Brutal Assault 2011

Brutal Assault 2011

Myslím, že žiadnemu čitateľovi nie je potrebné vysvetľovať, čo znamená meno Brutal Assault. Tento festival sa za posledné roky posunul tak neuveriteľným spôsobom, že domáce (české, ale i slovenské) kapely už jednoducho nemajú šancu zahrať si počas troch hlavných festivalových dní. Aj preto bola pre ne opäť vytvorená warm-up party, na ktorej sa v stredu od 17:00 predviedli najmä domáce a najmä poriadne extrémne kapely. Ako vždy došlo k určitým zdržaniam a rady práve pre ľudí, ktorí sa im chceli vyhnúť a kúpili si lístok v predstihu, boli vskutku neznesiteľne dlhé a mnohí v nich strávili aj niekoľko hodín. Stáva sa to už akousi častou špecialitou koncertov pod hlavičkou Obscure, že ľudia často nezmyselne stoja v radoch kvôli neskorému „otvoreniu dverí“, nie netypicky aj počas začiatku koncertu.

Okrem toho možno organizáciu Brutal Assaultu, ročník 16., hodnotiť určite pozitívne. Špeciálne chválim nápad so zálohovanými pohármi. Výrazne sa tým eliminoval neporiadok a aj ľudská alkoholická tuposť v podobe potreby hádzať takmer dopité pivá do ľudí pod pódiom. Skvelé! Vyzerá to teda tak, že z „Brutálu“ sa nám stal štvordňový festival. Ten prvý, domáci deň, otvorili deathcorovo-deathmetaloví SMASHED FACE a rozbeh to bol slušný. Chybou na kráse vystúpenia bol snáď len dosť nezrozumiteľný zvuk gitár, pri ktorom to pôsobilo tak, že by „smašky“ možno mohli občas hrať úplne čokoľvek a bolo by to jedno. Škoda. Inak to bolo energické nakopnutie na rozhýbanie sa zatiaľ skromnej dávky návštevníkov.

Z prvého dňa boli pre mňa pozitívnym prekvapením ale nasledujúce dve kapely. MOMMA KNOWS BEST už žiadny zvukový problém nemali, a čo je potešujúce, platilo to, až na pár momentov, pre celý festival. Títo mladí Česi a Slováci boli sviežejší ako vychladená citronáda v horúcom letnom dni. Aj keď ich hudba nie je až tak pôvodná, keďže si berú veľa zo súčasných moderných metal/core kapiel, jej prevedenie bolo svojské a veľmi často ozaj strhujúce. Sám spevák vyzval prihliadajúcich, aby si stiahli ich EP (mommaknowsbest.org) a ja s tým nápadom môžem len súhlasiť.
Nečakane dobrú zábavu mi pripravili bratislavskí ČAD. Veľmi zvláštna partia, ktorú som doteraz akosi obchádzal. Svojou jednoduchou a údernou hudbou i mimoriadne sympatickým a vtipným výstupom si museli získať nejedného prítomného. Úprimné texty bez servítky a vynikajúci vokál gitaristu Pištu k tomu dopomohol tiež výraznou mierou. Ostatné kapely určite predviedli taktiež kvalitné vystúpenia, ktoré by mnohé z nich mohli odohrať aj v hlavnom programe.

Špecifické bolo určite vystúpenie obnovených HERMAFRODIT, ktorí pôsobili na pódiu ozaj bizarne. Skvelé zvládnutá basová hra kombinovaná s často chorou gitarou, pričom oboje občas prechádzalo do úplne pokojných, až jazzovo-klubových polôh. Pripočítajte si k tomu pološialený prejav speváka, hlasom a z diaľky i fyziognómiou pripomínajúceho Zdeňka Srstku za mlada, ktorý do vás pomedzi piesne nezrozumiteľne hustí svoje posolstvá a počas piesní behá s papierikom s textami. Tento koncert nasledoval hneď po trochu komickej, no slušne prepracovanej ohňovej šou prebiehajúcej medzi pódiami i nad múrmi pevnosti. Streda okrem warm-up party prichystala aj poriadne studené počasie, ktoré najmä stanujúcim veľa radosti neurobilo. Našťastie, ďalšie dni už boli príjemnejšie.

 

ŠTVRTOK:

Po úvodných nemastných-neslaných I DIVINE prišli na rad hostia až z Dubaja, NERVECELL. Pod taktovkou ťažkotonážneho frontmana Jamesa Khazaala odštartovali podobne ako pred nedávnom v Bratislave s „Flesh & Memories“ a pokračovali piesňami z už dvoch vydaných albumov. Obaja gitaristi šliapali na plné obrátky a death/thrashovú rezanicu okorenenú príjemnými melódiami a sólami sme od nich dostali naservírovanú bez problémov, okrem tých technických, ktoré za pochodu riešili obaja. Určité nedostatky boli na strane bubeníka Kikoua (BENIGHTED), ktorý evidentne vďaka vzdialenosti medzi Spoj. Arabs. Emirátmi a Francúzskom nemal mnoho príležitostí set poriadne s ostatnými nacvičiť.

Poliaci FRONTSIDE predviedli deathcorový priemer s niekoľkými zaujímavejšími pasážami a za nimi nasledujúci SWORN ENEMY pôsobili tak akosi nasilu expresívne. Toto bol pre mňa častý problém väčšiny hardcorovo ladených kapiel na tohtoročnom BA. Zato UNEVEN STRUCTURES, to bolo o inom. Kapela hrala ako z výrazne MESHUGGAH ovplyvneného EP „8“, tak i nové skladby z chystaného albumu „Februus“. Vo všetkých piesňach dominovala kombinácia steny troch hlboko podladených gitár a basy, krkolomných rytmov a ambientných melodických plôch spolu s dvoma vokálmi frontmana Matthieua Romarina. Ich hudba pôsobila neskutočne atmosféricky a emotívne. Sám na sebe som si neraz všimol husiu kožu a to nie preto, že by mi bolo nejako zima.

Ďalším ozaj zaujímavým zjavom druhého dňa boli HORSE THE BAND. Šialení electro/nintendo-coristi pôsobili ako banda chovancov psychiatrického ústavu. Kalifornský surfer v práci, gitarista David Isen, hippie maliar Erik Engstrom na klávesoch a buď fanúšik KATAPULT alebo nádejný pornoherec, rok 1976, s mikrofónom, Nathan Winneke. Takáto sebranka do ľudí nahustila pomerne neuchopiteľnú produkciu zloženú z gitary idúcej všetkými smermi, klávesových zvukov z počítačových hier a divokých vokálov. To celé dochutené o poriadne zhúlené ohlasovanie piesní („Ďalšia pieseň sa volá „aaaaaaaaaaaah“, alebo „Všetky ostatné kapely dnešného programu vypadli, zahráme vám ešte 76 piesní“) či čítanie zloženia zemiakových lupienkov v češtine a ich hádzania medzi ľudí.

Za nimi nasledoval pekne prašivý, bradatý a vlasatý, old schoolový, ostrý, americký thrash od SKELETONWITCH. Táto kapela vynikajúco kontrastovala s úplne odlišnou formou metalu, ktorú za nimi predviedli THREAT SIGNAL. Mladí Kanaďania holdujú, práve naopak, maximálne modernému vyzneniu a kombinácii sekaných riffov s výraznými melódiami, ktoré naživo spevák Jon Howard, ktorého čistý hlas zaletí občas niekam k Chesterovi Benningtonovi,  zvládol bez väčších problémov. Úderné pasáže boli ozaj efektívne a odohratá pieseň z chystaného albumu znela viac ako sľubne.
Kým THREAT SIGNAL majú k hudbe skôr jednoduchší a priamočiarejší prístup, ich krajania UNEXPECT na vedľajšom pódiu boli pravý opak. Komplikované dlhé kompozície zahŕňajúce obrovské množstvo žánrov v poriadne avantgardnom a technickom kabáte boli určite ťažkým chodom na štvrtok podvečer, no ničím nestráviteľným. Väčšina piesní ich setlistu bola z nového albumu a tak bolo celkom ľahké sa v nich stratiť, no o to väčšia zábava bola zase sa v nich nájsť. Kapela pôsobila ako akási intelektuálna verzia lesných duchov (a jednej víly) a bolo skvelé sledovať najmä s akou ľahkosťou kopia na seba jednu šialenú pasáž za druhou a prechádzajú od death black metalu cez rôzne teatrálne výlevy až ku silným melódiám, ktorým kraľovala Leïlindel, no ani Syriak s Artagothom sa nenechali po vokálnej zahanbiť a predviedli výborné divadlo, kde nechýbali ani príbehy o útočných tekviciach, či láske nemŕtvych, a celé bolo, ako inak, zakončené hitovkou „Desert Urbania“.

Ďalšia výmena, tento krát opačne, novej školy za starú nasledovala s príchodom ASPHYX, ktorí boli výborní a s farebne i tvarovo zladenými strunovými nástrojmi šírili z pódia slušnú víchricu a skazu. Frontman Martin Van Drunnen ju potom už len dopĺňal presne pasujúcim vokálom a príjemným vystupovaním.
Na nemeckú legendu KREATOR som bol celkom zvedavý, keďže som ich doteraz mal možnosť zhliadnuť len na DVD a svojho času som im celkom slušne holdoval. Na pódiu sa však prihodilo to isté, čo na spomenutom médiu, prišla nuda. Milleho parta kombinovala nové piesne so starými, no väčšine z nich v živom prevedení chýbalo o niečo viac energie a údernosti, ktoré by potrebovali.
Zato SUICIDAL TENDENCIES mali energie na rozdávanie a tesne pred hlavnými hviezdami festivalu predviedli poriadnu šou podporenú geniálnou rytmikou Erica Moora a zakončenú hromadným výstupom fanúšikov ku kapele na pódium.

Okolo účasti MOTÖRHEAD na festivale sa toho nahovorilo celkom dosť. Najmä o tom, že tam práve najlepšie nepasujú, na čo bola využívaná reakcia o ich nezastupiteľnej úlohe vo vývoji tvrdej a v konečnom dôsledku aj extrémnej hudby. Ja sám určite nepopieram ich význam v tejto oblasti a už vôbec nie ich hudobnícke kvality, či schopnosť odohrať svoj set s plným nasadením. Aj v Josefove im to šliapalo jedna radosť a nejaké známky starnutia (okrem Lemmyho hlasu medzi piesňami) na nich nebolo badať. Sólo bubeníka Mikkeyho Dee nech je toho dôkazom. Z osobného pohľadu však môžem povedať, že hodina a pol MOTÖRHEAD je na mňa príliš a keď sa v poslednej „Overkill“ tretíkrát vracali po prestávkach k hlavnému motívu, priam som trpel. Fanúšikovia si ale bezpochyby museli prísť na svoje a ja sa môžem len skloniť pred výdržou a nekompromisným prístupom, ktorými táto kapela oplýva.

MORBID ANGEL som sa chystal vychutnať si z poriadnej blízkosti a s prvými tónmi „Immortal Rites“ sa rozpútalo celkom slušné peklo. Tim Yeung ukázal, že aj bez Peta Sandovala vie MORBID ANGEL znieť tak ako vždy a ďalší nováčik Destructor ukázal neuveriteľnú presnosť a rýchlosť v rytmickej práci a ani v sólach sa nenechal zahanbiť. Aj keď v nich, ako inak, dominoval Trey, ktorý svoj špecifický štýl krížiaci Kerryho Kinga s Eddiem Van Halenom a pridanou atmosférou predviedol opäť s ľahkosťou najväčšieho profesionála. David Vincent, ktorý sa ponáša na Nikkiho Sixxa čím ďalej, tým viac aj na pódiu, síce v našom rozhovore vravel, že kapela má obrovský katalóg piesní, z ktorých môže vyberať, opäť však siahala dokola po tých istých kúskoch zo svojej histórie. Medzi týmito piesňami dokonca pôsobili „Nevermore“ a „Existo Vulgoré“ neuveriteľne sviežo a vďaka hraniu iba starých piesní sa inak viacdimenzionálna hudba kapely dosť zúžila len na jednu z nich. Z kontroverznej novinky zaradili ešte ich verziu „I Love Rock‘N’Roll“ s názvom „I Am Morbid“, ktorá ale svojou chytľavosťou dokáže strhnúť. Našťastie nakoniec setu nezabudli pridať aj niečo z „Domination“ a tak za tónov „Where the Slime Lives“, či „God of Emptiness“ sa môj dojem z celkového koncertu vylepšil. Myslím ale, že pred piatimi rokmi vo Svojšiciach im to s podobne klasickým setom vyšlo lepšie.

Štvrtkovým vrcholom pre mňa boli nasledujúci SEPTICFLESH. Aj keď som vedel, čoho sú naživo schopní, ani som netušil, že dokážu byť až takí dobrí. Aj keď zo svojich živých vystúpení v podstate vymazali všetku staršiu tvorbu a sústredia sa na ostatné tri albumy, ich sila a atmosféra je tak výrazná, že to vôbec nevadí. Sample opäť celkom slušne nahrádzali orchester a vo vynikajúcom zvuku s úžasnými svetlami a efektne využívanou parou sa dalo výborne nechať unášať či už atmosférickou, alebo tvrdou, chytľavou i melodickou metalovou zložkou hudby. Frontman Spiros to možno občas trocha preháňal s hecovaním publika, čo občas pôsobilo v ich type hudby príliš rušivo. Škoda, že im nevyšiel čas na tak dlhý set, ako zamýšľali a tak na záver ľudia vyberali medzi „Annubis“ a „Five-Pointed Star“, pričom z tohto súboja samozrejme vyšla víťazne comebacková hitovka o egyptskom bohu mumifikácie a pohrebísk.
Za SEPTICFLESH som ustál ešte výbornú grindovú mastenicu v podaní EXHUMED, u ktorých ma odrovnal najmä vokál basáka Leona Del Muerte a v polceste decentného vystúpenia TÝR som sa pobral načerpať energiu na ranný program.

 

PIATOK:

Ten otvorili svojou maximálne nevážnou prehliadkou grindových úletov nemeckí EXCREMENTORY GRINDFUCKERS, ktorí boli v tom, o čo sa snažia, viac ako úspešní a veľmi presvedčiví. V prvom rade, boli zábavní. Od techno-grindových melódií, cez texty o návšteve u mäsiara až po „The Final Grinddown“ v ich vystúpení nebolo ani jedno hluché miesto a vždy prišli s niečím, čo i zabavilo, no prinútilo človeka aj poriadne zakývať hlavou.
Nasledujúci CANNABIS CORPSE taktiež nie sú najvážnejšími metalistami. Hudobne sa kapela pohybuje niekde medzi starými CANNIBAL CORPSE a animovanými DETHKLOK a svoje marihuanu preberajúce texty si vokalista Andy ''Weedgrinder'' Horn, ktorý aj prítomných neustále nabádal ku konzumácii produktov z tejto rastliny, odgrowloval za dobrej odozvy, aj keď o niečo menšieho ako prvého grindového, publika.

Po nich sa už preladilo na vážnu vlnu a nasledovalo pre mňa jedno z najväčších prekvapení tohto ročníka. Rumunskí DORDEDUH, škatuľkovo označení ako pagan metal, vytvorili kúzelnú atmosféru, aj keď bolo 11:00. Mali ďaleko od nejakého skočného podania tohto žánru. Skôr často zneli ako nejaká kombinácia doom, post metalu s príjemnými pohanskými melódiami, či využitím netypických nástrojov podobných NEGURĂ BUNGET, z ktorých sú v DORDEDUH Hupogrammos a Sol Faur. Ich vystúpenie bolo natoľko elektrizujúce, že z pôvodného plánu odísť sa občerstviť som prepol na „seď a pozeraj“ a tak som zostal až do konca ich famózneho koncertu.
Úplne na inú nôtu, no podobne dobre zahrali BENIGHTED opierajúci sa dosť o novinku „Asylum Cave“, energiu svojich piesní a hlasovo grindového frontmana snov Juliana Truchana. Bol som zvedavý, ako všetky svoje polohy zvládne naživo a nakoniec bol snáď najpresvedčivejším článkom celej, beztak kvalitne sypúcej, kapely. Bubeník Kikou bol už evidentne doma, no i tak sa mu hlavne zozačiatku párkrát stalo, že sa trocha „zastreľoval“.

Po takomto nakopnutom úvode, aby sa nastolila rovnováha, prišla séria priemerných, alebo pre mňa nezaujímavých vystúpení a jediné, na čo by som z nasledujúcich šiestich kapiel poukázal, bol môj výsledok minisúboja ASPHYX vs. HAIL OF BULLETS a ten s prehľadom vyhrali tí, čo sú v abecede skôr.
Kapela, ktorá opäť rozvírila vody zaujímavosti, to boli poľskí technici DECAPITATED. Po intre požičanom od spriaznenej kapely LUX OCCULTA nastúpili s „Day 69“ a okamžite sa rozpútalo peklo. Na pódiu dávali zo seba hudobníci maximum. Dokonalá presnosť a zohratosť dua Vogg a Kerimh musela minimálne hudobníkom nechávať sánky kdesi na zemi. Maličký basák Konrad si svoje miesto určite zastal, aj keď jeho nástroj akosi v DECAPITATED nikdy nedostal extra veľa priestoru. Vokalista Rafal sa ukázal ako vynikajúci frontman disponujúci nielen kvalitným growlom, ale aj slušnou dávkou šoumenstva a veľmi spontánne pôsobiacim živým prejavom. Najviac bola samozrejme reprezentovaná vynikajúca albumová novinka no nezabudlo sa ani na hity „Mother War“ a samozrejme na záver nemohla chýbať „Spheres of Madness“.

Ďalšie z top vystúpení celého festivalu, tesne pred začiatkom ktorého prišla smutná správa o tom, že ATHEIST sa nemôžu dostaviť a tak bolo otázne, či na ich mieste zostane prázdno, alebo sa tímu podarí tak narýchlo zohnať aspoň čiastočnú náhradu za legendy progresívneho a technického death metalu. Podarilo sa, a ozaj adekvátnu. GOROD sa nedávno predstavili skvelým spôsobom na turné s The FACELESS v Žiline a teraz sa snáď ešte aj prekonali. V dokonalejšom zvuku vyznelo všetko perfektne a kapela sa opäť raz skvele bavila, čo nemohla nepreniesť aj na divákov. Je ozaj úžasné vidieť hudobníkov hrať s takou ľahkosťou a tak si vychutnávať vlastnú tvorbu. Veď je aj čo. Basák Benoit Claus opäť brázdil celé pódium a česko-francúzsky hovoriaci spevák Julien "Nutz" Deyres pôsobil opäť kvalitne utrhnuto z reťaze.
Nasledovali Fíni s ruským názvom i textami, sludge/doomovo naladení KYPCK. Rozhodol som sa, že touto kapelou sa nechám prekvapiť, keďže som o nej už dlho počúval len samé dobré slová. Možno boli moje očakávania až prílišné, lebo aj keď je ich prístup k hudbe svojský a veci ako gitara v tvare samopalu, či jednostrunová basa sú taktiež zaujímavé a netypické, akosi ma ich hudba nedokázala v živom prevedení chytiť. Asi to bude chcieť pokus so štúdiovými nahrávkami.

The EXPLOITED boli ďalšou kapelou, ktorá žánrovo obohacovala Brutal Assault. Ich príchod bolo vidieť aj s objavením sa nejakého toho „číra“ v obecenstve. Ich vystúpenie bolo pomerne sympatické, strhli, pre mňa až nečakane, veľa ľudí a pri skladbách, ktoré poznalo ešte viac ľudí, ako „Beat the Bastards“, či „Fuck the System“ sa intenzita moshovania ešte zvyšovala.
KATATONIA, to nie je už tak jednoznačná hudba. S nimi sa už okrem rockového a metalového šantenia dostali na pódium aj melanchólia a smútok. Aj keď samotní hudobníci vôbec nepôsobili nejako zle. Práve naopak, dobre sa bavili a čo bolo veľmi zvláštne, nikde v dohľade sa na pódiu nenachádzala žiadna aparatúra. Iba občas niektorý člen kapely podišiel k nejakému pre naše oči skrytému zariadeniu a čosi tam nastavil. Spôsob, akým KATATONIA hrala, je mi teda záhadou, no to, že boli vynikajúci, je už fakt. Setlist najviac potešil fanúšikov najnovšej tvorby, pri ktorej niekedy chlapi ako keby čo-to odkukali od pohybových kreácií MESHUGGAH, no našlo sa aj pár starších kúskov, ktoré majú možno o trocha viac intímnej atmosféry.

EXODUS predviedli svoj ostrý thrash metal s rovnakou intenzitou ako pri svojom poslednom BA vystúpení a ja som mal dokonca niekedy pocit, že sledujem ten istý koncert. Po nich však nasledovalo niečo ešte o pár stupňov ostrejšie.
Deštrukcia prevtelená do kapely pod názvom The DILLINGER ESCAPE PLAN. Už od úvodných úderov vo „Farewell Mona Lisa“ išli na plné obrátky a nezastavili sa až do konca setu, v ktorom na rozdiel od bratislavského koncertu absentovali nejaké pomalšie skladby a rezalo sa takmer neustále. Hudobníci teda išli, ako vždy, na hranicu svojich fyzických možností, či už vo výdrži, alebo v tom, aké pohybové a skokové kreácie na pódiu predvádzali. Frontman Greg Puciato sa dokonca raz snažil dostať dlhé rameno kamery monitorujúcej prednú časť koncertného diania k nemu, aby na neho mohol vyliezť a povoziť sa. Obsluhujúci kameraman však, v celkom logickej reakcii, nebol ochotný, zrejme celkom drahý, kus vybavenia poskytnúť. Grega to nepotešilo, tak si to aspoň vynahradil nečakaným vybehnutím po hlavách účastníkov mosh pitu, kde určite došlo k nejakým tým odreninám, či troche rozliatej krvi. To však k tomu už patrí. Korunu kráľa šialencov opäť môže prebrať gitarista Ben Weinman, ktorý sa konštantne pohyboval medzi pódiom, ľuďmi a všetkým na čo sa dalo vyliezť, alebo vyskočiť. Strhujúce.

SATYRICON do nálady po DILLINGERi nepasovali práve najlepšie, no po počiatočnom aklimatizovaní sa na úplne iný hudobný svet, to šlo. Nóri načreli aj do slušnej histórie a v setliste sa vrátili až k prvým albumom. Jeho gro však tvorili novšie hitovky a „Mother North“ nesmela chýbať. Veľmi profesionálne, správne chladné a výborne vygradované vystúpenie.
Nič z týchto dobrých slov nemôžem osobne povedať o SOILWORK, ktorí so svojím „moderným melodickým death metalom pre masy“ pôsobia strašne často príliš fádne a tak metalovo štandardne. Najlepšie náznaky sa zjavovali najmä v rýchlych skladbách a skladbách staršieho dátumu výroby. Všeobecne však pre mňa len o niečo menšie sklamanie ako na BA 2008.

Hudbu CATHEDRAL som nikdy nepochytil, a aj keď som na ich koncerte začul pár veľmi zaujímavých nápadov, nehodlám sa to veľmi meniť. Veľmi nepresvedčivý bol najmä výkon vokalistu Lee Dorriana.
MAYHEM som mal tú česť zhliadnuť po tretíkrát a jednalo sa pre mňa o asi najslabšie vystúpenie z tejto trojice, no stále to bolo viac ako veľmi dobré. Veľkú časť playlistu tvorili skladby z legendárneho „De Mysteriis Dom Sathanas“ prekladané novšími kúskami. Attila si opäť nezabudol prichystať kostým. Tentokrát akéhosi čudného farára väčšinu času komunikujúceho s lebkami, či vzývajúceho temné sily. Zvuk sa ako vždy občas presúval do kategórie vrtuľník a Blasphemer trocha chýbal. Na druhej strane kapela dobre využívala prítomnosť dvoch gitaristov. Škoda, že záver koncertu patril skladbám z prvých pokusov kapely z osemdesiatych rokov a nie radšej niečom prepracovanejšiemu napr. z „Wolf’s Liar Abyss“, alebo „Chimera“.
DEW-SCENTED opäť rezali nadštandardne, no nie dosť na to, aby som premohol únavu.

 

SOBOTA:

Záverečný deň som totiž to opäť začínal pekne od začiatku. Nórski drviči BLOOD RED THRONE boli nekompromisní a aj keď mali snáď až prehnane brutálny zvuk, ich neľútostný a priamočiary death metal stál za to. Erlend Caspersen len potvrdil, že patrí medzi najlepších death metalových basákov súčasnosti.
„We are a lot slower than those guys... smoke a joint you’ll get into it...“ - To už parafrázujem bývalého bubeníka TYPE O NEGATIVE Sala Abruscata, ktorý na vedľajšie pódium priviedol svoju novú partiu s názvom A PALE HORSE NAMED DEATH. Táto kapela má na konte jednu z najvydarenejších nahrávok tohto roka a plne to potvrdili aj na festivalovom pódiu. Vo výbornom zvuku tvoreného stenou troch podladených gitár, ktorým dosť dominovala práve tá Abruscatova predviedli, ako asi vyzerá úprimná spoveď narkomana, psychicky chorého a životom zlomeného človeka. Všetko so slušnou dávkou nadhľadu a suverenity vo vystupovaní. Úprimne, bol som prikovaný na mieste a nevnímal som nič iné, len pomalé groovy Kellyho bicích a ťaživé opité riffy nad ktorými lietal ako sup Abruscato so svojím americko-chlapáckym vokálom, ktorý však zároveň skvele preciťoval každý text. Zaujímavé bolo aj sledovať, aké indivíduá sa na pódiu nachádzajú, či už zákerne sa zakrádajúci basák Steve Zing, alebo na prvý pohľad hardcorista Bobby Hampel, ktorý sa postaral o všetky poctivo rockové sóla. Úžasné.

To, že TRIGGER THE BLOODSHED nie sú až tak doma na veľkých pódiách sa ukázalo už vo viedenskej aréne. Tu im to napodiv išlo o niečo lepšie, dokonca aj celkom slušne zvládli absenciu druhej gitary, no i tak to nebolo ono.
ABSU, to je klasika. Traja americkí páni, ktorí vyzerajú, že svoje posolstvá berú veľmi vážne, rozhodne neurazili. Práve naopak, príjemne old schoolovo potešili. Spievajúci bubeník Proscriptor je človek, ktorého hlasového prejavu trolla skríženého s čarodejnicou by sa dalo aj zľaknúť. Jeho vokálny kolega, basák Ezezu, bol na začiatku koncertu za naštvaného kapra, keďže zvukár dosť dlho nezaregistroval, že aj keď sa hudobník akokoľvek snaží, žiadne zvuky cez jeho mikrofón do reproduktorov nejdú. Neskôr sa ale všetko dalo do poriadku.

Nasledovala ďalšia kapela z pozostatkov bandy zosnulého Petera Steele, SEVENTH VOID. O niečo alternatívnejšie, no i viac „type-ovsky“ pôsobiaca pätica ako APHND, no navodila podobnú náladu. Kapela disponuje veľmi dobrými riffmi a aj keď je priam nemožné dosiahnuť slávu ich predchodcov, určite majú potenciál dostať sa s nimi ďalej ako k hraniu o 12:20 na festivale v Česku.
Ďalšou zaujímavou kapelou boli EXIVIOUS. S hudobníkmi v minulosti, či súčasnosti pôsobiacimi v kapelách ako CYNIC či TEXTURES snáď ani nemohlo ísť o nič zlé. Kapela siahala po jednej komplikovanej kompozícii z ich debutu za druhou. Svojou inštrumentálnou kombináciou fusion, prog rocku, prog metalu a veľmi jemných pasáží tiež neboli práve tým najtypickejším účastníkom extrémneho festivalu. Mnohí fanúšikovia ich však sledovali s obrovským nadšením a po ich koncerte sa začali medzi divákmi zjavovať ľudia v tričkách EXIVIOUS, či s ich CD v rukách. Táto zároveň mimoriadne sympaticky a pokojne pôsobiaca kapela si to rozhodne zaslúži.

Mrzí ma, že som nezastihol vystúpenie klasikov z FORBIDDEN. Zato som videl HAEMORRHAGE, ktorí boli vo svojej klasickej forme a svoju patologickú odnož grindu predviedli opäť účinne. Žiaľ, mal som možnosť vidieť aj bývalé pôsobisko Davida Vincenta (ako Evil D.) GENITORTURERS a musím povedať, že takú kombináciu nedostatku súdnosti a katastrofálne nezaujímavej produkcie (až na celkovo celkom podarený surový industriálny kabát) som ešte nevidel. To, v kombinácii s prejavom frontwoman Gen, ma prvýkrát tohto roku donútilo vyslovene odísť od sledovania nejakej kapely čo najďalej.
Naspäť som bol na VADER, ktorých som videl po štvrtýkrát, z čoho po tretí mali, mimo Petra, kompletne zmenenú zostavu. Aspoň je to vždy niečím zaujímavé. Tentokrát bol nový aj setlist, v ktorom okrem niekoľkých klasík zneli skladby z „Necropolis“, či z novinky „Welcome to the Morbid Reich“. Prekvapenie prichystali poľskí veteráni (aj keď s mladučkým Angličanom za bicími) na záver, kedy odpálili rovno dve coververzie klasických skladieb - „Black Sabbath“ od BLACK SABBATH a „Raining Blood“ od SLAYER. Dve skladby, ktoré sa v setliste VADER už niekoľkokrát objavili, tentoraz  zazneli pekne po sebe ako pocta obom metalovým velikánom.

Vikingov TURISAS som nejako prečkal pred vedľajším pódiom čakajúc na mojich obľúbencov z CRYPTOPSY. Bol som, a určite nie len ja, nadšený z návratu pôvodnej „duše“ (spolu s Flo Mounierom) kapely, gitaristu Jona Levasseura. Ten si nezabudol svojho staručkého Stratocastera, ktorý ho sprevádza už pekne dlho  a nezabudol na ňom ani rozpútať solídne šialenstvo. Rýchlostné preteky na hmatníkoch zvádzal s takisto vynikajúcim Chrisom Donaldsonom, s ktorým podľa mňa vytvoril pre CRYPTOPSY ten pravý gitarový dvojzáprah. Na post basgitaristu odsunutý Youri Raymond sa na šesť strunovej basgitare rozhodne nenechal zahanbiť, no „funky“ basa Érica Langloisa občas citeľne chýbala. Playlist bol založený na skladbách z obdobia 1996-2000, čo určite potešilo nejedného zarytého fanúšika kapely. K týmto kusom sa z novinky pridala len klipovka „Worship Your Demons“, ktorá však do setu zapadla veľmi dobre. Skupina je vo vynikajúcej forme a pre mňa ako fanúšika to bolo rozhodne najlepšie vystúpenie celého festivalu. Myslím, že bude veľmi zaujímavé čakať, s čím CRYPTOPSY prídu v najbližšej budúcnosti.

Opäť som sa rozhodol radšej stáť pri vedľajšom pódiu, keďže to, kam si to svojou produkciou nasmerovali AS I LAY DYING, som sledovať nechcel, a už len z počutia mi bolo jasné, že to ani nemá veľký zmysel. Vychutnať si ANATHEMA z peknej blízkosti malo vyššiu prioritu. A bolo aj čo vychutnávať. Skrátená verzia bratislavského setu, ale tentokrát s parádnymi svetlami, úžasnou atmosférou a bezchybným zvukom dostávala do kolien snáď len o trošku menej ako na vedľajšom pódiu pred troma rokmi. Hudobníci však pôsobili natoľko suverénne, a ich výkony to len potvrdzovali, že sa im jednoducho nedalo nepodľahnúť. Kapela si strihla aj trocha srandy, keď občasná speváčka Lee Douglas spustila rev a bubeník, jej brat John, až nečakane rýchle klepačky, alebo keď na koniec jednej zo skladieb pridali kúsok zo „Schism“ od geniálnych TOOL (možno ich aj oni takto vyzývajú k prácam na novom albume). Výborne načatý večer pokračoval aj ďalej.

SEPULTURA tu síce bola aj minulý rok, no absolútne nevadilo, že sa tu ukázali aj teraz. Dokonalý zvuk, skvelá šou, tony energie, výborný playlist. Frontman Derrick Green má svoje dredy už kdesi pri kolenách a jeho špecifický vokál i celkové vystupovanie sú obrovskou devízou súčasných SEPULTURA, kapely, ktorá naživo znie niekoľkokrát lepšie ako z nahrávok.
Brutal Assault nie a nie prestať a ďalej do nás tlačil skvelé koncerty. Tentokrát to boli TRIPTYKON Thomasa Gabriela Fischera. Opäť sa na pódiu nachádzali tvarovo zladené strunové nástroje, no čo bolo podstatnejšie, prišla naň aj desivá a práchnivá atmosféra skazy. Určite potešili aj CELTIC FROST, no tie pravé zimomriavky prichádzali práve s pôvodnými skladbami TRIPTYKON. Pri zvukoch zásekov „Goetia“, a záverečnej do outra a tichého odchodu kapely ústiacej „The Prolonging“ priam tuhla krv v žilách. Úžasné.

Myslím, že nad KATAKLYSM už môžem pokojne zlomiť palicu. Čím ďalej, tým nezáživnejšie štúdiovky, adekvátne prenesené na pódium, ešte aj s veľmi, ale veľmi nevydareným výkonom bubeníka Maxa Duhamela mi nedávajú inú možnosť, ako povzdychnúť si nad tým, čoho boli ešte pred pár rokmi schopní.
Blackmetalové okienko poslednej noci otvorili 1349 a otvorili ho fakt razantne. Únava mi nedovolila sledovať ich úplne sústredene, no mohla za to aj často „kolovrátkovo“ pôsobiaca hudba inak fakt našliapaných Nórov. KHOLD sú v čiernom metale niekde úplne inde. Rytmicky jednoduchší, pomalší a miestami mi pripomenuli snáď až RAMMSTEIN. Taktiež ma neudržali vďaka častej jednotvárnosti.

Čo ma prebralo, bolo námornícke intro, pôvodne posledných aktérov festivalu, AHAB. Po minuloročnom zrušení koncertu to tentokrát napravili aj s úrokmi. Neskutočne drvivá atmosféra ťažkých a pomalých riffov s megabrutálnym vokálom gitaristu Daniela Drosteho, ktorý občas aj zmelodizoval a upokojil sa, rovnako ako samotná hudba, ktorá plynula nerušene, ako dlhé príbehy plné emócií, smútku, smrti a množstva ďalších odtieňov, ktoré predviedla táto kapela, pre mňa jedna z najlepších funeral doomových spolkov súčasnosti. Škoda, že im do toho občas z vedľajšieho pódia skákali rozcvičujúci sa, zmeškaní DAGOBA. AHAB by boli ideálnym záverom tejto štvordňovej výpravy do krajiny hudobných extrémov. Pre mňa nakoniec aj boli a nemohol som odchádzať spokojnejší.

Aj keď som na základe kapiel nepredpokladal, že tento ročník bude až taký špeciálny, veľmi som sa mýlil. Celkovou kombináciou kapiel, bezchybného zvuku, nádherného osvetlenia, atmosféry, väčšieho poriadku a slušného počasia sa u mňa zaradil medzi doteraz najlepšie ročníky.


FOTO: Adela Melová

Informácie o koncerte

Názov: Brutal Assault 2011

Dátum: 11.08.2011 - 13.08.2011

Miesto: JAROMĚŘ - Vojenská pevnost Josefov

Kapely: ŠTVRTOK:
I Divine, Nervecell, Frontside, Sworn Enemy, Uneven Structure, Comeback Kid, Hecate Enthroned, Sylosis, Horse The Band, Skeletonwitch, Threat Signal, Unexpect, Asphyx, Kreator, SUICIDAL TENDENCIES, MOTÖRHEAD, MORBID ANGEL, SepticFlesh, Exhumed, Týr, Tsjuder

PIATOK:
Excrementory Grindfuckers, Cannabis Corpse, Dordeduh, Your Demise, Benighted, First Blood, Debustrol, Ram-Zet, Svart Crown, Scar Symmetry, Hail Of Bullets, Decapitated, Gorod, Kypck, The Exploited, Katatonia, Exodus, The Dillinger Escape Plan, SATYRICON, Soilwork, Cathedral, MAYHEM, Dew-Scented, Einherjer

SOBOTA:
Blood Red Throne, Trigger The Bloodshed, Absu, Draconian, Kvelertak, Exivious, Skyforger, Forbidden, Haemorrhage, Genitorturers, Blood For Blood, Vader, Turisas, Cryptopsy, As I Lay Dying, ANATHEMA, SEPULTURA, TRIPTYKON, Kataklysm, 1349, Khold, Ahab

Informácie o reportáži

Uverejnené: 2011-08-18 23:58:53

Prečítané: 1511x

Autor: Kamil Adamík

Kamil Adamík

Názory redakcie

Chýba názor redakcie