Brutal Assault 2010

Brutal Assault 2010

Príchod na Brutal Assault o deň skôr získal týmto ročníkom nový rozmer. Už v stredu večer totiž mali návštevníci možnosť naplniť sa nielen jedlom a pitím, ale aj prvými hudobnými zážitkami. Nápad postaviť v priestoroch blízko „metal marketu“ malé pódium a dať priestor najmä domácim zoskupeniam (ktoré sa vďaka zvyšujúcej prestíži festivalu už veľmi nezmestia na hlavné festivalové pódiá) bol výborný. Síce sa na ňom nepredstavili aj pôvodne plánovaní zahraniční hostia, no i napriek tomu si ľudia v pohode vychutnali či už mierne uletených PRVNÍ HOŘE alebo znovu fungujúcich GODLESS TRUTH.
Okrem neúčasti kapiel na PreAssault-e určite zamrzela aj neuskutočnená klubová show FEAR FACTORY, ktorá sa mala odohrať v Jaroměři pre dvesto najrýchlejších fanúšikov. Škoda, že nevyšlo všetko podľa predstáv, ale palec ide hore minimálne za iniciatívu. Zrejme stredajší program spôsobil, že už v tento deň bol kemp viac ako slušne zaplnený, nakoniec však celkový nápor niekoľkých tisícok metalových nadšencov zvládol.

Festival sa rozhodol priniesť toho o niečo viac, a tak nielen že sa hralo už o deň skôr, aj v samotný štvrtok sa začínalo už o 12:00. Zároveň toho bolo viac aj pre tých, ktorí sa okrem kapiel chodia na Brutal pozrieť aj na nejaké tie filmy. Okrem hororov, ktoré sa premiestnili do domu, poskytujúceho v horúčave príjemné schladenie sa, dostali miesto aj dokumentárne filmy. Poďme sa teda poporiadku pozrieť na samotné kapely.

 

ŠTVRTOK:

Prvý deň otvorili DISFIGURED CORPSE. Úvod to bol decentný a slušný, miestami však jednotvárny. Prvé milé prekvapenie mi pripravili Severania AFGRUND. Síce tiež neprekypovali rôznorodosťou, no ich nekompromisný nášup a skvelá ukážka švédskeho grindcoru bola taká presvedčivá, že by som sa s nimi nehádal, ani ak by sa ma snažili presvedčiť o tom, že stromy sú modré.
Ďalším zaujímavým sústom boli nie ľahko zaraditeľní INSANIA. Ich hudba bola na takmer výhradne extrémne zameranom festivale príjemným osviežením. Charizmatický vokalista Poly občas trocha uletel, no i tak bol jeho prejav výborný a keď k tomu pripočítame skvelé texty a nasadenie, dostaneme vynikajúce predstavenie.

Už vo štvrtok došlo k nejakým zmenám v poradí, hracích časoch, či rovno dňoch, v ktorých kapely vystúpia. Vďaka jednému z takýchto posunov som z ďalšieho zástupcu severskej grindcorovej scény ROTTEN SOUND videl iba posledný kus, takže žiaľ nemôžem hodnotiť.
Zato môžem hodnotiť už druhé „brutalassaultovské“ vystúpenie americkej svorky The BLACK DAHLIA MURDER. To minulé bolo úžasné a to aktuálne sa mu minimálne vyrovnalo. Chlapi v čele s Trevorom Strnadom v tričku GODLESS TRUTH sypali jednu rýchlovku za druhou. V skvelom zvuku zazneli všetky hitovky z každého albumu, ktoré sa vyžadujú („Funeal Thirst“, „Statutory Ape“, „What a Horrible Night to Have a Curse“, „Deathmask Divine“, „Necropolis“ atď.) Ich koncert je jednoducho kopec energie zabalený do skvelého melodicko deathmetalového kabáta.

OBITUARY ani ENSIFERUM určite svojich fanúšikov nesklamali, u mňa sa však to dôležité odohralo až po ich vystúpeniach. Francúzske progresívne monštrum GOJIRA ukázalo, ako sa za posledné, mimoriadne úspešné roky vyprofilovalo na takmer dokonalú živú kapelu. Frontman Joe Duplantier nabral určite množstvo skúseností a publikum mu doslova zobalo z ruky. Svojské sekané riffy, klenuté melódie i občasné deathmetalové momenty sa striedali vynikajúcim spádom a pohybom naplnené vystúpenie, kde sa členovia skupiny preháňali po pódiu sem a tam vždy, keď mohli, nechávalo fanúšikov vo vytržení.
Ďalšia štvrtková zmena sa týkala večerného programu a je dosť možné, že sklamala mnohých ľudí, ktorí očakávali brazílsku legendu SEPULTURA v piatok a v čase ich vystúpenia boli niekde mimo areálu. Všetci, ktorí tam boli, prišli o veľa, lebo táto partička sa predviedla v geniálnej forme. Aj keď v kapele už nie je nikto s priezviskom Cavalera, vôbec to nevadilo. Pomerne veľkú časť setu tvorili osvedčené skladby z ich prvých dvoch období a to bol určite dobrý ťah, no aj nové veci vyzneli podarene. V konfrontácii so SOULFLY, ktorí na tom istom pódiu nudili pred niekoľkými rokmi, vychádza víťazne jednoznačne SEPULTURA.

FEAR FACTORY sa síce neodstavili na prisľúbený stredajší koncert, vo štvrtok sa však ako prvý headliner uviedli vynikajúco. Ich show bola postavená ako na prezentácii novinky „Mechanize“, tak aj na klasických skladbách z prvej éry s Dinom Cazaresom. Obdobie, kedy bol tento milovník porna mimo kapelu, bolo očakávane ignorované. Bubenícka legenda Gene Hoglan naživo posunula skupinu snáď ešte o niekoľko stupňov vyššie. Jeho pokojne vyzerajúca, no pritom zúrivo a strojovo presne znejúca hra bola lahôdkou pre všetkých prítomných. Aj všetci ostatní boli vo výbornej forme, i keď Burtonovi odchádzal hlas, no len počas jeho príhovorov medzi piesňami.
Druhým headlinerom prvého dňa boli CHILDREN OF BODOM. Tí, aj napriek nesporne vysokej technickej vybavenosti členov nemali nárok po silnom trojlístku, ktorý im predchádzal.

Podľa mňa ešte horšie dopadli nórski satanáši GORGOROTH. S úplne inou zostavou, s akou sklamali pred troma rokmi, som dúfal v nejaké to zlepšenie, no na moje prekvapenie bola ich show snáď ešte horšia. Katastrofálny zvuk a dosť pochybné hudobnícke výkony niektorých členov degradovali ich show a ničili potenciálnu atmosféru, ktorú mohlo ich vystúpenie navodiť.
CANDLEMASS boli so svojím tradičným doom metalom pomerne zaujímavým zjavom. Vokalisti ako Robert Lowe sa veľmi často na Brutal Assaulte nezjavujú.

DESPISED ICON boli viac zapadajúcim telesom a ich koncert (jeden z posledných pred ohláseným rozpadom) na krásne „vyzdobenom“ pódiu rozpútal pod ním poriadne šialenstvo. Neustály moshing, circle pity, wall of death. Ich set obsahoval viac starších kusov ako na ich májovej bratislavskej zastávke a s kapelou prišiel aj ich pôvodný gitarista Éric Jarrin. No okrem týchto rozdielov tu boli najmä spoločné znaky týchto koncertov - neskutočné bubnovanie Alexa Pelletiera, „hip-hopová“ gestikulácia dvoch rozzúrených frontmanov, skvelá a chytľavá dávka prvotriedneho deathcoru.
Bodku za prvým dňom dali „kreatúry“ z GWAR, ktorí prezentovali svoju zvrhlú show. Pri tej aj diváci schytali nejaké tie rekvizity v podobe tekutín.

 

PIATOK:

Piatok sľuboval skutočne nabitý program (aj keď ten doznal počas dňa niekoľkých zmien). Mladícky metalcore od BLEED FROM WITHIN bol na ranné nakopnutie ako stvorený a podľa návštevnosti bolo vidieť, že už aj doobedňajšie koncerty lákajú čoraz viac divákov, čo svedčí o stále väčšej známosti kapiel na festivale.
V energickom duchu sa pokračovalo aj ďalej, keď americkí GAZA nadelili prítomným poriadnu dávku živelnej agresivity pretavenú do podoby post metalových a math/sludge výbuchov s oduševneným prejavom frontmana.

Poľskí progresivisti PROGHMA-C to trocha upokojili. Ich mix math metalu s melodikou a atmosférou podobnou legendám TOOL (aj vďaka tomu, že frontman Piotr Gibner sa v čistých pasážach určite nechal ovplyvniť aj Maynardom Jamesom Keenanom). Počas ich vystúpenia padlo len minimum slov - hrali takmer bez prestávky. Pôsobili jednak mimoriadne sympaticky a tiež veľmi hudobne a umelecky. Ich koncert by som naozaj označil za bezchybný a mimoriadne náladotvorný, no a zakončenie v podobe skvele poňatej „Army of Me“ od BJÖRK bolo len čerešničkou na torte.
Podobné zimomriavky som očakával aj od CALLISTO, no nekonalo sa. Post-metalisti neboli až takí účinní. CATAMENIA zabavila svojich priaznivcov a určite sa to podarilo aj DEVOURMENT s ich slamming brutal death metalom. Aj keď mňa osobne až tak slam do kolien nedostáva, musím povedať, že Američania hrali šťavnato. Škoda len dosť pokazeného zvuku, kde gitary zneli priam nepríjemne. Výrazne to rušilo inak dobrý dojem.

KYLESA, to je svojské teleso. Ich svižný a naštvaný sludge pôsobil neučesane a špinavo. Zaujímavosťou bola určite účasť dvoch bubeníkov. Tí však väčšinu času len zdvojovali rytmy, takže neboli až tak využití, ako by mohli. Určite to však pomohlo plnosti zvuku bicích ako takých a KYLESA zneli ešte surovejšie.
V podobe MONSTROSITY sa zrodilo menšie sklamanie. Akési technické problémy spôsobili, že americkí deathmetaloví klasici začali snáď o dvadsať minúť neskôr, ako mali. Zostal im teda priestor len na niekoľko piesní a ani tento nevyužili najšťastnejšie na intro a prvú nevýraznú, pomalú skladbu. Potom to začalo odsýpať, no kým sa to poriadne rozbehlo, kapela sa porúčala z pódia. Tričko s logom DEPRESY na vokalistovi Mikeovi Hrubovcakovi však pôsobilo sympaticky.

Myslím, že označenie avantgardný black pre japonský SIGH je viac ako prehnané. Jedinou avantgardou na ich vystúpení bol imidž a prejav speváčky Mikannibal a nejaký ten saxofón. Inak to bol dosť nezaujímavý old-school black s priam až thrashovým nábojom, ktorý bol ešte k tomu naživo mimoriadne nezáživný.
Ďalšia zmena nastala po CRUSHING CASPARSBAL-SAGOTH, kedy sa na pódium prepracovali NECROPHAGIST, ktorí pôvodne patrili až k večernému programu. Majstri novodobého technical death metalu však doplatili na zle namixovaný zvuk. Muhammedova gitara bola vynikajúco nastavená, no Sami sa často strácal a to najmä počas sólových partov. Z môjho miesta bola až prílišne výrazná Steffanova basa a po zhlasnení triggeru na kopákoch vznikal z toho celého ešte väčší guláš. Vystúpeniu ako takému nechýbalo absolútne nič, čo sa očakáva od NECROPHAGIST - šialené riffy v šialených tempách, brutalita, krkolomná melodika, a to celé v kombinácii s nádhernými členitými až neoklasickými sólami. Všetko samozrejme precízne odohraté (až na pár Romainových zaváhaní, aj keď treba povedať, že v tempe piesňam dodal ešte pekných pár úderov za minútu navyše). Škoda toho zvuku a nesplneného očakávania nejakej tej novej piesne z albumu, na ktorý sa čaká už pekných pár rokov.

Veľký návrat HYPNOS bol zvládnutý dobre, aj keď Brunova „náboženská“ čapica pôsobila tak trochu smiešne. ILL NIÑO boli ďalšou z kapiel, ktoré boli mierne „mimo mísu“, no dalo sa predpokladať, že viaceré mladé ročníky na tejto kapele začínali, alebo sa o ňu aspoň nejako obtreli a nakoniec zožali zaslúžený úspech. Ich koncert bol mimoriadne energický. Sádzali jeden úderný riff za druhým a pridávali k nim aj poriadnu dávku melódií. Dôraz ale kládli na tie ostrejšie skladby zo svojho repertoára (predsa len, vedeli na akom festivale sa nachádzajú) a stíhali pri tom robiť viac ako slušnú show.
Miesto s NECROPHAGIST si zamenili MNEMIC, po ktorých prišli na radu neskutoční CONVERGE. Nie som nejakým extra znalcom tvorby tohto zoskupenia, ale to čo predviedli v Josefove, bolo viac ako presvedčivé. Bola to hlavne poriadna show, no i dobrá dávka muzikantstva a oduševnenia. Piesne a ich prevedenie bolo skutočne strhujúce, vokalista Jacob Bannon podával vynikajúci výkon a obaja krotitelia strún mu svojim pohybom i hrou zdatne viac než sekundovali. Šialené, chaotické, úderné a atmosférické zároveň.

Miesto so SEPULTURou si vymenili LOCK UP, ktorí bez pochyby patria ku grindcorovej špičke, aj keď sa nejedná o tak úplne regulárnu kapelu, len o „all-star projekt“ vyslúžilých hudobníkov. LOCK UP totiž to zachytávajú podstatu grindcoru - neľútostná paľba. A s Nickom Barkerom za bicími sa takéto úlohy plnia bez väčších problémov. Tento pán síce pôsobí tak trochu ako Santa Claus na dovolenke, no jeho hra, to bolo niečo nádherné. Príjemnú atmosféru ich koncertu dotváral aj Tomas Lindberg, ktorý okrem presvedčivého škreku dodal aj pár celkom vtipných poznámok (ako napr. „Pre tých, ktorí prišli až teraz: Nie sme SEPULTURA“).
Po koncerte LOCK UP začalo dochádzať k miernemu naťahovaniu pred vystúpením prvého piatkové headlinera a medzi tým prišla na rad aj nepríjemná zmena inak skvelého počasia. Krátka búrka, ktorá sa prehnala nad vojenskou pevnosťou spôsobila, že sa všade objavilo nepríjemné bahno a mláky. DEVIN TOWNSEND je pomerne ťažko uchopiteľnou hudobnou entitou. Potvrdil to aj na Brutal Assaulte. Jeho koncert oplýval asi najzvláštnejšou atmosférou na celom festivale a Devin prechádzal rôznymi žánrami, akoby sa nechumelilo. Mal som pocit, že ku koncu koncertu jeho show trocha stratila na dychu, no celkovo zanechal mimoriadne zaujímavé pocity.

CANNIBAL CORPSE sú naopak žánrovo dokonale čistí a je vám jasné, čo od nich môžete očakávať. Podľa mňa bolo výborným ťahom, že až na obligátne hitovky sa zamerali viac na skladby novšieho dáta výroby. Tie sú ako menej opočúvané, tak ponúkajú aj množstvo zaujímavejších a premakanejších momentov. Hudobne im opäť raz nie je čo vytknúť. Tlačili do plných a na pódiu nechali všetko. Držia si svoj vysoký štandard už mimoriadne dlho. Ich hodinka uplynula veľmi rýchlo a prenechali miesto ďalšiemu sólovému projektu.
Tentokrát to bol kedysi blackmetalový cisár, teraz progresívne-extrémny profesor IHSAHN. Za sprievodu mladučkých hudobníkov z LEPROUS prezentoval piesne so všetkých svojich radoviek, na EMPEROR sa nedostalo. Tri sedem, respektíve osemstrunové gitary zneli priam lahodne a majster podal aj výborný spevácky výkon. Výborným spevom sa zaskvel aj klávesák Einar Solberg, ktorý zastúpil na albume figurujúceho Mikaela Åkerfeldta.

NAPALM DEATH sú takisto stálicou, na ktorú sa dá bez debaty spoľahnúť. Ani teraz im nebolo čo vytknúť. Opäť raz rozpútali obrovské šialenstvo medzi šantiacimi divákmi. Mňa únava prinútila počas ich setu pobrať sa do stanu, na ceste do ktorého som si aj odskúšal, aké to je poriadne sa povoziť po zablatenom svahu kopca smerujúceho do kempu.

 

SOBOTA:

V noci sa opäť spustil dážď, ktorý absolútne neprospel terénu, ktorý začínal byť na niektorých miestach ozaj zúfalý až neschodný. Kvôli vysporadúvaniu sa s vodou som nestihol dve úvodné bandy, ktoré som obe zhliadnuť plánoval. Nemal som teda možnosť vidieť COCK AND BALL TORTURE ani RAGNAROK, ktorí údajne aspoň ako tak podržali reputáciu nie práve úžasných blackmetalových koncertov tohto ročníka.
LOST SOUL som si už ale nemohol nechať ujsť. Prišli podporiť najmä silný nový materiál „Immerse in Infinity“. Žiaľ, bubeník Domin si vybral fakt, fakt zlý deň. Urobil množstvo chýb, „blast beaty“ sa úplne strácali, dvojkopáky boli často nepresné. Bola to škoda, lebo zvyšok kapely mal pre zmenu deň vynikajúci a mohol to byť skvelý koncert.
Ten predviedla za nimi nasledujúca talianska cháska SADIST. Simultánne na klávesy a gitaru hrajúci Tommy vytvára výborný zážitok aj sám o sebe. Zaujímavé piesne skupiny so špecifickou atmosférou i showmanstvo frontmana Trevora ho len podtrhli.

Novú školu zastupovali v tento deň, v dodávke dorazivší, Briti The ARUSHA ACCORD. A že ju teda zastúpili poriadne. Namakaný mix všetkého možného od mathcoru cez extrémny metal, „najazzlé“ pasáže až po melodické refrény všetko poriadne krkolomné a podporené tonami energie od dvoch neustále po pódiu lietajúcich vokalistov i pózami a výrazmi šialeného basáka Luka Williamsa.
Šialený basák, tak to je priam slabé pomenovanie pre maličkého Mikea Floresa z ORIGIN. Majstri rýchlych temp z Kansasu zrovnali všetko doslova so zemou. Spomínaný basgitarista zase raz vytvoril s Paulom Ryanom neskutočný dvojzáprah a čo tí dvaja stvárali na svojich hmatníkoch, to je miestami až problematické opísať, aj keď jeho basgitara mohla mať výraznejší zvuk. Vokalista Mica „Maniac“ Meneke stále tak trochu nestíha za svojím predchodcom, no ich koncertu to nijak neubralo na intenzite. Tá by sa dala považovať snáď za najväčšiu na celom festivale. Nová pieseň dala tušiť, že kapela nestagnuje a snaží sa na sebe pracovať. Bubeník John Longstreth sa celkom úspešne zaradil do súťaže o najviac ohurujúceho bubeníka Brutal Assaultu a po koncerte ORIGIN ho potrebovala moja hlava trocha spracovať.

GRAVEWORM som teda absolvoval len tak na „pol ucha“. Sústredenie som zapol až na MADDER MORTEM. Táto skupina potvrdila svoje postavenie mimoriadne originálneho hudobného telesa. Speváčka Agnete trónila svojim uleteným vokálom nad kolážou riffov a melódií, ktoré dokopy vytvárali vynikajúcu mozaiku, pričom kapela si svoju show dokonale užívala. Došlo dokonca aj na trocha swingu z najnovšieho EP „Where Dream & Day Collide“. (Viac sa ho chystalo na neskoršiu hodinu.)
JESU hrali iba vo dvojici s programovanými bicími, no absolútne nič ich koncertu nechýbalo. Sugestívne, valiace sa gitarové steny vytvárali priam hypnotickú náladu a mozog projektu Justin Broadrick do toho len občas pridal nejaký ten vokál.

MACABRE boli hlavne o zábave. Chytľavé songy striedali štruktúrovanejšie a tie zase prepúšťali miesto všelijakým srandičkám, ktoré miestami dostali priam podobu country songu. Všetko to bolo prekladané mimoriadne vtipnými príbehmi, ktorými uvádzal frontman Corporate Death každú pieseň a objasňoval činy a pohnútky konkrétneho vraha, či vraždy, o ktorých tá-ktorá skladba bola.
DIABLO SWING ORCHESTRA nenarušili zábavnú náladu, aj keď hudobne sme preladili na úplne inú vlnovú dĺžku. Swing, jazz, rock, metal, teatrálnosť, klasika – to všetko sa vo vystúpení tejto švédskej partie našlo. Kapela zobrala divákov jednoznačne na cestu do odlišných hudobných končín. K tomu treba prirátať vynikajúce pódiové prevedenie štúdiovej práce, špecifický imidž a dostaneme spokojnú kopu metalistov veselo tancujúcich na swingové rytmy podporované čelom, či trúbkami v kombinácii so ženským spevom. Krása.

Pri kanadskej klasike VOIVOD sa už trocha zvážnelo. Zosnulého „Piggyho“ nahradil viac ako dostatočne Daniel Mongrain a z kapely sálala radosť z hrania. Veľká časť setu bola oldschoolová, no i napriek tomu sa dali poľahky pobadať dotyky špecifickosti a progresivity najmä v netypickej gitarovej práci. Zub času sa asi najviac podpísal na Snakeovi. Jeho spevácky výkon bol ale silný a frontmantstvo má jednoznačne stále v krvi.
Pivo nepijem, takže set TANKARD som strávil mimo diania. Predsa len sa bolo treba pripraviť na veľké veci, ktoré nás ešte v tento finálový večer čakali. Hneď prvou boli DYING FETUS. To je proste záruka dobrého zážitku. Ešte som nevidel zlý koncert tejto americkej brutálnej úderky. Po dlhšej dobe predchádzajúcich personálnych zmien našli momentálne ozaj silnú zostavu v trojici Gallagher – Beasley – Williams a v Josefove tomu zodpovedajúc rozhýbali obrovskú masu nadšených fanúšikov. Vynikajúci setlist i zvuk dal možnosť poriadne si vychutnať ako poriadny nátresk, tak i ich typické húpavé pasáže.

Po miernom technickom sklamaní z vystúpenia NECROPHAGIST prichádzal na radu mnou druhý očakávaný vrchol festivalu. Švédski novátori MESHUGGAH sú jednou z dlhodobo najosobitejších kapiel na metalovej scéne a počet ich plagiátorov, nasledovníkov a uctievačov by ste nespočítali ani keby ste za internetom sedeli pekne dlhú dobu. Túžba po dokonalom zvuku a maximálnom pohodlí pri hraní v kombinácii s evidentnými komunikačnými nezrovnalosťami spôsobili opäť (spočiatku) menšie sklamanie. DYING FETUS boli už dávno preč z pódia a na tom druhom (inak nádherne ozdobenom) nie a nie začať hrať. Naťahovanie nakoniec spôsobilo, že MESHUGGAH zahrali len asi trištvrtehodinový set. To ma celkom prekvapilo, keďže by som aspoň v prípade headlinera čakal, že dostane svoj hrací čas, aj keď by to stálo menšie oneskorenie sa v rozvrhu. Tobôž v posledný večer. No čo už.
Dav sa začal už celkom slušne znervózňovať, keď konečne za zvukov intra vyliezli postupne všetci hudobníci a nakoniec aj charizmatická tvár kapely Jens Kidman. Ten začal okamžite s prvými údermi „Rational Gaze“ strúhať svoje tváre a pohybové kreácie človeka prebývajúceho v psychiatrickej liečebni. Všetci majitelia strún zase začali okamžite na povel činelov Thomasa Haakeho svoj „headbang“, pri ktorom vlasy lietali v obrovských rozpätiach zhora až po zem. Skrátený setlist mohol byť pre niektorých fans problémom, keďže sa k slovu dostali jedine piesne z novinky „ObZen“ a úspešného albumu „Nothing“. Žiadne staršie hitovky. Ja som bol našťastie v tej skupine ľudí, ktorej to nevadilo, keďže ostatné tri albumy plus EP „I“ považujem za zatiaľ ich najlepšie obdobie. Zvuk dosiahol to, čo by som bol schopný zo svojho pohľadu označiť za úplnú dokonalosť. Všetky nástroje mali geniálny charakter zvuku, a zároveň bolo všetko bezchybne počuteľné a vyrovnané. Hudobne tiež nie je tejto partii čo vytýkať. Keď k tomu prirátame to, že produkcii skupiny asi viac sedí takéto väčšie priestranstvo ako nejaký malý klub (na rozdiel od veľkej časti extrémneho metalu), bol toto pre väčšinu fanúšikov MESHUGGAH určite nevšedný a výborný zážitok a síce krátky, ale nakoniec predsa vrchol festivalu.

Ich krajania HYPOCRISY udržali kvalitatívnu latku stále mimoriadne vysoko. Takisto na prvé počutie rozoznateľná a mimoriadne ovplyvňujúca skupina ukázala, prečo sú dlhodobo takí obľúbení a že po pauze vyhradenej pre Petrove „tancovanie“ s PAIN majú kopec chuti opäť si zahrať poriadny klasický death metal. Diváci dostali na tanier prehliadku celej kariéry kapely naservírovanú s typickým nasadením a opäť synchronizovaným „headbangingom“ od gitaristov. Rozmýšľal som, či si netrúfnu vynechať „Roswell 47“, alebo ho aspoň zaradiť inam ako na koniec koncertu. Nestalo sa a všetko teda skončilo v Novom Mexiku rokov štyridsiatych.

Na vedľajšom pódiu udržali HC-chtivých fans na nohách a v pohybe AGNOSTIC FRONT, aby po nich prišla hodina utrpenia s MY DYING BRIDE. Doomoví nestori nezostali nič dlžní svojej povesti mimoriadne sugestívnej a emocionálne silnej živej kapely. Je to hudba, ktorá si doslova pýta noc a maximálne ju aj využila. Pomalé tempá postupne zatĺkali jeden pomyselný klinec do rakvy umierajúcej nevesty za druhým. Rozvíjajúce melódie pridávali k temnote a smútku melanchóliu. Spev Aarona Stainthorpea a jeho úprimné prežívanie každého jedného slova vás zase donútili vcítiť sa do celej atmosféry a nechať sa unášať vlnami príjemnej beznádeje. Jednotka s hviezdičkou.

Bez okolkov to na ďalšom pódiu odpálili staroškolskí (black) metalisti, projekt Sarkeho z KHOLD a s Nocturnom Cultom za mikrofónom pomenovaný jednoducho SARKE. Po pomalom a zamyslenom doome to bolo príjemné rozjasnenie. Veľmi zaujímavo pôsobilo aj použitie netypických klávesových pasáží.
Nasledujúci WATAIN sa spoľahli na imidž a tvorbu nálady najmä rekvizitami - konkrétne horiacimi. Bolo to mimoriadne pôsobivé, no samotné vystúpenie i jeho hudobná náplň boli skôr nudné, čo vo mne len podtrhlo nie príliš dobrý pocit z blackmetalového zastúpenia na pätnástom ročníku Brutal Assaultu.
Úplný záver netvoril pohreb od nemeckých AHAB, ktorí žiaľ nemohli doraziť. Zastúpili ich pôvodne na poobedie plánovaní BARREN EARTH. Svojou hudbou vytvárajú úplne odlišné emócie, a tak to nebol záver v smutnom, ale skôr v pozitívnom duchu plnom zaujímavých melódií a progresívnych nálad.

Festival sa určite po troškách každým rokom zlepšuje. Či už išlo o hviezdnejší line-up, lavičky a ozvučenie na prírodnej tribúne, alebo trebárs aj o väčší výber piva. Nedostatky sa samozrejme vždy nájdu, no hlavné je, že postupne miznú, aj keď takáto obrovská schôdzka metalistov, hudobníkov a obchodníkov asi nikdy nebude úplne dokonalá.


FOTO: Adela Melová

Informácie o koncerte

Názov: Brutal Assault 2010

Dátum: 12.08.2010 - 14.08.2010

Miesto: JAROMĚŘ - Vojenská pevnost Josefov

Kapely: CANNIBAL CORPSE / CHILDREN OF BODOM /
DEVIN TOWNSEND / FEAR FACTORY /
IHSAHN / MESHUGGAH /
AGNOSTIC FRONT / HYPOCRISY / SEPULTURA / MY DYING BRIDE / OBITUARY / GOJIRA / NAPALM DEATH / VOIVOD / DESPISED ICON / CANDLEMASS / GORGOROTH / DYING FETUS / GWAR / CONVERGE / GRAVEWORM / ENSIFERUM / WATAIN / MACABRE / NECROPHAGIST / LOCK UP / MNEMIC / The BLACK DAHLIA MURDER / SIGH / HYPNOS / LOST SOUL / JESU / ORIGIN / MADDER MORTEM / DEVOURMENT / BARREN EARTH / AFGRUND / INSANIA / DISFIGURED CORPSE a ďalší

Informácie o reportáži

Uverejnené: 2010-08-19 02:15:41

Prečítané: 1497x

Autor: Kamil Adamík

Kamil Adamík

Názory redakcie

Chýba názor redakcie