očistec. Nasledujúce štyri skladby trvajúce dokopy skoro polhodinu nás definitívne otestovali, koľko sme schopní zniesť. Hudobná katarzia, pri ktorej na vás padajú steny chrámu "Church of Ra" na nás vyliala obrovskú masu zvukového bahna. Žiadne svetlo na konci tunela nehrozí, žiadna nádej nie je… Len bolesť a utrpenie.
Čo vám budem viac opisovať, toto treba zažiť! Túto omšu môžeme smelo zaradiť medzi vrcholy koncertnej jesene.

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Obscure Promotion.