V Spáleném Poříčí sa 24.–27. júna 2026 uskutočnil už 20. ročník obľúbeného festivalu Basinfirefest, ktorý pre fanúšikov metalovej muziky pripravili organizátori z Obscure Promotion.

Len deň pred začiatkom festivalu prišla správa, ktorá fanúšikov nepotešila – W.A.S.P., jeden z najočakávanejších tohtoročných headlinerov, z rodinných dôvodov odvolal svoju účasť.
Akoby to nestačilo, festival zasiahli aj rekordné horúčavy, ktoré preverili výdrž všetkých zúčastnených. Napriek týmto okolnostiam sa Basinfirefest nenechal zaskočiť a opäť potvrdil, že jeho sila nespočíva len v jednotlivých menách, ale najmä v dobrej organizácii, atmosfére a oddanosti fanúšikov.

STREDA:

Doslova „zahrievací“ deň festivalu odštartoval prvými kapelami už o 17:00. Napriek pracovným povinnostiam sme plánovali doraziť včas, aby sme stihli koncert slovenských energických thrasherov ČAD. No ako sa hovorí – človek mieni, osud mení. Kvôli technickým problémom sme tak časť ich setu zachytili len z kempingovej zóny.
Našťastie, vďaka kompaktnému areálu a kvalitnému ozvučeniu sa zvuk šíril veľmi dobre, takže o koncertný zážitok sme úplne neprišli. Práve táto výhoda sa nám osvedčila aj počas nasledujúcich dní, keď slnko pálilo naozaj nekompromisne.

Po svižnej výmene lístkov za festivalové pásky sme v areáli chytili posledné skladby brnenskej kapely INSANIA, na ktorú sa bavilo relatívne slušné množstvo fanúšikov.
Ešte väčší dav zvedavcov však prilákal black-experimentálny set zoskupenia UMBRTKA, ktorý ponúkol o niečo špecifickejší zážitok. Hoci kapele vyšiel v novembri 2025 album „Krotký tank“, setlist bol postavený skôr na starších skladbách ako „Paměti špinavé lávky“, „Salám dobyvatel“ či „Popelář“, ktoré publikum prijalo s nadšením. Škoda len, že nedošlo aj na „Šedesátiny“ alebo „Vezeme bábu“, ktoré by set ešte viac oživili.
 

UMBRTKA nás dostala do tej správnej nálady a po ich špecifickom, no pútavom vystúpení sme si už bez väčšej ľútosti nechali ujsť poslednú kapelu večera – TRAGEDY: All Metal Tribute to the Bee Gees & Beyond. Predstava metalových verzií diskotékových hitov síce láka svojou bizarnosťou, no v daný moment sme dali prednosť doznievajúcej atmosfére pred zvedavosťou.

ŠTVRTOK:

Po príjemnej, až chladnej noci prišla ráno facka v podobe horúčav, ktoré už boli aj na teplomilné bytosti príliš. Rozhodli sme sa vyjsť až na koncert HIGH PARASITE, ktorý začínal krátko po pol tretej. Táto britská gothic/doomová formácia vznikla pod vedením vokalistu Aarona Stainthorpa, známeho najmä z MY DYING BRIDE, pri ktorých zrode stál už v roku 1990. Minulý rok sa však rozhodol kapelu opustiť a naplno sa venovať novému projektu. HIGH PARASITE oproti jeho predošlej tvorbe pôsobí živšie a energickejšie – sám Aaron ju dokonca označuje ako dark-popovú. Na Basinfirefeste napriek úvodným problémom so zvukom predviedli skvelý výkon. Zazneli skladby z debutového albumu „Forever We Burn“, vrátane melodickej „Let It Fail“ či „Wasn’t Human“, ktoré výborne fungovali aj naživo. Zaujímavým prvkom bol aj vizuál kapely – Aaron odetý v bielom výrazne kontrastoval s temným basgitaristom a spoluzakladateľom Dannym „Tombs“ Lambertom. Aj vďaka tomu pôsobil celý set kompaktne nielen hudobne, ale aj vizuálne. Pre mňa osobne bol práve HIGH PARASITE jedným z najpríjemnejších prekvapení tohto ročníka.

Na gotickej vlne sme pokračovali vystúpením XIII. STOLETÍ. Koncerty týchto obľúbených českých gothic rockerov zvyknem absolvovať aspoň jedenkrát do roka, no tentoraz ma ich set v rozpálenom dennom svetle nevtiahol tak, ako obvykle. Atmosfére jednoducho chýbal ten správny súmrak. Na samotnej kapele bolo navyše cítiť, že s extrémnym teplom zápasí – prejav frontmana Petra Štěpána pôsobil o niečo unavenejšie a miestami akoby ubrali aj z tempa. Najvýraznejšie to bolo badateľné počas známej skladby „Justina“. Inak zahrali viac-menej klasicky zostavený setlist, kde nechýbala „Elizabeth“, „Upír s houslemi“, či úderný „Frankenstein“.

Po krátkej pauze sme sa rozhodli opustiť priestor hlavného pódia „Biggest stage“ a vymenili ho za komorný „Tent stage“, kde dostali priestor menej známe kapely. Nemalú časť publika sem prilákalo vystúpenie košického alternatívneho zoskupenia PENTAGRAMČEK. Ich zábavno-edukatívne skladby so satanskou tematikou, postavené na známych melódiách v rockovo-folkovom šate, zožali veľký úspech. Publikum sa bavilo a ochotne sa zapájalo do refrénov piesní ako „Môj malý pes Bobi vykopáva hroby“, „Kamarát“ či „Sčítavanie“.

Hoci ma príjemne prekvapila atmosféra aj umiestnenie „Tent stage“ stanu, pri vystúpení nemeckých FLORIAN GREY sa ukázali i jeho slabiny – miestami sa zvuk miešal so zvukom prichádzajúceho z veľkého „Biggest stage“ pódia. Po predošlom vystúpení PENTAGRAMČEKa sa priestor i výrazne vyľudnil, väčšina asi smerovala na koncert gréckych thrasherov SUICIDAL ANGELS, ktorý sa s projektom charizmatického Floriana Greya a jeho bandy práve kryl. Bola to asi taká trochu nešťastná súhra okolností, ale hŕstka fanúšikov si gothic rockovú show celkom užila, no dovolím si tvrdiť, že na domácej scéne sa FLORIAN GREY musia tešiť výraznejšiemu úspechu.

Na hlavnom pódiu nás ešte vtiahla časť  setu vyššie spomínaných SUICIDAL ANGELS. Akurát sme chytili skvelé sólo gitaristu Stamatisa Syrakosa a pár pesničiek vrátane „Apokathilosis“. Celé to fungovalo presne ako dobre nastavený stroj – kapela šliapala s istotou a presnosťou, zatiaľ čo publikum jej vracalo energiu v rovnakej intenzite. Bolo cítiť, že si to obe strany úprimne užívajú.
 

Podľa pôvodného programu mal večer patriť W.A.S.P., no na poslednú chvíľu ich nahradili nemeckí powermetalisti FREEDOM CALL. Program doplnili aj ARAKAIN, vystúpili až po DEATH TO ALL. Priznám sa, že obe tieto vystúpenia sme sa rozhodli vynechať. O to viac ma však mrzí, že po ARAKAINe nasledovali ešte talianski ENISUM, ktorých atmosférický black metal bol posunutý až na 1:55 ráno. Únava však bola silnejšia, a tak sme ich set vnímali skôr z kempingu, napoly v spánku. Podľa kamarátky, ktorá to odvážne vydržala až do konca, však ENISUM stáli za to – koncert mal síce komornejšiu atmosféru, no o to intenzívnejší zážitok to bol. Dodala tiež, že by zrejme lepšie vynikli na menšom „Tent stage“.

Vráťme sa však k americkému projektu DEATH TO ALL, ktorý si bezpochyby zaslúži pozornosť. Ide o koncertný tribute projekt vzdávajúci hold legendárnym priekopníkom death metalu – kapele DEATH, a predovšetkým jej lídrovi Chuckovi Schuldinerovi. Jadro zostavy tvoria bývalí členovia kapely, ktorí s rešpektom aj obrovskou energiou oživujú ikonické skladby z klasických albumov a prinášajú ich naživo v autentickej podobe. Aktuálne turné s názvom „Symbolic Healing“ nám už naznačilo, že dostaneme to najlepšie z albumov „Spiritual Healing“ a „Symbolic“. Už intro „Infernal Death“ ma presvedčilo, že pôjde o pôsobivé vystúpenie. Zvuk bol vynikajúci od samého začiatku. Zároveň každý z hudobníkov predviedol maximálne sústredený a technicky precízny výkon, v ktorom vynikli aj tie najjemnejšie detaily jednotlivých partov. Spolu však nepôsobili ako sólisti, ale ako dokonale zohratý celok – výsledkom bol kompaktný, premyslený a mimoriadne silný zvukový zážitok.
Moju najväčšiu pozornosť si získal basgitarista Steve DiGiorgio, ktorý na svojich 3-strunových a 5-strunových nástrojoch doslova čaroval. Obdiv patrí aj vokalistovi a zároveň gitaristovi Maxovi Phelpsovi, ktorý zvláda zastúpiť rolu Chucka na výbornú. V repertoári skladieb nechýbali „The Philosopher“, „Lack of Comprehension“, „Spirit Crusher“, alebo srdcovka „Crystal Mountain“. Takmer hodinový set hudobníci neprerušovali zbytočnými príhovormi medzi skladbami; výnimkou bol len krátky, no o to úprimnejší DiGiorgiov preslov, v ktorom dôstojne uctil pamiatku Chucka. Pre početne zastúpené publikum to pritom nebola len spomienka, ale predovšetkým živý a intenzívny zážitok, ktorý jasne pripomenul, prečo má tvorba DEATH v histórii metalu dodnes tak výnimočné miesto.
 

PIATOK:

Scenár z predošlého dňa sa opakoval – teploty opäť šplhali do extrémov a držali nás v tieni kempingového prístrešku až do poobedňajších hodín. O to väčší rešpekt patrí všetkým, ktorí zvládali koncerty už od samotného začiatku dňa. Keď sme konečne nazbierali sily, zamierili sme na vystúpenie YOTH IRIA, ďalšej kapely zo slnečného Grécka. Jej vznik siaha do roku 2019, kedy ju založili Jim Mutilator a  Magus Wampyr Daoloth – pôvodní členovia ROTTING CHRIST a VARATHRON. Vplyvy z ich bývalých kapiel sú patrné i v tvorbe YOTH IRIA, jedná sa o black metal s výraznou atmosférou a podobnou energiou. V máji tohto roku im vyšla i nová doska „Gone with the Devil“, z ktorej nám predstavili hneď niekoľko skladieb. Nechýbala „I, Totem“ alebo „The Blind Eye of Antichrist“ s chytľavým úvodom doplneným ženskými chórmi, ktoré boli naživo nahradené samplami. YOTH IRIA predviedli kvalitnú show, ktorú však sledovalo o niečo menej fanúšikov, než by si zaslúžila – extrémne teploty sa nám naďalej vysmievali. Výhodou však bolo, že dostať sa pod pódium nebol žiadny problém.

Nasledovalo vystúpenie americkej death metalovej stálice SIX FEET UNDER, ktorú v roku 1993 založil Chris Barnes (ex-CANNIBAL CORPSE) spolu s gitaristom OBITUARY Allenom Westom. Priznám sa, že po prečítaní viacerých kritických ohlasov na ich nedávne koncerty som k ich setu pristupovala s miernou skepsou – no zvedavosť a nostalgia napokon zvíťazili. A dobre som urobila. Chris Barnes so svojou kapelou pôsobili uvoľnene a sebavedomo, koncert si viditeľne užívali a túto energiu dokázali preniesť aj na už o niečo početnejšie publikum. Set pôsobil kompaktne a zohrato, pričom nechýbali ani známe skladby ako „War Is Coming“, „Lycanthropy“ či „Hammer Smashed Face“ – ikonický cover od CANNIBAL CORPSE.

Po siedmej hodine sa spravilo výraznejšie príjemnejšie a nás čakalo vystúpenie britských gothic/doom metalistov PARADISE LOST. Na ich koncert som sa veľmi tešila, no napokon sa dostavilo aj mierne sklamanie. Kapela od začiatku bojovala s technickými problémami a nevyváženým zvukom. Zatiaľ čo pri iných vystúpeniach sa podobné nedostatky podarilo rýchlo odstrániť, tentoraz sa to, žiaľ, nepodarilo. Márne sme putovali po areáli a hľadali spot, kde by bol čistý zvuk. Mám dojem, že i nálada kapely nebola najideálnejšia, frontman Nick Holmes sa zdal byť ešte v menej prívetivej nálade než obvykle. Napriek tomu bol set skvelé zostavený, nechýbali skladby z minuloročného albumu „Ascension“, zazneli i staršie „klasiky“ ako „As I Die“, či chytľavá coververzia „Smalltown Boy“.
 

Nachvíľu sme sa presunuli do Relax zóny, kde prebiehali rôzne aktivity – od kvízov cez pukecové turnaje až po cornhole. Okrem oficiálne naplánovaného programu boli hry voľne k dispozícii počas celého dňa. Pár partičiek cornholu boli pre nás skvelým oživením, pri pukecovom turnaji dokázal človek tiež stráviť nejaký ten čas. Zóna sa celkovo tešila veľkému záujmu, často boli všetky pukecové herné dosky obsadené.

Doľahla na nás vyčerpanosť a rozhodli sme sa vrátiť do kempu, načerpať sily a pripraviť sa na nočný koncert GROZA. Medzičasom ma však posadla zvedavosť vidieť STEEL PANTHER – americkú glam metalovú kapelu, ktorá mi síce nikdy veľmi nesedela, no chcela som dať šancu ich živému prejavu. Nadšenie však dlho nevydržalo. Hudobne ma ich set veľmi neoslovil a ešte menej fungovali pre mňa ich tradične uletené, nemravné texty. Najväčším kameňom úrazu však boli dlhé príhovory medzi skladbami, ktoré pôsobili skôr trápne než zábavne. Po krátkom čase sme sa preto radšej opäť stiahli späť.

Naopak, nemecká atmospheric blacková kapela GROZA bola čerešničkou na torte. Ich vystúpenie nebolo len o hudbe samotnej, ale aj o nálade a emócii, ktorú dokázali preniesť na publikum. Aj vizuál kapely zaujal – maskovanie podčiarkovalo ich záhadnosť a dotváralo celkovú atmosféru. Nečakaný moment prišiel počas skvelej skladby „The Elegance of Irony“, kedy došlo k výpadku prúdu. Areál sa na chvíľu ponoril do tmy a zvláštneho ticha, no fanúšikovia zachovali pokoj a trpezlivo čakali, čo bude nasledovať. Vďaka rýchlemu a profesionálnemu zásahu organizátorov a technického tímu sa pódium čoskoro opäť rozsvietilo. GROZA situáciu zvládla s nadhľadom – skladbu bez váhania spustili znovu od úplného začiatku. Vrcholom vystúpenia sa stala záverečná skladba „Daffodils“, venovaná zosnulému basgitaristovi Mikovi „M.S.“, ktorá celému setu dodala silný a osobný rozmer. Po dni plnom horúčav bola GROZA ideálnou bodkou v podobe temnej, miestami až hypnotickej show, ktorá nechala priestor na vlastné myšlienky aj doznievanie celého dňa.
 

SOBOTA:

Najteplejší deň festivalu si vybral svoju daň. Od rána sme fungovali skôr na úsporný režim – malátni a bez energie sme dali prednosť tieňu a dopĺňaniu tekutín pred hudobným programom. Odhodlali sme sa až na poobedňajšie vystúpenie dánskej melodic deathovej kapely VANIR. Na pódium priniesla epickú atmosféru pretkanú témami osudu, vojny a historických stretov, ktoré dominujú aj aktuálnemu albumu „Wyrd“. Práve z neho zaznelo viacero skladieb, v ktorých kapela prepája melodický death s rozprávačským prístupom – od príbehov o páde a triumfe až po odkazy na reálne historické udalosti. Silným momentom bola napríklad skladba „Never Surrender“, inšpirovaná legendárnou bitkou pri Viedni, ktorá v sebe niesla nielen energiu, ale aj výrazný epický náboj. Nechýbala ani „Boudica“ – pocta legendárnej keltskej bojovníčke, ktorá sa postavila proti Rímskej ríši. Keďže som tvorbu kapely dovtedy veľmi nepoznala, ich vystúpenie bolo pre mňa o to väčším a veľmi príjemným prekvapením.

Po dlhšej pauze sme sa konečne vytrmácali na vystúpenie švédskych heavy metalistov BULLET. Zažila som ich približne pred dekádou na klubovom koncerte a musím povedať, že odvtedy sa veľa nezmenilo – dokonca aj výber skladieb mi prišiel povedomý. No vôbec to nebolo na škodu! Práve naopak, kapela si drží svoj poctivý oldschoolový štýl. Okrem chytľavých riffov je ich výrazným poznávacím znakom spev Hella Hofera, ktorý znie ako poriadne rozbehnutá cirkulárka – niečo na pomedzí Accept a AC/DC. Medzi highlighty setu patrili „Spitfire“, „Kickstarter“ či „Bite the Bullet. Bolo však cítiť, že publikum už postupne stráca energiu a areál sa pomaly vyprázdňuje. Bez preháňania – miestami to začínalo pôsobiť ako scéna z Walking Dead.

Musím sa priznať, že sa i na nás podpísala náročnosť predošlých dní. Uvedomili sme si, že už si ani nie sme schopní naplno užívať koncerty, dostavilo sa pekelné vyčerpanie a my sme sa rozhodli, že bude racionálnejšie odísť pred skončením festivalu. Oželeli sme ROOT, APOCALYPTICA a HULDER. Poslednou videnou kapelou boli piráti YE BANISHED PRIVATEERS zo Švédska, ktorí priniesli folkrockové  piesne inšpirované tradičnou írskou a škandinávskou ľudovou hudbou. Ich texty väčšinou vychádzajú z námornej a pirátskej histórie zo 17. a 18. storočia. Vystúpenie bolo plné energie, spevu a úsmevov – a o to silnejšie pôsobilo vedomie, že ide o ich prvé turné po tom, čo sa frontman Peter Molwing zotavil z dvojtýždňovej kómy.
 

Aj keď sme festival opustili predčasne, odchádzali sme s pocitom, že sme zažili viac než dosť – hudbu, emócie aj momenty, na ktoré sa nezabúda.

Záverečné dojmy:

Dramaturgia Basinfirefestu bola žánrovo pestrá a ponúkla široké spektrum kapiel – od extrémnejších až po prístupnejšie, energické vystúpenia. Line-up pôsobil vyvážene a počas jednotlivých dní dokázal udržať prirodzenú dynamiku. Napriek tomu som mala pocit, že v porovnaní s minulými ročníkmi mu chýbal výraznejší „ťahák“, určite aj kvôli citeľnej absencii W.A.S.P.

K organizácii a zázemiu sa môžem vyjadriť len pozitívne. V areáli bol dostatok stánkov s občerstvením a príjemným bonusom bola tohtoročná novinka v podobe cisterny s pitnou vodou voľne k dispozícii, čo pri zákaze vnášania vlastných nápojov prišlo viac než vhod. Platené toalety aj sprchy boli udržiavané v čistote, čo určite prispelo k celkovému komfortu. Za vydarenú novinku považujem aj relax zónu s rôznymi hrami, ktorá ponúkala príjemné spestrenie medzi koncertmi. V porovnaní s minulými ročníkmi pribudlo aj viac slnečníkov a miest na oddych v tieni, čo sme v extrémnych teplotách naozaj ocenili – s výnimkou soboty, kedy pri stánkoch s občerstvením slnečníky z nejakého dôvodu chýbali.

Na záver patrí veľká vďaka organizátorom za zvládnutie náročných podmienok a celkový chod festivalu. Osobitne by som však chcela vyzdvihnúť miestnych hasičov, ktorí nás počas horúcich dní pravidelne osviežovali vodou a zavlažovali aj plochy v kempoch, čím citeľne spríjemňovali ovzdušie. Rovnako si zaslúžia uznanie aj zdravotníci, ktorí boli neustále pripravení pomôcť fanúšikom, ktorých potrápili vysoké teploty.

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Obscure Promotion.
 

FOTO: Jiří Platzer